Bratislava 30. decembra (TASR) - Dejiny modernej slovenskej diplomacie sa začali formovať po založení ministerstva medzinárodných vzťahov SR na jeseň v roku 1990. Jeho ministrom bol od roku 1991 do júna 1992 Pavol Demeš, ktorý bol potom v rokoch 1993-97 poradcom prezidenta Michala Kováča. V rozhovore pre TASR uviedol, že slovenská diplomacia si za štvrťstoročie vydobyla vo svete renomé a v mnohých aspektoch predbehla českých kolegov, ktorí mali po rozdelení federácie lepšiu štartovaciu pozíciu.

-Po rozhodnutí, že Česko-Slovensko ako štát skončí, ostalo na prípravu samostatnosti menej ako pol roka. Ako na tom bolo Slovensko v oblasti diplomacie?-
Náš rezort zahraničia zďaleka nezačínal od bodu nula. Slovensko malo výhodu v tom, že si začalo budovať inštitucionálne zázemie pre medzinárodné vzťahy už pred rozdelením federácie, ku ktorému ju doviedli premiéri Václav Klaus a Vladimír Mečiar. Preto rezort diplomacie rozdelenie nezastihlo nepripravený. V septembri 1990 vzniklo ministerstvo medzinárodných vzťahov, ktorého prvým ministrom sa zhruba na pol roka stal Milan Kňažko. Po rozdelení sa hladko zmenilo a rozšírilo na ministerstvo zahraničných vecí nezávislého štátu. Ako minister slovenskej vlády som sa snažil v časoch búrlivých štátoprávnych diskusií budovať profesionálny úrad s parametrami ministerstva zahraničných vecí. Keďže sme boli súčasťou federálneho štátu, mnohé aktivity sme pochopiteľne nemohli vyvíjať. O tomto období píšem v kapitole pre knižnú publikáciu, ktorá obsahuje spomienky a svedectvá mnohých našich diplomatov a uzrie svetlo sveta už začiatkom roka 2018.

-Ako to bolo s personálnym zabezpečením ministerstva? Mali sme dosť diplomatov?-
Na začiatku sme mali v Bratislave viac nadšenia ako profesionálnych diplomatov. Pracovníci nového ministerstva mali veľmi pestré profesijné zloženie a v časoch otvárania sa svetu nám nechýbal tímový duch. Špeciálne by som chcel pri tejto príležitosti spomenúť diplomata Miroslava Mojžitu, absolventa Filozofickej fakulty UK, ktorého som získal z federálneho ministerstva v roku 1991. Výrazne nám pomohol pri budovaní organizačnej štruktúry, rozbehu ministerstva a pri tvorbe strategických a koncepčných materiálov. Úzko spolupracoval s výnimočne nadaným čerstvým absolventom Filozofickej fakulty UK a novembrovým študentským lídrom Svetoslavom Bombíkom, ktorý vtlačil pečať slovenskému zahraničnopolitickému mysleniu. Bohužiaľ, tragicky v roku 1995 zahynul. Mal len 31 rokov. Pri kvalitatívnom raste a profesionalizácii ministerstva zohrali dôležitú úlohu "rybárikovci", teda absolventi dvojročného postgraduálneho štúdia na Ústave medzinárodných vzťahov, ktorý zriadil v roku 1991 na Právnickej fakulte Univerzity Komenského inšpiratívny docent Karol Rybárik. Spomenul by som medzi nimi Ivana Korčoka, Rastislava Káčera, Ingrid Brockovú, Petra Javorčíka a Petra Mišíka. Rybárikovci začali pracovať na ministerstve už od druhej polovice roku 1992. Po rozdelení Česko-Slovenska slovenské MZV získalo mnohých kariérnych diplomatov z Prahy, ktorí boli absolventmi Moskovského štátneho inštitútu medzinárodných vzťahov (MGIMO). Patria medzi nich Eduard Kukan, Ján Kubiš, Miroslav Lajčák, Maroš Šefčovič, Peter Burian a ďalší. Tieto dve komunity diplomatov si k sebe museli nachádzať cestu a spolupôsobiť pri ďalšom rozvoji rezortu, ktorému dali potrebný počiatočný drajv. Kým Česi mali svoje štruktúry vybudované a nemuseli ani vymeniť vlajku na Černínskom paláci, kde tradične sídlilo ministerstvo zahraničných vecí, na Slovensku sme si ich museli vybudovať od sídla až po prípravu diplomatov.

