Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
ESĽP poukázal na to, že vnútroštátne súdy síce mali v novom konaní napraviť nedostatky, avšak z objektívnych dôvodov už niektoré dôkazy v dôsledku plynutia času nebolo možné vykonať.
Autor TASR
Bratislava 3. októbra (TASR) - Šiesti odsúdení v kauze Ľudmily Cervanovej, unesenej a zavraždenej medičky v roku 1976, neuspeli na Európskom súde pre ľudské práva (ESĽP). Informovala o tom hovorkyňa Ministerstva spravodlivosti SR Alexandra Donevová.
ESĽP podľa nej rozhodol o ich sťažnostiach, ktoré spojil do jedného konania, 2. októbra. "Vo svojom rozhodnutí v prvom rade konštatoval, že nemá právomoc zaoberať sa tou časťou trestného konania, ktorá prebehla pred rokom 1992, kedy Dohovor na ochranu ľudských práv a základných slobôd nadobudol účinnosť vo vzťahu k bývalej ČSFR," informovala hovorkyňa s tým, že ESĽP skonštatoval, že je oprávnený vziať tieto skutočnosti do úvahy v rozsahu, v akom sa podpísali pod vznik neskoršej situácie, alebo môžu byť relevantné pre jej pochopenie.
ESĽP podľa Donevovej poukázal na to, že vnútroštátne súdy síce mali v novom konaní napraviť nedostatky, ktoré im vytkol v zrušujúcom rozsudku z roku 1990 federálny najvyšší súd, avšak z objektívnych dôvodov už niektoré dôkazy v dôsledku plynutia času alebo smrti dotknutých osôb nebolo možné vykonať. "Uvedené podľa ESĽP samo osebe nepredstavuje porušenie práva sťažovateľov na spravodlivé konanie, keďže podstatné je posúdenie konania ako celku," povedala hovorkyňa. Dodala, že ESĽP poukázal na to, že sťažovatelia mohli v priebehu trestného konania predložiť svoje argumenty vrátane kópií dokumentov, na ktoré sa odvolávajú, a inkriminovaný znalecký posudok odvolaciemu súdu.
"S poukazom na to, že úlohou ESĽP nie je hodnotiť dôkazy, a že vnútroštátne súdy po dôkladnom uvážení uviedli dôvody, pre ktoré odmietli vykonávať ďalšie dokazovanie, ESĽP nepovažoval postup vnútroštátnych súdov za porušenie práva sťažovateľov na obhajobu," informovala hovorkyňa. ESĽP podľa nej dospel k záveru, že trestné konanie bolo kontradiktórne, sťažovatelia mali možnosť predložiť svoje argumenty aj vyjadriť sa k dôkazom. Súdy podľa názoru ESĽP zrozumiteľne vysvetlili, ktoré skutočnosti považovali za preukázané a z akých dôvodov neakceptovali tvrdenia odsúdených a považovali ďalšie dokazovanie za nadbytočné. "Ich závery nepovažoval ESĽP za svojvoľné. Vzhľadom na uvedené, ESĽP sťažnosti na porušenie práva na spravodlivé konanie aj ďalšie čiastkové námietky sťažovateľov zamietol ako zjavne nepodložené a sťažnosti ako celok vyhlásil za neprijateľné," uviedla hovorkyňa.
Donevová pripomenula, že na ESĽP sa obrátili šiesti odsúdení, ktorí vo svojich sťažnostiach tvrdili, že v trestnom konaní, ktoré sa začalo ešte v roku 1976 a definitívne skončilo v roku 2009, došlo k porušeniu ich práva na spravodlivé konanie. Namietali, že súdy v trestnom konaní proti nim nepripustili všetky relevantné dôkazy, najmä svedecké výpovede získané tesne po skutku a uložené v archívoch ministerstva vnútra a znalecký posudok z roku 2004, a to napriek príkazu federálneho najvyššieho súdu, ktorý v roku 1990 zrušil pôvodný odsudzujúci rozsudok a vec vrátil Krajskému súdu v Bratislave na nové konanie. Súdy podľa nich nezistili všetky skutkové okolnosti a rozhodli svojvoľne. Argumentovali tiež, že v trestnom konaní nebol dodržaný princíp rovnosti zbraní, kontradiktórnosti konania a právo na obhajobu.
