Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Vladimír Mináč nepísal o vojne zo sprostredkovaných svedectiev. Poznal vojnu nielen zblízka, ale vedel aj ako smrť skutočne vyzerá.
Autor TASR
Bratislava 10. augusta (TASR) – Jeho prozaická, esejistická, ale aj publicistická tvorba takmer polstoročie dodávala impulzy vývinu nielen slovenskej literatúre, ale aj spoločnosti a kultúre. Od narodenia Vladimíra Mináča, spisovateľa, literárneho kritika, redaktora, filmového scenáristu, esejistu a publicistu, uplynie v stredu 10. augusta 100 rokov.
Vladimír Mináč sa narodil 10. augusta 1922 v Klenovci v rodine obuvníckeho majstra. Gymnázium vyštudoval v Rimavskej Sobote a po zabratí juhu Maďarmi pokračoval na gymnáziu v Tisovci. Následne prešiel na štúdium slovenčiny a nemčiny na Filozofickej fakulte vtedajšej Slovenskej univerzity v Bratislave. Keď vypuklo Slovenské národné povstanie, mal cez 22 rokov. Vtedy ešte netušil, že sa raz stane jeho celoživotnou spisovateľskou témou.
"Bol to dobrý otec, jeden z najlepších. Jeho eseje ale nemôžem hodnotiť, nie som literárny kritik. Otec bol mužom myšlienky a pohybu. Nemal rád ´stojaté vody, lebo tie, podľa neho zvyčajne páchli´," povedal pre TASR jeho syn-bývalý novinár a publicista Vladimír Mináč mladší.
Vladimír Mináč nepísal o vojne zo sprostredkovaných svedectiev. Poznal vojnu nielen zblízka, ale vedel aj ako smrť skutočne vyzerá. V rokoch 1940-1944 pôsobil v partizánskej brigáde Jánošík. V decembri 1944 ho zajali. Do konca vojny zažíval neľudské podmienky v koncentračných táboroch v Mauthausene a Dachau, kde v tom čase zomrelo mnoho slovenských a českých osobností.
Po oslobodení pôsobil ako redaktor armádneho denníka Bojovník (neskôr Obrana ľudu). Následne bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu československých spisovateľov, potom bol redaktorom (1945-1952) a neskôr šéfredaktorom (1953-1954) Kultúrneho života a Slovenských pohľadov (1955-1956).
V rokoch 1951-1953 pracoval ako vedúci scenáristického oddelenia Československého filmu. Od roku 1956 sa venoval literárnej a kultúrnopolitickej práci. Členom Ústredného výboru Komunistickej strany Československa (ÚV KSČ) bol v rokoch 1968-1989. V rokoch 1974-1990 pôsobil aj ako predseda Matice slovenskej. Dva roky (1990-1992) bol tiež poslancom Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky za Stranu demokratickej ľavice.
Do literatúry vstúpil románom Smrť chodí po horách (1948), ktorý je umeleckou výpoveďou o vlastnej skúsenosti z protifašistického zápasu. Nasledovali romány Včera a zajtra (1949) a Modré vlny (1951). V románovej trilógii Generácia - Dlhý čas čakania (1958), Živí a mŕtvi (1959) a Zvony zvonia na deň (1961), ktorá je považovaná za vrchol jeho prozaického úsilia, zobrazil život slovenskej spoločnosti vo vojnových rokoch, počas SNP a v povojnovom období.
Zložitosť obdobia konca 50. rokov minulého storočia a odhalenie negatívnych stránok života v socialistickej spoločnosti vyjadril knihou poviedok Tmavý kút (1960), dvojnovelou Nikdy nie si sama (1962), dielom Záznamy (1963) i satirickým románom Výrobca šťastia (1964).
Z Mináčovej scenáristickej tvorby sú známe jeho námety k filmom Boj sa skončí zajtra (1951), Pole neorané (1953), Žena z vrchov (1955) a Kapitán Dabač (1959).
Esejistická tvorba zahŕňa mnoho článkov, úvah, rozhovorov a esejí o kultúrnopolitických problémoch. Diela Dúchanie do pahrieb (1970) a Zobrané spory Jozefa Miloslava Hurbana (1974) sú filozofickými sondami do slovenskej národnej histórie.
Esej Tu žije národ (1982) je autorovým zamyslením sa nad zmyslom osudu Slovákov a ich miestom uprostred priestoru európskej civilizácie. Súbor kratších esejí o literárnych, kultúrnych a politických osobnostiach našej histórie i súčasnosti vyšiel pod názvom Portréty (1986).
Esejisticky a publicisticky sa vyjadroval aj v období politického zlomu v roku 1989. Zamýšľal sa nad mnohými otázkami, ktoré nastolila spoločenská zmena v domácich, európskych i svetových súvislostiach. Svoje nezriedka kritické názory zhrnul v esejistických knihách Sub tegmine (1992), Návraty k prevratu (1993), Odkiaľ a kam Slováci? (1993) a Hovory M. (1994).
V rokoch 1955-1962 sa stal laureátom štátnej ceny Klementa Gottwalda. Titul zaslúžilý umelec mu udelili v roku 1966. O dva roky neskôr dostal Rad práce, v roku 1975 titul národný umelec a v roku 1982 Rad Víťazného februára. Po zmene politického režimu sa v roku 1995 stal laureátom Ceny Ľudovíta Štúra.
Vladimír Mináč zomrel 25. októbra 1996 v Bratislave vo veku 74 rokov. Pochovaný je na Slávičom údolí.
V roku 1998 mu prezident Michal Kováč prepožičal štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy in memoriam. V máji 1998 Ministerstvo školstva prepožičalo Základnej škole v Klenovci čestný názov Základná škola Vladimíra Mináča.
