Bratislava 25. novembra (TASR) - V Európe neexistujú národy ako Česi a Slováci, ktoré sú v mnohých ohľadoch tak odlišné, a pritom si rozumejú každé slovo. Problém rozpadu spoločného štátu bol aj v tom, že Slováci vždy chceli, aby vzťahy s Čechmi boli vzťahmi rovného s rovným, a také nikdy neboli. Povedal v exkluzívnom rozhovore pre TASR bývalý predseda českej vlády v rámci federácie a dlhoročný člen Senátu Českej republiky Petr Pithart. Rozhovor je súčasťou cyklu Osobnosti: tváre, myšlienky, ktorý sa počas októbra a novembra prioritne venuje téme 20. výročia rozpadu federácie.

Blíži sa 20. výročie rozdelenia Československa. Nie je vám po 20 rokoch ľúto, že sa spoločný štát Čechov a Slovákov rozpadol?

Bolo mi to veľmi ľúto práve pred 20 rokmi a na noc z 31. decembra na 1. januára 1993 nerád spomínam. Ale dnes už sú veci inak. Ukázalo sa, že riziká spojené s rozdelením boli prekonané, aj keď to bolo o chlp. To samotné prekonanie a to, čo SR dokázala vo voľbách v roku 1998 (Mečiarovu vládu vystriedala Dzurindova), to je mimoriadne pozitívny dôsledok rozdelenia. To bola akási maturita slovenského národa. Mnohé totiž nasvedčovalo tomu, že sa bude pokračovať v danom kurze. A to by pre Slovensko znamenalo, že by postupne vypadlo z Európy. Už v tej dobe sa s ním nepočítalo, ale zvládlo sa to. Dnes teda do tých pocitov už zahŕňam aj toto. Pocit radosti, uspokojenia, že sa ten neblahý vývoj podarilo zvrátiť. Moje pocity už dnes nie sú silné. Ale keď spočítam plusy aj mínusy, tak mi to je aj tak ľúto. Už neplačem, ale je mi to ľúto.

Prečo?

Pretože si myslím, že sme mali ojedinelú príležitosť na európskom kontinente sa vzájomne inšpirovať, vidieť sa očami toho druhého. Som si celkom istý, že v Európe neexistujú národy, ktoré by boli v toľkých ohľadoch také odlišné, a pritom by si rozumeli každé slovo. To je unikátne. Ja som veľa vecí o nás Čechoch pochopil cez slovenské oči, cez slovenskú optiku. Mňa to vždy nesmierne obohacovalo. Bolo to kultúrne nesmierne plodné, obohacujúce, a to je preč.

Keď si obe krajiny tak rozumeli, prečo sa napokon rozpadli? Veď boli možnosti udržania spoločného štátu?

Slováci vždy chceli, aby naše vzťahy boli vzťahmi rovného s rovným, a také nikdy neboli. Vždy tu bola nejaká asymetria, ktorú Slováci vnímali tak, že išla na ich úkor, a Česi ju prehliadali. Im to bolo v podstate jedno. Česi tiež nikdy nezmýšľali inak ako unitárne a dosť dobre nechápali, prečo niekto hovorí o nejakej autonómii či dokonca o federalizácii. Ale ja nemôžem povedať, že to súžitie by nebolo možné, keby sme ten vzťah rovného s rovným niekedy nastolili. Ale vzhľadom na moju znalosť českých dejín si trúfam povedať, že to tak nikdy nebolo.

Foto: TASR/Daniel Veselský

Čo bol ten rozhodujúci moment, ktorý rozhodol, že sa ČSFR rozpadne?

Myslím si, že to bolo stretnutie dvoch nekompatibilných osobností, ako boli Václav Klaus a Vladimír Mečiar. Klaus je pragmatik, žiadny "snílek", človek, ktorý sa vyjadruje čo najpresnejšie. Vladimír Mečiar vtedy trval na spoločnom štáte s medzinárodnou právnou subjektivitou. To je "blábol". Keby som tam ja ako právnik sedel na Klausovom mieste, tak by som mu povedal: Vlado, neblbni, toto nikde nehovor, si predsa absolvent právnickej fakulty, to predsa nejde dokopy. A mám taký pocit, že Klaus už toho mal dosť a povedal si: tak dobre, budeš mať, čo chce, budeš mať medzinárodnú právnu subjektivitu, ale to znamená koniec spoločného štátu. To je skutočne logický dôsledok. Václav Klaus musel asi mať v hlave aj obavu, či tie predstavy o ekonomickej transformácii na Slovensku a v Čechách sú zlučiteľné. A to asi neboli.

