Bratislava 31. júla (TASR) - Cestuje po celom svete a popritom prekladá knihy severských autorov. Škandinávia mu učarovala a na chuť jej prichádza podľa Jozefa Zelizňáka čoraz viac ľudí. Môžu za tým byť podľa neho aj nepokoje vo svete. "Severské krajiny pôsobia bezpečne v porovnaní s Francúzskom a Stredomorím a zároveň vyžarujú pokoj," povedal. Z terorizmu pri cestovaní prehnaný strach nemá, neobáva sa ani záplavy migrantov. Bojí sa skôr toho, že v Európe prevládne egoizmus a agresia. O cestovaní, severskom krimi, Európe aj terorizme rozprával Zelizňák v rozhovore v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky.


-Živí vás cestovanie a prekladanie kníh škandinávskych autorov. Ako ste sa k tomu dostali?-

Všetko sa to udialo počas niekoľkých mesiacov v roku 1996. Na jar som sa rozhodol ísť študovať za prekladateľa a tlmočníka zo švédčiny a nemčiny. Vtedy nikto nečakal, že sa Slovensko tak rýchlo stane členom EÚ a tak ten odbor vyzeral trochu ako slepá ulička. A o pár mesiacov som sa vybral do Škandinávie ako turista. A to rozhodlo o mojom živote. Vzali ma na školu, začal som sa venovať švédčine a popritom som začal sprevádzať a živiť sa cestovaním.


-Prečo ste si vybrali práve taký netradičný odbor a cestu do Škandinávie?-

Úprimne povedané, neviem. Keď som končil gymnázium, všetci ma videli na ekonómii alebo na práve. Rodičia boli zdesení, keď som im oznámil, že si idem podať len jednu prihlášku na vysokú školu a bude to švédčina, kam zo stoviek záujemcov vyberajú raz za päť rokov desiatich. Podarilo sa. Hľadal som jazyk, čo sa ľahko učí a je zároveň exotický a to švédčina a neskôr nórčina splnili.


-Švédčina vôbec neznie ako jednoduchý jazyk...-

Švédčina je germánsky jazyk a pri znalosti nemčiny a angličtiny, pri veľkej motivácii a snahe sa človek po švédsky po pol roku dohovorí. A je pre ľudí zaujímavý. Hľadal som niečo, čo sa vymyká bežnému štandardu. Okrem toho, je málo krajín vo svete, ktoré sú také sympatické ako Švédsko. Mnohí ľudia majú niečo proti Amerike, Rusku, Nemecku a iným krajinám, ale Švédsko je ľuďom sympatické.


-Čím to je?-

Možno tým, že Švédsko nikdy nebolo rozpínavé. A aj dobrým imidžom, ktorý má, či už vďaka hudbe, športovcom, pekným mužom, atraktívnym ženám, architektúre, dizajnu. Je to krajina, ktorá spĺňa predstavu života z rozprávky. A každý má rád Pippi Dlhú Pančuchu.


-Spájate prekladanie kníh s cestovaním? Navštevujete miesta, o ktorých sa píše v knihách, čo prekladáte?-

Veľa z nich áno. Už 20 rokov cestujem s CK BUBO profesionálne a bola absolútna pasia prekladať napríklad časti románov, kde sa Harry Hole (hrdina kníh nórskeho autora Jo Nesboa, pozn. TASR) pohybuje v uličkách Hongkongu, kde cestuje do Konga cez Rwandu, kde vyšetruje vraždu v Bangkoku. To sú všetko miesta, ktoré som navštívil a keď som stretol Nesboa, bolo zaujímavé komunikovať s ním práve o tom.


-Stalo sa vám už, že vás ako sprievodcu žiadali klienti, aby ste ich vzali na miesta z kníh, ktoré ste prekladali?-

To sa deje bežne. V Štokholme sme chodili po stopách Larssonových kníh. Keď prídeme do Osla, tradične chodíme do reštaurácie Schroder, kam sa chodil opíjať Harry Hole. Chodíme sa pozrieť, kde Harry Hole býval, na policajnú stanicu, kde pracoval. Na týchto škandinávskych krajinách je veľmi príjemné, že je tam tradícia zasadiť dej do reálnych súvislostí, a tak človek nachádza konkrétne miesta, čo pozná zo stránok kníh. Milovníka týchto románov musí baviť, keď si môže porovnať svoju predstavu so skutočnosťou.