Prípad z leta 1976 patrí k najznámejším v dejinách československej a slovenskej kriminalistiky a justície. Milan Andrášik a Miloš Kocúr so Stanislavom Dúbravickým, Františkom Čermanom, Pavlom Bedačom a Jurajom Lachmanom podľa súdov participovali na vražde tak, že 9. júla podvečer v bratislavskej Mlynskej doline pred internátom násilne vtiahli Ľudmilu Cervanovú do auta a odviezli do jedného domu, kde ju násilím držali. Všetci ju nútili piť alkohol, vyzliekli ju a postupne na nej proti jej vôli vykonali pohlavný styk, pričom si ju navzájom pridržiavali. Následne sa rozhodli Cervanovú usmrtiť, lebo im hrozila, že ich skutok oznámi. Zviazanú ju v kufri auta previezli do Kráľovej pri Senci k termálnemu jazierku. Tam sa 14. júla 1976 našlo jej telo.
Mužov ešte v septembri 1982 uznal súd za vinných a odsúdil ich na nepodmienečné tresty odňatia slobody od štyroch do 24 rokov. Pôvodný rozsudok Krajského súdu v Bratislave potvrdil o niekoľko mesiacov aj Najvyšší súd SSR. V marci 1990 však podal vtedajší federálny prokurátor sťažnosť, ktorú Najvyšší súd ČSFR akceptoval, rozsudok zrušil a Krajskému súdu v Bratislave nariadil, aby vec znovu prerokoval a rozhodol. Na súde potom prípad roky stál.
Neskôr samotní muži iniciovali aktívne pokračovanie v procese. Prípad sa dostal až na Najvyšší súd SR, ktorý 4. decembra 2006 zvýšil trest Milanovi Andrášikovi, ktorý mu predtým uložil krajský súd. Namiesto 13 rokov v tretej nápravnovýchovnej skupine dostal po odvolaní on i Miloš Kocúr o dva roky viac. Súd zvýšil trest aj pre Stanislava Dúbravického z desať na 12 rokov väzenia, potvrdil rozsudok pre Františka Čermana, ktorý dostal 11 rokov odňatia slobody. Šesť rokov dostal Pavol Bedač a tri Juraj Lachman. Definitívnu bodku za celou kauzou dal 8. júla 2009 NS SR, keď odmietol dovolania obžalovaných, čím bol prípad po 33 rokoch ukončený. Išlo o dovolania všetkých šiestich obžalovaných voči rozsudku NS SR z decembra 2006.
ESĽP podľa nej rozhodol o ich sťažnostiach, ktoré spojil do jedného konania, 2. októbra. "Vo svojom rozhodnutí v prvom rade konštatoval, že nemá právomoc zaoberať sa tou časťou trestného konania, ktorá prebehla pred rokom 1992, kedy Dohovor na ochranu ľudských práv a základných slobôd nadobudol účinnosť vo vzťahu k bývalej ČSFR," informovala hovorkyňa s tým, že ESĽP skonštatoval, že je oprávnený vziať tieto skutočnosti do úvahy v rozsahu, v akom sa podpísali pod vznik neskoršej situácie, alebo môžu byť relevantné pre jej pochopenie.
ESĽP podľa Donevovej poukázal na to, že vnútroštátne súdy síce mali v novom konaní napraviť nedostatky, ktoré im vytkol v zrušujúcom rozsudku z roku 1990 federálny najvyšší súd, avšak z objektívnych dôvodov už niektoré dôkazy v dôsledku plynutia času alebo smrti dotknutých osôb nebolo možné vykonať. "Uvedené podľa ESĽP samo osebe nepredstavuje porušenie práva sťažovateľov na spravodlivé konanie, keďže podstatné je posúdenie konania ako celku," povedala hovorkyňa. Dodala, že ESĽP poukázal na to, že sťažovatelia mohli v priebehu trestného konania predložiť svoje argumenty vrátane kópií dokumentov, na ktoré sa odvolávajú, a inkriminovaný znalecký posudok odvolaciemu súdu.