V tejto súvislosti sociológ Ivan Gabal v rozhovore pre TASR povedal, že rozdelenie štátu bolo motivované aj spoločným záujmom Klausa a Mečiara, aby dokázali ovplyvniť premenu vlastníctva v oboch krajinách a dostali sa k tomu, aby riadili privatizačný proces. A jednoduchšie by to pre obidvoch bolo, keby mal každý akoby vlastný štát. Myslíte si, že mohli byť v pozadí aj tieto ekonomické záujmy?

V prípade Slovenska je to evidentné, tam privatizácia prebiehala do značnej miery svojvoľne. A u nás sa nepodarila tak, ako si Klaus predstavoval. Určite nepočítal s tým, že toľko ľudí odovzdá svoje kupóny investičným a privatizačným fondom. Domnieval sa, že sa ľudia budú učiť narábať s akciami, že ráno budú otvárať noviny na stránke s burzovými správami. A ľudia urobili to, čo ich socializmus naučil - čo je doma, to sa počíta. Fondy neboli dobre právne pripravené a to bol dôvod, prečo sa tam diali také veci, ktoré sa dnes nazývajú tunelovanie. Takže ani v Čechách privatizácia nebola korektná a na Slovensku to skutočne asi bolo v rukách Mečiara a jeho blízkych a tam si tie majetky tak trochu rozdávali. Či o tomto rozmýšľali už vo chvíli rozdeľovania štátu, tým by som si nebol istý. Ale určite si Klaus uvedomoval, že by svoju verziu transformácie na Slovensku ťažko presadzoval. Slovenskí politici sa s blížiacim sa rozdelením začali viac a viac obávať, ako to so Slovenskom dopadne. Ale tam už to bolo nezadržateľné. Už išlo len o to, kedy a ako. A dopadlo to dobre a nesporne to posilnilo oboch pánov v ich mocenskom postavení.

Keď sa vrátime ku koreňom rozpadu federácie, neboli len v roku 1992, boli o niečo skôr. Česká a slovenská vláda v rokoch 1990-1992 pomerne často spolu rokovali a hľadali formy štátoprávneho usporiadania. Boli ste pritom. Nepovažujete to tak trochu za premárnený čas? Urobilo sa všetko, čo bolo vtedy v politických silách, aby usporiadanie bolo pre obe republiky čo najspravodlivejšie?

Nemám pocit premárnenia. Bolo to mimoriadne poučné a veľa sme sa o sebe dozvedeli. Bol som vtedy predseda vlády a stretol som sa ešte v roku 1990 so svojím kolegom Milanom Čičom, s ktorým sme sa dohodli, že nechceme byť zo svojich funkcií podpredsedami federálnej vlády. Mali sme dochádzať na federálnu vládu a tam by sme sa dozvedeli, čo a ako máme robiť. To sme si povedali, že nechceme. Tak som pozval celú slovenskú vládu do Čiech a Klausova reakcia bola charakteristická: "Nehorázne, neslýchané, bez vedomia federálnej vlády." Klaus nikdy v KSČ nebol, ale zrejme to mal v krvi, lebo toto je presne reakcia krajského tajomníka, ktorý sa dozvedá, že sa mu predsedovia okresných výborov bez jeho vedomia zliezajú a niečo si dohovárajú.

O čom boli tie rokovania?

Boli sme presvedčení, že silná federácia môže vzniknúť iba z vôle oboch republík a musíme začať napravovať všetky deformácie pokiaľ ide o kompetencie. A tu zas česká strana vôbec netušila, že všetky rokovania vlastne boli snahou vrátiť kompetencie tam, kde boli podľa zákona z roku 1968, teda ešte pred Husákovou vládou. Česká strana nechápala, prečo to Slováci chcú, keď nám to nechýba. Česi sa priamo stotožňovali s federáciou, kompetencie pre Českú republiku im nič nehovorili.

Hovoríte my sme to chceli vrátiť. Aj na slovenskej strane ste teda našli adekvátnu odpoveď?

Samozrejme. Mečiar to chcel omnoho viac. Ten by chcel úplne všetko. Ale hľadalo sa niečo medzi tým, ako to bolo v roku '68 uzákonené, a tým, aký bol stav v novembri '89. Nakoniec sme sa dohodli. Potom bolo druhé kolo, ktoré sa už nevyriešilo. To bola štátna zmluva. Tam sme boli blízko k dohode. Dohodlo sa znenie zmluvy a išlo to na Predsedníctvo Slovenskej národnej rady. Hlasovanie bolo 10 ku 10, teda chýbal jeden hlas. Keby to tam prešlo, prešlo by to aj Českou národnou radou a zmluva sa mohla uzavrieť.