-Spomenuli ste Stiega Larssona a Jo Nesboa. Severské krimi sa stalo veľkým hitom. Čím to je, že severania majú taký úspech?-

Myslím si, že k tomu prispela aj popularita tejto oblasti. Švédsko a Nórsko sú sympatické krajiny. Témy, o ktorých tamojší autori píšu, sú z bežného života, ktorý je Európanom istým spôsobom blízky. A zároveň Švédi a Nóri vždy vedeli písať. Ťažko ale povedať, či tradícia kriminálnych románov vyplýva z depresií a temna, alebo je to vlna, ktorá sa začala už dávno, nadviazal na ňu Henning Mankell a obrovský boom rozpútal Stieg Larsson. V súčasnosti je severských kriminálnych románov ozaj veľa.

Foto: TASR/Martin Baumann

-Presne to ma zaujíma, prečo ľudí baví čítať knihy plné násilia a psychopatov? Vy sa pri čítaní týchto kníh nebojíte, neznepokojuje vás to?-

Nebojím sa, aj keď sa mi o tých najhorších pasážach už občas snívalo. A prečo to ľudí láka čítať? Ešte pred pár rokmi by som povedal, že v Európe je nám príliš dobre. Možno sa vzhľadom na aktuálne napätie vo svete od temných kníh odpojíme a budeme chcieť čítať rozprávky. Ale aj v tom sú severania dobrí. Naozaj neviem povedať, prečo to iných baví, ja brutalitu v knihách nevyhľadávam. Nesbo a Larsson ma zaujali skôr témami z reálneho života. Napríklad Nesbov román Zrada je čarovný nie násilím, ale tým, ako úžasne do súčasného príbehu zakomponoval dejiny Nórska počas druhej svetovej vojny, keď sa veľa Nórov pohybovalo na hranici medzi patriotizmom a podporovaním Hitlera.


-Vplýva veľký záujem o škandinávskych autorov aj na záujem o zájazdy do Škandinávie?-

Určite áno. Škandinávia zažíva v BUBO obrovský boom. V súčasnosti máme asi štyrikrát viac klientov do Škandinávie, než sme mali ešte pred tromi rokmi. Ten záujem je však celosvetový. Na Islande už, napríklad, premýšľajú, ako obmedziť počet turistov na ostrove, lebo ich nemajú kam ubytovať, kde im dať najesť. Všetko je plné. Popularita Škandinávie je šialená.


-Asi to ale nebude iba tým, že sú tieto krajiny sympatické.-

Možno to súvisí aj s nepokojmi vo svete. Severské krajiny pôsobia bezpečne v porovnaní s Francúzskom a Stredomorím a zároveň vyžarujú pokoj. Nemiešajú sa do žiadnych konfliktov. Preto možno ľudia, ktorí kedysi trávili dovolenku pri mori opekaním sa na slnku a kedysi by nepovedali, že pôjdu na dovolenku na sever, zrazu uvažujú nad Islandom.


-Dá sa teda povedať, že ľudia majú dnes väčší záujem o dobrodružnejšie poznávacie dovolenky než o vylihovanie na pláži? Majú na to?-

Ten trend pozorujeme už dlhodobo. Je pravda, že poznávacie cestovanie stojí viac peňazí ako all inclusive v nejakej lacnej krajine. A záujem Slovákov súvisí aj s tým, že Slovensko je čím ďalej bohatšie. Čokoľvek si budeme hovoriť, je to tak. Čoraz viac ľudí má peniaze, aby si doprialo kvalitnú dovolenku a nielen ležanie na pláži a čítanie časopisov z domu. A je to aj návykové. Keď raz začnete cestovať a poznávať, tak zrazu nechápete, prečo máte zabíjať čas na dovolenke lúštením krížoviek. A tak radšej trávite dovolenku rozširovaním si obzorov.


