Levoča/Bratislava 7. júna (TASR) - Fenomén požiarov vyčíňal v 16. storočí niekoľkokrát aj v slobodnom kráľovskom meste Levoča, ktorá bola v tom období významným hospodárskym centrom nielen na Spiši. Pamätným sa stal požiar z roku 1550, ktorý zničil takmer celé mesto a prišlo pri ňom o život 60 ľudí. V nedeľu 7. júna uplynie od tejto tragickej udalosti 470 rokov.

"Požiar vypukol v nedeľu 7. júna 1550 okolo 3. hodiny popoludní, počas silného vetra v stodole pri dome Jána Wegera na Malej ulici. Spôsobil ho puškár Ján Hagner z Norimbergu, ktorý tam pripravoval pušný prach. Pred trestom ušiel z Levoče do Krakova, ale tam bol chytený, Levočanmi obžalovaný a mestským súdom odsúdený na upálenie 12. augusta 1550," uviedol pre TASR František Žifčák, predseda Spišského dejepisného spolku v Levoči.

Škody spôsobené požiarom, ktorý trval približne dve a pol hodiny boli obrovské. Zanechal po sebe doslova spúšť. "Odhaduje sa, že v Levoči stálo okolo polovice 16. storočia asi 650 domov, po požiari ich ostalo iba 118. Veľa ľudí, vrátane detí sa ukrylo v pivniciach, pričom šesťdesiat ľudí sa udusilo," spresnil František Žifčák s tým, že mnoho ľudí, ktorí sa pred požiarom uchýlili do pivníc domov bolo zranených a zostali bez majetku.

Rýchlemu šíreniu požiaru nezabránilo ani to, že stredoveké mestá a aj Levoča nechávali – pokiaľ sa dalo - pri výstavbe domov medzi nimi v istom odstupe menšie uličky, ktoré mali brániť rýchlemu šíreniu ohňa zo strechy na strechu alebo boli spoločné múry vytiahnuté vyššie, aby aspoň trochu oddeľovali susediace strechy, ako pre TASR povedala riaditeľka Spišského múzea v Levoči Mária Novotná.

Okrem väčšiny mestských domov zhorela aj radnica, pretože sa preborili klenby. Pochovali archív, výsadné listiny, mestské knihy, účtovné registre i zhromaždené zlato. Prvé zasadnutie mestskej rady sa v obnovenej radnici konalo 24. októbra 1552. Poškodený bol tiež farský kostol s vežou, zničené boli štyri zvony a zhoreli aj brány i veže na hradbách.

Akoby zázrakom požiar nepoškodil v kostole unikátny drevený oltár majstra Pavla, ktorý je najvyšším gotickým dreveným oltárom na svete. "Spadnutá, zhorená strecha veže poškodila skôr západnú časť kostola vedľa veže. Východná časť s oltárom nebola zrejme postihnutá. Faktom je, že po ďalšom požiari v roku 1599 mestská rada nenechala už nič na náhodu a s nemalým finančným nákladom pokryla strechu kostola medeným plechom," objasnila Mária Novotná.

Levoča patrila v stredoveku a začiatkom novoveku k významným slobodným kráľovským mestám a obchodno-remeselným centrám. Usádzali sa tu remeselníci z iných miest - najmä tovariši, ktorí sem prichádzali počas svojich vandroviek a rozhodli sa v meste usadiť. V Levoči pôsobilo vyše 40 remeselníckych cechov, medzi nimi aj významné rezbárske dielne.

"Po požiari v roku 1550 požiadala Levoča cisára Ferdinanda I. o potvrdenie starých privilégií, vrátane práva skladu, keďže pri požiari zhorel celý mestský archív. Cisár potvrdil mestu privilégia, rovnako aj erb. Na istý čas oslobodil mesto od platenia daní a poskytol mu zároveň na predaj tri tisíc sudov kráľovskej soli, aby sa mohol výťažok použiť na opravu mesta. Keďže Levoča bola v tej dobe významným slobodným kráľovským mestom a tiež mestom dôležitým pre medzinárodný obchod, jeho obnova bola aj v záujme panovníka," zdôraznila pre TASR Mária Novotná.

Požiar v roku 1550 nebol v Levoči prvý ani posledný, dokonca v roku 1599 prišiel ešte ničivejší. Silnému a bohatému mestu sa však podarilo prekonať aj tieto pohromy a nie nadarmo sa o Levoči hovorí ako o "najjagavejšom kameni na spišskej korune".