Malinová 22. apríla (TASR)- Fotografia, hubárčenie či baníctvo sprevádzajú väčšiu časť života Pavla Remiaša z hornonitrianskej obce Malinová. Už aktívneho dôchodcu, publicistu, fotografa a bývalého novinára pozná verejnosť aj cez jeho správy, prostredníctvom ktorých viac ako štyri desaťročia mapoval dianie na hornej Nitre. V rozhovore v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky hovorí o tom, ako sa mu podarilo natočiť western, o jeho práci, záľube v zbieraní húb, aktivitách či kulinárskom umení.

Ste vyštudovaný fotograf. Ako ste sa k fotografii dostali?

Ešte keď som bol malý chlapec, bola fotografia pre mňa niečo veľmi neznáme. Ja som si nevedel predstaviť, ani mi to nikto nedokázal poriadne vysvetliť, ako vlastne vzniká fotografický obraz. Tajne som potom túžil stať sa fotografom. Nakoniec som si aj kúpil malý fotoaparát Pionier a s kamarátom som sa naučil vyvolávať film. Mal som 12 - 13 rokov. To ma ešte viac utužilo v tom, že chcem byť fotograf, ale na to bolo potrebné študovať. V rámci komunálnych služieb fungovala fotoslužba, kde ma otec prišiel predstaviť, nakoniec ma zobrali a vyučil som sa za fotografa.

Váš syn, Pavol Remiaš mladší nedávno oživil prostredníctvom videoklipu k jednej z piesní svojho hudobného zoskupenia Modré hory váš film, ktorý ste natočili ako mladík koncom 60. rokov 20. storočia. Western Deadly dust – Vražedný prach z obdobia zlatej horúčky ste aj režírovali. Ako ste sa dostali k jeho natočeniu?

Dostal som sa ku kamere a skúšali sme s chlapcami na nej točiť amatérske zábery. V tom období boli veľmi populárne filmy o Winnetuovi. Mali sme k dispozícii kúsok od nás zaujímavé ateliéry, divokú prírodu na konci mesta, kde sme sa chodievali hrávať. Povedali sme si, že by sa to tam dalo natočiť. Mali sme šťastie, že tam akurát štátne majetky pásli kravy. Boli tam aj dva kone a my sme si ich požičali za liter vína od pastiera, jazdili vtedy na nich hlavní hrdinovia. Vymysleli sme si príhodu, trošku sme napodobnili Poklad na striebornom jazere a natočili film v priebehu letných prázdnin. Premietali sme ho a mali s ním veľký úspech. Ponúkali sme ho i do televízie, ale tam nám ho odmietli. Technicky to však bol veľmi nedokonalý materiál. Neskôr sme začali natáčať ešte ďalšie dva filmy, ale tie sme nedokončili. Boli sme mladí, začali sa o nás zaujímať dievčatá a tie nám rozbili partiu.

Okrem westernu ste natočili i dokumenty o hubách či gajdošovi. Neláka vás vrátiť sa k hranému filmu?

Teraz by bolo natočiť film omnoho jednoduchšie, ale dnes je už technika taká dokonalá, že neviem, či by sme sa nestrápnili. Dnes už každý točí na mobilný telefón. Vtedy to bolo zaujímavé, bola to rarita do určitej miery, nie každý to robil. Takže, už nie.

Fotíte prírodu, huby, venovali ste sa aktualitám v rámci spravodajskej fotografie. Vo veľkom množstve vašich fotografií sa však objavuje tematika baníctva. Sú baníci fotogenickí? Čím je zaujímavé baníctvo z vášho pohľadu?

Bola to ďalšia zhoda okolností, že som ako fotograf išiel pracovať do baní. Keby som chcel byť fotograf, musel by som si zakúpiť všetko príslušenstvo, aby som sa tým uživil, čo sa vtedy nedalo. A vo fotoslužbe, kde som sa vyučil, mi neponúkali veľké perspektívy. Okrem toho, moji rodičia boli členmi sekty Svedkovia Jehovovi a tí nemôžu chytiť zbraň do ruky. Preto sa rozhodlo, že pôjdem do bane na desať rokov, aby som nemusel ísť na vojnu. Všetko zlé je však na niečo dobré, v bani ma fyzicky náročná práca zocelila. Vedeli tam, že som vyučený fotograf a občas som tam fotil, nakoniec som teda dostal úlohu baníckeho fotografa, keďže som tú robotu veľmi dobre poznal a z vlastnej skúsenosti som fotografoval baníkov trochu inak. Potom som začal fotografie posielať aj na rôzne výstavy a súťaže, čo ma ešte viac povzbudilo, lebo som získal rôzne ceny. Baníkov fotím doteraz.

S baníctvom súvisia i vaše dve knihy – Zdar boh, baníci! Obsahujú viac ako 200 príbehov z baníckeho prostredia. Pripravujete už tretí diel tejto knihy. Kedy vznikla myšlienka dať na papier príbehy z podzemia?

Keď som bol mladý, bol som veľký čitateľ, dokonca som v deviatej triede začal písať román o lete na Mars, samozrejme, som ho nedokončil. Začal som tiež písať knihu Syn prérie, tú som tiež nedokončil. Keďže som fotil v bani, fotografie sme uverejňovali v podnikovom čase a bolo k nim potrebné napísať i texty. Začal som teda písať i reportáže, dopisovať i do rôznych denníkov, robil som neskôr v krajskom denníku Smer, potom som prešiel pracovať do TASR. Naďalej som sa stretával s baníkmi a tí mi rozprávali mnoho príbehov, preto som si povedal, že ich budem zapisovať. Boli to krátke príbehy o konkrétnych baníkoch, udalostiach, ktoré som neskôr začal uverejňovať v podnikových novinách. Nahovorili ma, aby som to vydal knižne, lebo noviny sa rozletia. Tak som vydal dva diely a tretí, dá sa povedať, že píšem. Uvidíme.