-Ktoré sú teraz najvyhľadávanejšie miesta? Spomínali ste už Island.-

Z Európy určite Island a Nórsko, a to s obrovským odstupom. Celkovo Kuba, kam chodíme už 15 rokov a vďaka našim kontaktom odolávame aj prílevu turistov z USA. Aj na Slovensku už právom vládne panika, že treba ísť na Kubu. Kto nepôjde na Kubu teraz, o dva roky vstúpi do úplne inej krajiny. Nehovorím, že bude zlá, možno služby budú kvalitnejšie...


-Ale kvôli tomu asi na Kubu človek nechce ísť...-

Určite nie. To, čo môže človek zažiť teraz na Kube, o pár rokov už uvidí len v rámci kultúrnych večerov v hoteli. Ľudia, ktorí dnes hrávajú po baroch pre svoju zábavu, tam potom budú hrať za peniaze pre turistov. Neviem, kedy sa to stane, chcel by som, aby sa to stalo čo najneskôr. Ale obávam sa, že je to otázka niekoľkých rokov.


-Ktorá krajina vás najviac prekvapila?-

Asi Rwanda. Bežne o nej počujeme len v súvislosti s hroznou genocídou, ktorá sa tam stala začiatkom deväťdesiatych rokov. Podvedome ju vnímame ako nebezpečnú. Neuvedomujeme si, že genocída prebehla v čase vojny v Juhoslávii. A myslím si, že žiadny Slovák dnes nepovie, že nepôjde do Chorvátska, lebo tam bola vojna.

Foto: TASR/Martin Baumann

-Prečo sa teda pri Chorvátsku nebojíme a pri Rwande áno?-

O Rwande sa v médiách až tak nehovorí a ľudia sa ňou bežne nezaoberajú.


-Čo vás teda na nej prekvapilo?-

Nečakal som, že v Rwande nájdem krajinu s veľmi kultivovanými ľuďmi. So systémom, ktorý funguje. Kde dbajú napríklad na také veci, aby v parlamente bolo vysoké zastúpenie žien. Je tam zakázané používať igelitové tašky, rozširujú internet, aby šírili vzdelanie medzi ľuďmi. Návšteva Rwandy bola pre mňa veľkým prekvapením. A návšteva unikátnych horských goríl, ktoré sú hlavným ťahákom krajiny, pre mňa bola zrazu len sprievodným programom. Podobne aj Bangladéš. Čakal som chudobnejšiu, špinavšiu Indiu a vstúpil som do krajiny veľmi kultivovaného islamu, ktorá bola veľmi príjemná a bezpečná. K mojich cestovateľským vrcholom patrila Patagónia, Severná Kórea, Antarktída. Tých krajín a regiónov je veľa.


-Kam sa ešte túžite pozrieť?-

Rád by som sa raz vrátil do Sýrie. Je to krajina veľmi príjemných ľudí a krásnych pamiatok. To je môj veľký cestovateľský sen, vrátiť sa do Sýrie, keď tam bude mier.


-Keď sme pri Sýrii, Európu trápi migrácia a terorizmus. Nebojíte sa teraz cestovať?-

Ťažko povedať, či hovoriť o strachu. Riziko, že sa človeku niečo stane, je extrémne malé. Ak človek podľahne strachu, teroristi vyhrajú. Aké je pravdepodobné, že sa ocitnete v Nice na promenáde práve v čase útoku vodiča nákladiaku? Je to tragédia, ale pravdepodobnosť, že sa to stane práve vám, je malá. To si musíme opakovať.