-Slovensko sa hneď po vyhlásení samostatnosti stalo súčasťou viacerých medzinárodných organizácií, ako je napríklad OSN. Bola to samozrejmosť, že nás hneď akceptovali ako mladý štát, alebo bolo za tým aj potrebné isté diplomatické úsilie?-
Samostatnosť sme získali v čase, keď sa v Európe bolestivo delili Juhoslávia a Sovietsky zväz. Komplikácie, ktoré z tohto vývoja vyplývali, spôsobovali, že akékoľvek ďalšie delenie štátov vyvolávalo nevôľu v Európe a v zámorí. Diplomati sa snažili objasňovať, že štátoprávne diskusie v Česko-Slovensku sa nedejú na základe etnickej nenávisti. Vysvetľovali sme, že v Česko-Slovensku ide o hľadanie spravodlivejšieho štátoprávneho usporiadania. Ak sa aj nepodarí, delenie určite nebude sprevádzať násilie a konflikty. Okamžitému diplomatickému uznaniu oboch nových štátov medzinárodným spoločenstvom napomohol fakt, že Česko-Slovensko sa rozdelilo pokojnou a civilizovanou cestou. Navyše Česi a Slováci sa neobviňovali a nechytráčili. Nesnažili sa z rozdelenia neférovo vyťažiť body na úkor tohto druhého. Obe krajiny ukázali, že budú spolupracovať pri dôležitých integračných cieľoch, akými boli vstup do OECD, NATO a EÚ. Zaviedla sa tiež tradícia, že vždy prvá cesta novej hlavy štátu vedie do Prahy alebo Bratislavy. Doteraz si pamätám na prvú návštevu slovenského prezidenta Michala Kováča, ktorého som sprevádzal ako jeho zahraničnopolitický poradca. Na Hradčanoch sa vztyčovala československá vlajka, ktorú si osvojili Česi, vedľa nej slovenská vlajka a hrala sa bývalá československá hymna, ale naopak. Pretože ako prvá šla slovenská časť, teda už hymna suverénneho štátu. Prezidenti Václav Havel a Michal Kováč udržiavali po celý čas nadštandardné vzťahy.

-Ako ovplyvnil vnútropolitický vývoj samostatného Slovenska našu diplomaciu?-
Slovenský rezort diplomacie mal, podľa mňa, zásadný vplyv na modernizáciu Slovenska a jeho včlenenie do rodiny vyspelých demokracií. Odolal pritom zložitostiam vnútropolitického vývoja. V tejto súvislosti je zaujímavý fakt, ako sa menili ministri zahraničných vecí. V bizarnom období mečiarizmu v rokoch 1993 až 1998 sa ministri striedali ako na bežiacom páse. Počas päťročného obdobia sa ich vystriedalo šesť – Milan Kňažko, Jozef Moravčík, Eduard Kukan, Juraj Schenk, Pavol Hamžík a Zdenka Kramplová. V rokoch 1998 až 2017, čiže za takmer dve desaťročia, už boli len štyria - Eduard Kukan, Ján Kubiš, Mikuláš Dzurinda a Miroslav Lajčák. Celkovo možno povedať, že naše ministerstvo zahraničných vecí si udržalo pozíciu profesionality a, chvalabohu, nepodľahlo počas doterajšieho vývoja ideologickým čistkám, ako sa to stalo vo viacerých okolitých krajinách.

-A ako potom vyznieva porovnanie oboch krajín na poli diplomacie?-
Som presvedčený, že dnes je náš rezort diplomacie v Európe a vo svete uznávanejší a v domácom politickom systéme vplyvnejší, ako je tomu v Českej republike. Trúfam si ísť ďalej a zaradiť do takéhoto hodnotenia i Budapešť a Varšavu. Na mladý štát je to pozoruhodný výkon.