"S poukazom na to, že úlohou ESĽP nie je hodnotiť dôkazy, a že vnútroštátne súdy po dôkladnom uvážení uviedli dôvody, pre ktoré odmietli vykonávať ďalšie dokazovanie, ESĽP nepovažoval postup vnútroštátnych súdov za porušenie práva sťažovateľov na obhajobu," informovala hovorkyňa. ESĽP podľa nej dospel k záveru, že trestné konanie bolo kontradiktórne, sťažovatelia mali možnosť predložiť svoje argumenty aj vyjadriť sa k dôkazom. Súdy podľa názoru ESĽP zrozumiteľne vysvetlili, ktoré skutočnosti považovali za preukázané a z akých dôvodov neakceptovali tvrdenia odsúdených a považovali ďalšie dokazovanie za nadbytočné. "Ich závery nepovažoval ESĽP za svojvoľné. Vzhľadom na uvedené, ESĽP sťažnosti na porušenie práva na spravodlivé konanie aj ďalšie čiastkové námietky sťažovateľov zamietol ako zjavne nepodložené a sťažnosti ako celok vyhlásil za neprijateľné," uviedla hovorkyňa.
Donevová pripomenula, že na ESĽP sa obrátili šiesti odsúdení, ktorí vo svojich sťažnostiach tvrdili, že v trestnom konaní, ktoré sa začalo ešte v roku 1976 a definitívne skončilo v roku 2009, došlo k porušeniu ich práva na spravodlivé konanie. Namietali, že súdy v trestnom konaní proti nim nepripustili všetky relevantné dôkazy, najmä svedecké výpovede získané tesne po skutku a uložené v archívoch ministerstva vnútra a znalecký posudok z roku 2004, a to napriek príkazu federálneho najvyššieho súdu, ktorý v roku 1990 zrušil pôvodný odsudzujúci rozsudok a vec vrátil Krajskému súdu v Bratislave na nové konanie. Súdy podľa nich nezistili všetky skutkové okolnosti a rozhodli svojvoľne. Argumentovali tiež, že v trestnom konaní nebol dodržaný princíp rovnosti zbraní, kontradiktórnosti konania a právo na obhajobu.
Prípad z leta 1976 patrí k najznámejším v dejinách československej a slovenskej kriminalistiky a justície. Milan Andrášik a Miloš Kocúr so Stanislavom Dúbravickým, Františkom Čermanom, Pavlom Bedačom a Jurajom Lachmanom podľa súdov participovali na vražde tak, že 9. júla podvečer v bratislavskej Mlynskej doline pred internátom násilne vtiahli Ľudmilu Cervanovú do auta a odviezli do jedného domu, kde ju násilím držali. Všetci ju nútili piť alkohol, vyzliekli ju a postupne na nej proti jej vôli vykonali pohlavný styk, pričom si ju navzájom pridržiavali. Následne sa rozhodli Cervanovú usmrtiť, lebo im hrozila, že ich skutok oznámi. Zviazanú ju v kufri auta previezli do Kráľovej pri Senci k termálnemu jazierku. Tam sa 14. júla 1976 našlo jej telo.
Mužov ešte v septembri 1982 uznal súd za vinných a odsúdil ich na nepodmienečné tresty odňatia slobody od štyroch do 24 rokov. Pôvodný rozsudok Krajského súdu v Bratislave potvrdil o niekoľko mesiacov aj Najvyšší súd SSR. V marci 1990 však podal vtedajší federálny prokurátor sťažnosť, ktorú Najvyšší súd ČSFR akceptoval, rozsudok zrušil a Krajskému súdu v Bratislave nariadil, aby vec znovu prerokoval a rozhodol. Na súde potom prípad roky stál.
Neskôr samotní muži iniciovali aktívne pokračovanie v procese. Prípad sa dostal až na Najvyšší súd SR, ktorý 4. decembra 2006 zvýšil trest Milanovi Andrášikovi, ktorý mu predtým uložil krajský súd. Namiesto 13 rokov v tretej nápravnovýchovnej skupine dostal po odvolaní on i Miloš Kocúr o dva roky viac. Súd zvýšil trest aj pre Stanislava Dúbravického z desať na 12 rokov väzenia, potvrdil rozsudok pre Františka Čermana, ktorý dostal 11 rokov odňatia slobody. Šesť rokov dostal Pavol Bedač a tri Juraj Lachman. Definitívnu bodku za celou kauzou dal 8. júla 2009 NS SR, keď odmietol dovolania obžalovaných, čím bol prípad po 33 rokoch ukončený. Išlo o dovolania všetkých šiestich obžalovaných voči rozsudku NS SR z decembra 2006.
