Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Štefan Marko Daxner si uvedomoval význam slovenčiny pre formovanie moderného slovenského národa a preto sa neodmysliteľnou súčasťou Memoranda stali jazykové požiadavky.
Autor TASR
Martin/Bratislava 7. júna (TASR) - Memorandum národa slovenského bol programový dokument vychádzajúci z požiadaviek slovenského národa, ktorý bol schválený a vyhlásený v júni roku 1861 v Turčianskom sv. Martine. V pondelok 7. júna uplynie 160 rokov od prijatia dokumentu, ktorý sa stal zásadným štátoprávnym programom proklamujúcim politické a kultúrne ciele slovenského národa.
Na počesť pripomenutia si tejto významnej udalosti vyhlásila v roku 1993 Národná rada SR 7. jún za pamätný deň Slovenskej republiky.
V historickom centre Turca sa zišlo 6. a 7. júna 1861 okolo dvesto popredných národných činiteľov a ďalších päťtisíc ľudí, ktorí sa zhromaždili pod starými lipami pred evanjelickým kostolom. Ján Francisci, ktorý zhromaždeniu predsedal s potešením konštatoval: "Vidím, že sa v zhromaždení tomto národ môj slovenský od pádu ríše Veľkomoravskej po prvý raz v celosti svojej zhromaždil".
Hlavným rečníkom a tvorcom Memoranda slovenského národa k Vysokému snemu krajiny uhorskej bol Štefan Marko Daxner.
Jedna z najpodstatnejších častí Memoranda sa dotýkala definície rovnoprávnosti národov - ochrany osobitosti a svojbytnosti slovenského národa. V Memorande je to vyjadrené slovami: "Keď ako Slováci v mene rovnoprávnosti národnej so žiadosťami našimi vystupujeme, nečiníme tak preto, akoby sme snáď zásade svetom hýbajúcej a skrze prvých a najhorlivejších vlastencov našich v jej opravdivom zmysle pojatej, uznanie vydobyť chceli, ale činíme tak preto, že nám Slovákom veľmi mnoho záleží na tom, aby podoba tá, v ktorej rovnoprávnosť národná z ohľadu na nás v život uvedená byť má, i podstate veci samej, i cítením skrze nás potrebám života zodpovedala."
Dokument zároveň nastoľoval požiadavku zriadenia autonómneho územia - Hornouhorské slovenské okolie, ktoré by spravovali Slováci prostredníctvom svojich volených zástupcov. Memorandum nežiadalo samostatný slovenský snem, ale len zastúpenie Slovákov v uhorskom sneme.
Štefan Marko Daxner si uvedomoval význam slovenčiny pre formovanie moderného slovenského národa a preto sa neodmysliteľnou súčasťou Memoranda stali jazykové požiadavky, ktoré formuloval dokument nasledovne: "Podľa zásady tejto žiadame, aby v Okolí národ náš zosobňujúcom jedine a výlučne reč slovenská bola žľabom tým, ktorým tok života verejného, občianskeho a školského prúdiť má."
Medzi nemenej závažné ustanovenia, ktoré boli zakotvené v Memorande patrila požiadavka zriadenia Právnickej akadémie, na univerzite v Pešti mala vzniknúť katedra reči a literatúry slovenskej, ďalej to bola požiadavka, aby školy mohli vyučovať v slovenčine a mohli sa vydávať slovenské hospodárske časopisy i zriaďovať slovenské hospodárske spolky. Štát mal zároveň podporovať slovenské kultúrne ustanovizne.
V tej dobe sa ale nepodarilo literu Memoranda naplniť. O dva roky neskôr, v roku 1863, sa však o dokument opierali zakladatelia Matice slovenskej, pričom memorandové požiadavky zostali základným programovým cieľom slovenských národovcov až do prvej svetovej vojny.
Zdroj: www.juls.savba.sk, www.martin.sk, https://matica.sk/memorandum-naroda-slovenskeho
Na počesť pripomenutia si tejto významnej udalosti vyhlásila v roku 1993 Národná rada SR 7. jún za pamätný deň Slovenskej republiky.
V historickom centre Turca sa zišlo 6. a 7. júna 1861 okolo dvesto popredných národných činiteľov a ďalších päťtisíc ľudí, ktorí sa zhromaždili pod starými lipami pred evanjelickým kostolom. Ján Francisci, ktorý zhromaždeniu predsedal s potešením konštatoval: "Vidím, že sa v zhromaždení tomto národ môj slovenský od pádu ríše Veľkomoravskej po prvý raz v celosti svojej zhromaždil".
Hlavným rečníkom a tvorcom Memoranda slovenského národa k Vysokému snemu krajiny uhorskej bol Štefan Marko Daxner.
Jedna z najpodstatnejších častí Memoranda sa dotýkala definície rovnoprávnosti národov - ochrany osobitosti a svojbytnosti slovenského národa. V Memorande je to vyjadrené slovami: "Keď ako Slováci v mene rovnoprávnosti národnej so žiadosťami našimi vystupujeme, nečiníme tak preto, akoby sme snáď zásade svetom hýbajúcej a skrze prvých a najhorlivejších vlastencov našich v jej opravdivom zmysle pojatej, uznanie vydobyť chceli, ale činíme tak preto, že nám Slovákom veľmi mnoho záleží na tom, aby podoba tá, v ktorej rovnoprávnosť národná z ohľadu na nás v život uvedená byť má, i podstate veci samej, i cítením skrze nás potrebám života zodpovedala."
Dokument zároveň nastoľoval požiadavku zriadenia autonómneho územia - Hornouhorské slovenské okolie, ktoré by spravovali Slováci prostredníctvom svojich volených zástupcov. Memorandum nežiadalo samostatný slovenský snem, ale len zastúpenie Slovákov v uhorskom sneme.
Štefan Marko Daxner si uvedomoval význam slovenčiny pre formovanie moderného slovenského národa a preto sa neodmysliteľnou súčasťou Memoranda stali jazykové požiadavky, ktoré formuloval dokument nasledovne: "Podľa zásady tejto žiadame, aby v Okolí národ náš zosobňujúcom jedine a výlučne reč slovenská bola žľabom tým, ktorým tok života verejného, občianskeho a školského prúdiť má."
Medzi nemenej závažné ustanovenia, ktoré boli zakotvené v Memorande patrila požiadavka zriadenia Právnickej akadémie, na univerzite v Pešti mala vzniknúť katedra reči a literatúry slovenskej, ďalej to bola požiadavka, aby školy mohli vyučovať v slovenčine a mohli sa vydávať slovenské hospodárske časopisy i zriaďovať slovenské hospodárske spolky. Štát mal zároveň podporovať slovenské kultúrne ustanovizne.
V tej dobe sa ale nepodarilo literu Memoranda naplniť. O dva roky neskôr, v roku 1863, sa však o dokument opierali zakladatelia Matice slovenskej, pričom memorandové požiadavky zostali základným programovým cieľom slovenských národovcov až do prvej svetovej vojny.
Zdroj: www.juls.savba.sk, www.martin.sk, https://matica.sk/memorandum-naroda-slovenskeho