-Nemáte pocit, že po štvrťstoročí máme viac známejších diplomatických osobností vo svete?-
V počte diplomatov slúžiacich na významných medzinárodných postoch sme dosiahli výnimočné postavenie. Občas mi to pripomína škandinávske krajiny, ktorých diplomatov si vo svete vážia za nestrannosť, vedomosti a istú skromnosť. Vezmime si našich posledných štyroch šéfov diplomacie. Súčasný minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák je po sérii predchádzajúcich medzinárodných postov predsedom Valného zhromaždenia OSN. Ján Kubiš bol dvakrát generálny tajomník OBSE a teraz pôsobí už po druhý raz ako špeciálny vyslanec generálneho tajomníka OSN. Eduard Kukan, europoslanec, je dlhodobo uznávaným politikom pre oblasť Balkánu. Mikuláš Dzurinda vedie bruselský Martens Center, think tanku Európskej ľudovej strany, najsilnejšieho politického zoskupenia v Európskom parlamente. Spomeniem i zopár ďalších osobností, ktoré slúžili na MZV a dnes pôsobia v dôležitých pozíciách OSN - Peter Tomka, Miroslav Jenča, Oľga Algayerová; EÚ - Maroš Šefčovič, Peter Burian, Ján Figeľ, Peter Michalko, Ivan Surkoš, alebo OBSE – Marcel Peško. Ku kvalite našej diplomacie prispela i systematická spolupráca s externým prostredím. V strednej a východnej Európe nepoznám krajinu, kde by sa na formovaní zahraničnej politiky štátu podieľali mimovládne organizácie v takej miere, ako na Slovensku. Napríklad Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku oslávi v roku 2018 dvadsaťpäť rokov. Tento najstarší think tank u nás pripravuje mnohé strategické dokumenty, publikuje a organizuje debaty a každý rok organizuje v spolupráci s MZV hodnotiacu konferenciu, na ktorú prichádzajú najvyšší ústavní predstavitelia a experti. Ďalším príkladom je konferencia a dnes už i organizácia GLOBSEC, ktoré vznikla pred trinástimi rokmi z iniciatívy študentov Fakulty medzinárodných vzťahov na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. Za jednu dekádu sa stala značkou, ktorá predstavuje jednu z najúspešnejších svetových konferencií, ktoré sa venujú bezpečnosti a zahraničnej politike. Naše mimovládky predurčili do značnej miery i teritóriá a oblasti slovenskej rozvojovej pomoci. Už pred dátumom vzniku oficiálnej rozvojovej pomoci naše MVO pôsobili na západnom Balkáne, v krajinách Východného partnerstva v Keni a Južnom Sudáne.

-V porovnaní so Slovenskom bolo Česko vždy zaujímavejšie pre zahraničie, pre turistov. Slovensko malo po získaní samostatnosti oveľa viac práce ako Česko s pritiahnutím verejnosti v zahraničí. Zmenilo sa to už?-
Situácia sa radikálne zmenila. Slovensko medzinárodné spoločenstvo pozitívne prekvapilo a stávame sa pre zahraničie čoraz zaujímavejšou krajinou. Z ekonomického i turistického hľadiska. Na Slovensku pracuje mnoho ľudí zo zahraničia. Každoročne sa lámu rekordy z hľadiska počtu zahraničných turistov, ktorí prichádzajú na Slovensko. Prispievajú k tomu služby, povesť a bezpečnosť krajiny. Ale aj objavovanie prírodného, historického a kultúrneho dedičstva. Na pomerne malú krajinu máme dosť perál zapísaných do zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO a verím, že ďalšie vďaka kultúrnej diplomacii ešte pribudnú. V súčasnosti ich je sedem a všetky boli zapísané do zoznamu UNESCO až po roku 1993. Len pripomeniem, že ide o Banskú Štiavnicu, Vlkolínec, Spišský hrad a okolie, Bardejov a drevené kostolíky, jaskyne Slovenského krasu a  Bukové pralesy Karpát v Národnom parku Poloniny.

Teší ma, že po štvrťstoročí demokratickej štátnosti a na prahu storočnice spoločného štátu s Čechmi sme sa už dostatočne emancipovali a dokážeme dôstojne a spolu osláviť obe významné výročia. Dokonca storočnicu budeme oslavovať v trojici spolu s Američanmi, pretože Československo vzniklo pod vedením Tomáša Garriguea Masaryka a Milana Rastislava Štefánika na pôde USA, keď pôsobil v Bielom dome prezident Woodrow Wilson, a v úzkom spojení s krajanskou komunitou Slovákov a Čechov. Koncom mája si pripomenieme sto rokov od podpisu Pittsburskej dohody – "rodného listu" Československa a na slávnosti budú zástupcovia všetkých troch krajín. Toto považujem za unikátnu situáciu.