-Tých útokov je ale čoraz viac a navyše, útočníci nemusia byť organizovaní povedzme Islamským štátom, zabíjajú aj jednotlivci ako Breivik. Prečo sa tie útoky podľa vás množia?-

Tých príčin je určite viac. Ak by aj útoky nepribúdali, podľa mnohých štatistík je ich dokonca menej než v minulosti, už len to, že sa o nich oveľa viac píše, nám dáva pocit neistoty. A možno každý článok o útoku motivuje k akcii ľudí, ktorí by si na ňu inak netrúfli. Bojím sa, že to súvisí aj s rastúcou agresivitou medzi ľuďmi, ktorú cítiť na celom svete. Konšpiračné teórie, výzvy na fyzické útoky, znevažovanie a hanobenie celých skupín obyvateľstva pre inú farbu pleti, iné náboženstvo či sexuálnu orientáciu, ktoré sa v minulosti šírili len medzi tupými radikálmi, sa dnes stávajú spoločensky akceptovateľné, niektoré už dokonca spoločenskou normou. A to je veľmi nebezpečný vývoj. Možno práve internet dáva ľuďom možnosť uzavrieť sa v myšlienkových skupinách, hecovať sa navzájom, človek z toho zošalie a urobí vec ako atentátnik z Osla či z Nice. Obávam sa, že sa to bude len zhoršovať, lebo ľudia s inými názormi medzi sebou prestávajú komunikovať.


-Keď začali masovo prichádzať do Európy migranti a objavili sa aj teroristické útoky, viacerí analytici aj politici hovorili, že multikulturalizmus v Európe zlyhal. Ako to vidíte vy? Naozaj nevieme žiť spolu s inými kultúrami?-

Študoval som vo Švédsku, v Nórsku a v Berlíne, všade tam, kde je bežné miešanie rôznych národov či pohľadov na svet. Vo Švédsku má viac než štvrtina obyvateľov aspoň jedného rodiča Nešvéda. Berlín je desaťročia mixom najrôznejších skupín, žijú tam ľudia zo 190 krajín a viac než tretina obyvateľov sú cudzinci. Ja si úprimne myslím, že to funguje. Je to názor, ktorý v súčasnosti nie je bežný, mnohí majú pocit, že multikulturalizmus zlyhal, podľa mňa však vyčíňanie pár desiatok bláznov nedokazuje opak. Len Európa musí naďalej trvať na svojich hodnotách a neuzatvárať sa do toho, že sme kresťanský kontinent v rozpore s inými náboženstvami. Sme hlavne kontinentom, kde dominujú myšlienky osvietenstva a slobody. To je dôležité. A ak sa toho budeme držať, Európa vyhrá.


-Takže sa neobávate záplavy islamu...-

Myslím si, že ak bude Európa dôsledne obhajovať myšlienky osvietenstva, chrániť to, že sme kontinent slobody, tak sa tomu ubránime. Neubránime sa moslimom, tým sa brániť netreba. Treba sa brániť návratu do čias, keď nám vládlo náboženstvo, keď sa upaľovali bosorky a keď sme plienili iné kontinenty. Toto sme prekonali. Sme kontinent slobody a rovnosti. Ak prídeme o tieto myšlienky, dopadne to zle. Nie kvôli prílevu moslimov, ale preto, že Európa príde o to, čo je pre ňu najcennejšie.


-V Európe rastie extrémizmus, viac sa mu darí práve s príchodom migrantov. Neobávate sa o Európu práve aj pre rastúci extrémizmus?-


Strach je prirodzená ľudská vlastnosť a je úlohou každého z nás s vlastným strachom bojovať. Ak si zoberieme príklad Slovenska, je zaujímavé, ako rýchlo sa minulý rok prestalo u nás hovoriť o iných strachoch. V deväťdesiatych rokoch sme sa báli, že nás obsadia rozpínaví Maďari. Potom prišlo desaťročie strachu z Rómov, keď sa internetom šírili presné výpočty, kedy nás zaplavia Rómovia. Všetko bolo zabudnuté s údajnou hrozbou prichádzajúcou s migrantskou krízou. Ja si myslím, že to je len zámienka na to, aby sme v sebe budili tie najhoršie ľudské pudy. Vždy je ľahké nájsť si nepriateľa. Ľudia, ktorí chcú, si ho nájdu či už v chudákoch, ktorí utekajú pred vojnou alebo v Rómoch. Úlohou nás, ktorí nechceme hľadať tohto nepriateľa, je postaviť sa proti tomu. A oveľa viac ako záplavy migrantov sa bojím toho, že egoizmus a agresia sa stane väčšinovým názorom v európskych spoločenstvách a všetko sa nám rozpadne.