A to by zachránilo federáciu...

Áno, pretože kompetencie sme mali vyriešené. Chýbalo znovu poriadne legitímne uzavrieť, potvrdiť, že si to národy želajú. Ale neprešlo to, aj keď veľa nechýbalo.

Čím si vysvetľujete, že strany, ktoré presadzovali profederálne heslá vo voľbách v roku 1992 neuspeli?

Dôvodov prehry bolo viac. Aj my, vtedajšie Občianske hnutie, sme si to zavinili sami, nechcelo sa nám robiť kampaň, nevedeli sme na námestiach opakovať jednoduché heslá. A ľudia chceli voliť niekoho rozhodnejšieho, jednoznačnejšieho. To nebolo len kvôli federácii a nášmu zdržanlivému postoju k rozdeleniu štátu.

Foto: TASR/Vladimír Benko

A nemohlo vám uškodiť aj to, že ste boli autorom myšlienky dvojdomu, konfederačného modelu spolužitia oboch krajín?

Povedal som to preto, že som si ako právnik zúfal, že nie sme schopní dohodnúť sa na tom, čo je federácia, konfederácia, únia. Každý mal svoju predstavu a bol to pojmový zmätok. Povedal som dvojdom a vyzval som ostatných, aby sme si povedali, či chceme spolu žiť a ak áno, tak aby sme hľadali formu. To bolo zúfalstvo právnika, nie výplod básnika. Napokon, Ján Čarnogurský sa mi nedávno prostredníctvom televízie ospravedlnil, že to vtedy nechápal, dnes už áno a že keby sa to vtedy tak urobilo, štát sa mohol udržať dlhšie.

Ako sa vám rokovalo s premiérmi Čarnogurským, Čičom a Mečiarom?

S Čičom veľmi dobre, s Čarnogurským tiež. Rozumel som mu každé slovo, vedel som, čo chce, je to racionálny človek, ktorý je svetonázorovo inde, ale vždy som vedel, na čom som. S Mečiarom... On bol do istej doby za federáciu a od istej doby mu išlo o to, aby sa dostal k moci a vrátil to všetkým, ktorí ho ponížili. A pri tej príležitosti sa hodilo rozdeliť štát. Bol mimoriadne pomstychtivý. Toto sú ľudia, ktorí si do smrti budú pamätať, kto ich na pieskovisku udrel lopatkou, a budú čakať, až mu to budú môcť vrátiť. Ale musím povedať, toto sú mimoriadne silní politici. Poznám takých aj na českej strane. Táto slonia pamäť a to, že čakajú na príležitosť, to charakterizuje, bohužiaľ, z môjho pohľadu úspešných a silných politikov.

Keď sa na to teraz pozriete s odstupom času, kto z rozdelenia vyťažil viac? Slováci alebo Česi?

Ja si myslím, že Slováci. Zvládli tú prudkú zatáčku, keď hrozilo, že vyletia z cesty z Európy, z prístupových rokovaní do NATO. Zvládli to, nabudili občiansku spoločnosť, dokázali preklenúť spory medzi rôznymi stranami a to bol skoro zázrak. A ukázalo sa, že argument Čechov, ako ich Slováci zdržiavali na ceste do Európy, nebol pravdivý. Bolo to naopak. Dnes sú Slováci európskejší ako Česi.

Foto: TASR/Magda Borodáčová

To je podľa vás dobre?

Áno.

Ešte predsa len jedna otázka. Myslíte si, že Slováci a Česi sú si po 20 rokoch bližší alebo naopak?

Vôbec si nie sme bližší. To je len floskula, ktorá sa stále opakuje. Že si nič nevyčítame, že sa nehádame. Samozrejme, veď sme samostatné štáty. Ale spomeňte si na prvé roky po rozdelení. Premiéri sa vtedy päť rokov vôbec nestretli. To boli úplne zmrazené styky a vyčítali sme si veci na najvyššej úrovni. Navyše, skúste dnes v Prahe zohnať slovenské noviny, knihy. Kedysi bola na Václavskom námestí obrovská predajňa slovenských kníh. Skúste ju nájsť dnes. A zasa je to asymetrické, lebo na Slovensku české noviny nájdete. Slovenský záujem o českú kultúru bol vždy väčší ako český o slovenskú. Je pravda, že nie sme v konfliktoch, že spolu nebojujeme. Ale to je preto, že sme sa veľmi vzdialili, a nie priblížili.