Pri príležitosti nedožitej storočnice spisovateľa Matica slovenská pripravila odborný seminár venovaný jeho životu, dielu a odkazu, ako aj oslavy so slávnostným odhalením jeho busty v Rimavskej Sobote.
Vladimír Mináč sa narodil 10. augusta 1922 v Klenovci v rodine obuvníckeho majstra. Gymnázium vyštudoval v Rimavskej Sobote a po zabratí juhu Maďarmi pokračoval na gymnáziu v Tisovci. Následne prešiel na štúdium slovenčiny a nemčiny na Filozofickej fakulte vtedajšej Slovenskej univerzity v Bratislave. Keď vypuklo Slovenské národné povstanie, mal cez 22 rokov. Vtedy ešte netušil, že sa raz stane jeho celoživotnou spisovateľskou témou.
"Bol to dobrý otec, jeden z najlepších. Jeho eseje ale nemôžem hodnotiť, nie som literárny kritik. Otec bol mužom myšlienky a pohybu. Nemal rád ´stojaté vody, lebo tie, podľa neho zvyčajne páchli´," povedal pre TASR jeho syn-bývalý novinár a publicista Vladimír Mináč mladší.
Vladimír Mináč nepísal o vojne zo sprostredkovaných svedectiev. Poznal vojnu nielen zblízka, ale vedel aj ako smrť skutočne vyzerá. V rokoch 1940-1944 pôsobil v partizánskej brigáde Jánošík. V decembri 1944 ho zajali. Do konca vojny zažíval neľudské podmienky v koncentračných táboroch v Mauthausene a Dachau, kde v tom čase zomrelo mnoho slovenských a českých osobností.
Po oslobodení pôsobil ako redaktor armádneho denníka Bojovník (neskôr Obrana ľudu). Následne bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu československých spisovateľov, potom bol redaktorom (1945-1952) a neskôr šéfredaktorom (1953-1954) Kultúrneho života a Slovenských pohľadov (1955-1956).
V rokoch 1951-1953 pracoval ako vedúci scenáristického oddelenia Československého filmu. Od roku 1956 sa venoval literárnej a kultúrnopolitickej práci. Členom Ústredného výboru Komunistickej strany Československa (ÚV KSČ) bol v rokoch 1968-1989. V rokoch 1974-1990 pôsobil aj ako predseda Matice slovenskej. Dva roky (1990-1992) bol tiež poslancom Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky za Stranu demokratickej ľavice.
Do literatúry vstúpil románom Smrť chodí po horách (1948), ktorý je umeleckou výpoveďou o vlastnej skúsenosti z protifašistického zápasu. Nasledovali romány Včera a zajtra (1949) a Modré vlny (1951). V románovej trilógii Generácia - Dlhý čas čakania (1958), Živí a mŕtvi (1959) a Zvony zvonia na deň (1961), ktorá je považovaná za vrchol jeho prozaického úsilia, zobrazil život slovenskej spoločnosti vo vojnových rokoch, počas SNP a v povojnovom období.
Zložitosť obdobia konca 50. rokov minulého storočia a odhalenie negatívnych stránok života v socialistickej spoločnosti vyjadril knihou poviedok Tmavý kút (1960), dvojnovelou Nikdy nie si sama (1962), dielom Záznamy (1963) i satirickým románom Výrobca šťastia (1964).
Z Mináčovej scenáristickej tvorby sú známe jeho námety k filmom Boj sa skončí zajtra (1951), Pole neorané (1953), Žena z vrchov (1955) a Kapitán Dabač (1959).
Esejistická tvorba zahŕňa mnoho článkov, úvah, rozhovorov a esejí o kultúrnopolitických problémoch. Diela Dúchanie do pahrieb (1970) a Zobrané spory Jozefa Miloslava Hurbana (1974) sú filozofickými sondami do slovenskej národnej histórie.
Esej Tu žije národ (1982) je autorovým zamyslením sa nad zmyslom osudu Slovákov a ich miestom uprostred priestoru európskej civilizácie. Súbor kratších esejí o literárnych, kultúrnych a politických osobnostiach našej histórie i súčasnosti vyšiel pod názvom Portréty (1986).
Esejisticky a publicisticky sa vyjadroval aj v období politického zlomu v roku 1989. Zamýšľal sa nad mnohými otázkami, ktoré nastolila spoločenská zmena v domácich, európskych i svetových súvislostiach. Svoje nezriedka kritické názory zhrnul v esejistických knihách Sub tegmine (1992), Návraty k prevratu (1993), Odkiaľ a kam Slováci? (1993) a Hovory M. (1994).
V rokoch 1955-1962 sa stal laureátom štátnej ceny Klementa Gottwalda. Titul zaslúžilý umelec mu udelili v roku 1966. O dva roky neskôr dostal Rad práce, v roku 1975 titul národný umelec a v roku 1982 Rad Víťazného februára. Po zmene politického režimu sa v roku 1995 stal laureátom Ceny Ľudovíta Štúra.
Vladimír Mináč zomrel 25. októbra 1996 v Bratislave vo veku 74 rokov. Pochovaný je na Slávičom údolí.
V roku 1998 mu prezident Michal Kováč prepožičal štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy in memoriam. V máji 1998 Ministerstvo školstva prepožičalo Základnej škole v Klenovci čestný názov Základná škola Vladimíra Mináča.
Pri príležitosti nedožitej storočnice spisovateľa Matica slovenská pripravila odborný seminár venovaný jeho životu, dielu a odkazu, ako aj oslavy so slávnostným odhalením jeho busty v Rimavskej Sobote.