Foto: TASR/Martin Baumann

-Keď cestujete, stretávate sa s rôznymi národnosťami, kultúrami. Obohacuje vás to?-

Je to obohacujúce v tom, že som sa naučil vidieť, akým rôznym veciam môžu ľudia uveriť. A myslím si, že ideál, ktorému Európa verí – sloboda, rovnosť, bratstvo – robí z nášho kontinentu lepšie miesto na život. V tom, čo sme vybudovali v Európe, sme ďaleko a bolo by fajn, keby sme to nepokašľali. K tomuto poznaniu Európa nedospievala ľahko. Hoci sa dnes neraz tvárime ako holubice mieru, aj v 20. storočí bola naša európska civilizácia zodpovedná za hrozné zverstvá, dve svetové vojny a milióny ľudských životov. Ešte vždy verím, že sme sa z toho poučili a ideál slobody a rovnosti zvíťazí nad naším strachom a agresiou.


-Ako naučiť ľudí, aby boli k sebe tolerantní? Pomáha cestovanie a spoznávanie iných kultúr?-

To som si vždy myslel, ale obávam sa, že to tak celkom nie je. Cestovanie otvára oči a ťažšie sa nadáva povedzme na Sýriu a Sýrčanov, keď ich človek pozná osobne. Ale poznám aj takých ľudí, ktorí to zvládnu. Obávam sa, že cestovanie nie je všeliek, ale je vitamín, môže do istej miery pomôcť.


-Hovorili ste, že v Európe sa žije dobre. Ľudia na Slovensku ale majú pocit, že im doma dobre nie je...-

Každá spoločnosť môže fungovať lepšie aj horšie. Slovensko má na to, aby sme sa mali lepšie. Na druhej strane je fakt, že Slovensko patrí medzi krajiny, kde sa žije najlepšie na svete. A málokedy si uvedomujeme, že to pozitívne nie je naša zásluha, ale dostali sme to do daru. Našu spoločnosť budovali celé generácie pred nami, nielen na Slovensku, ale v celom regióne. A to si často nevážime. To, čo považujeme za dobré, považujeme za samozrejmosť, a keď niečo nefunguje, strašne sa hneváme. Na Slovensku stále funguje sociálny štát, ženy majú rovnocenné postavenie s mužmi, môžeme slobodne hovoriť, čítať, počúvať aj robiť, čo chceme, nemusíme sa báť ísť večer domov cez park, lebo nám tam niekto ublíži. Nehovorím, že sa s tým treba uspokojiť, ale treba si to vážiť. Je mnoho krajín, kde je to inak. Brazília je, napríklad, nádherná krajina, ale akokoľvek ste tam bohatý, v Riu bývate za zamrežovanými oknami, neexistuje, že by ste poslali vašu osemnásťročnú dcéru len tak sa ísť prejsť večer von. A ten pocit bezpečia v Európe je úžasný. Treba si to vážiť a na tom stavať.


-Ktorou krajinou by sa mohlo Slovensko inšpirovať?-

Pre mňa je veľmi inšpiratívnou krajinou Nemecko. Ide svetu príkladom, ako sa vyrovnalo so svojou hroznou minulosťou a tiež tým, ako zvláda normálnym moderným spôsobom prístup k ekológii, k životnému prostrediu či k sociálnemu štátu. Ako západné Nemecko zvládlo prijať obrovské východné a vytvoriť jeden celok. Ako zvláda prijímať obrovské množstvo migrantov. Každá krajina má problémy, dokonalý je možno len Island, no je relatívne ľahké riadiť krajinu, kde žije toľko obyvateľov čo v Košiciach. Inšpirácií je veľa, treba ich len vnímať s otvorenými očami a pokúšať sa každý deň robiť veci o čosi lepšie.