V súčasnosti vláda rieši transformáciu hornej Nitry, ktorá je baníckym regiónom. Myslíte si, že tradícia baníctva, napriek tomu, že by sa tu malo uhlie doťažiť, zostane zachovaná a úplne nevymizne?

Baníctvo má veľkú tradíciu na Slovensku, je však pravdou, že sa uhoľné ložiská raz vyčerpajú. Prinieslo veľa, pomohlo rozvoju Slovenska ako takého, ale po čase prestane byť zaujímavé. Preto si myslím, že príbehy, ktoré dokumentujú dobu, v akej baníci žili, kde pracovali a za akých okolností, je dôležité písať, aby sa zachovala táto bohatá história.

Pôsobíte v občianskom združení Benedikt, v ktorom ste od jeho začiatku, už 12 rokov, predsedom. V rámci neho sa venujete publikačnej činnosti, oceňujete i osobnosti. Ako vznikol impulz na jeho založenia a aké vízie máte v rámci neho?

Občianske združenie Benedikt sme založili ako novinári a literáti, cítili sme potrebu združiť sa. Chceli sme tiež vydávať publikácie, lebo dovtedy to v regióne nemal kto organizovať. Doteraz sme vydali asi 12 kníh, boli to básnické zbierky či bibliografie. Traja zakladatelia nám už, žiaľ, odišli a musíme rozmýšľať nad tým, ako zapojiť do našej činnosti mladých ľudí, to je i našou víziou.

Jedno z vašich poznávacích znamení je i hubárčenie, ktoré bolo aj jedným zo špecifík vašej práce v TASR, vďaka ktorej sa Slovensko dozvedalo, či na hornej Nitre rastú huby. Čo vás priviedlo k hubám a čím sú podľa vás zaujímavé?

Huby sú zvláštnou kategóriou prírody, sú tak trochu tajomné a možno preto ma vždy aj zaujímali. Nie je to také jednoduché, spoznávať huby len podľa vonkajších znakov, nie je stopercentné. Ja som sa ich snažil študovať, samozrejme, nikdy som nebol a ani nebudem vedec, aj keď som členom Slovenského zväzu mykológov pri Slovenskej akadémii vied. Skôr som ich popularizátor. Snažím propagovať huby, lebo hubárčenie je na Slovensku veľká záľuba mnohých ľudí a vždy je to čosi fascinujúce. Pretože som fotograf, tak som ich aj fotil, tiež som ich začal filmovať, využil som aj to, že som pracoval v agentúre a tam o nich uverejňoval články. Dokonca ma začali podpichovať, či huby rastú len v Malinovej. Každý mal však šancu spropagovať svoje hubárske rajóny.

Je teda horná Nitra bohatá na huby?

Keď som sa presťahoval do Malinovej, začali sme organizovať hubárske výstavy, nie je totiž veľa ľudí na Slovensku, ktorí by to robili. Zistil som, že výstavy majú kladný vplyv na hubárov, vďaka nim sa aj Malinovčania a ľudia z okolia naučili zbierať také huby, ktoré by si za iných okolností ani nevšimli.

Či je horná Nitra hubársky zaujímavá? Myslím si, že áno, ale ešte nie je dostatočne preskúmaná. Pri posledných dvoch výstavách nám však priniesli hubári exempláre, ktoré sú výnimočné a našli sa len v jednom, dvoch prípadoch na Slovensku, takže, dá sa povedať, že horná Nitra je aj výnimočná oblasť pre huby ako také.

Spolu s vašou druhou manželkou Danielou, ktorá bola dlhoročnou redaktorkou Slovenského rozhlasu, ste veľkí kulinári. Vy vyrábate i jednu špecialitu. Sú ňou kvasené uhorky, takzvané remiašovky, ktoré všetci vaši známi chvália pre ich chuť. Prezradíte, čím sú špecifické, čo je ich tajomstvom?

S nakladanými uhorkami som sa stretol vďaka mame, ktorá ich nikdy nesterilizovala. Ona ich dokázala naložiť do veľkého pohára, samé sa nakvasili a boli vynikajúce. Ja som si vypracoval vlastný recept a potom som skúsil zopakovať recept, ktorý som mal po mame. Teda som ich nesterilizoval a nechal samé vykvasiť. A keďže mám rád pikantné, musia byť aj pikantné. Najskôr som ich nazval Remiašove uhorky alebo remiašovky, ale syn teraz našiel názov Tatove uhorky. Teraz teda vyrábam Tatove uhorky. Je o ne veľký záujem, vždy, keď k nám príde niekto na návštevu, dostane pohár.

Napriek tomu, že ste už pár rokov na dôchodku, ste stále činorodý, chodíte naďalej po akciách, organizujete podujatia. Je to vašou povahou, alebo to súvisí s novinárskym povolaním, ktoré ste zastávali dlhé roky?

Poviem pravdu, že sa hodnotím ako veľký lenivec. Niekedy sa musím prinútiť, aby som niečo dokončil. Dokonca musím niečo sľúbiť, aby som to urobil. Keď som bol novinár, musel som sľúbiť, že prinesiem nejaké materiály, iné mi teda nezostávalo. Niekedy si aj sám sebe niečo sľúbim, ale potom sa vyhováram, že mám na to čas. Je preto lepšie, keď niečo sľúbim niekomu inému. Tak to bolo i v prípade príbehov o baníkoch, tak je to i s fotografiami či videami.

Rozhovor s Pavlom Remiašom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.