Bratislava 31. decembra (TASR) – Česká akadémia vied tú slovenskú za posledných 30 rokov vo výraznej miere predbehla najmä, čo sa týka počtu excelentných výstupov. Pre TASR to povedal predseda Slovenskej akadémie vied (SAV) Pavol Šajgalík v súvislosti s 30. výročím samostatnej SR. V rozhovore poznamenal i to, či je Slovensko lákavé pre zahraničných vedcov, kde vidí SAV o desať rokov alebo ako sa zmenili priority akadémie.

-Čoskoro to bude 30 rokov od vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Ako toto rozdelenie dvoch štátov ovplyvnilo v tom období SAV?-

Akadémia mala s rozdelením asi najmenší problém z inštitúcií v bývalom Československu. Československá akadémia vied sa veľmi ľahko pretransformovala na Akadémiu vied Českej republiky (AV ČR). V rámci Československej akadémie vied existovala samostatná SAV a mali sme svoj vlastný rozpočet. Rozdelenie bolo veľmi jednoduché, prijateľné a dodnes máme s Akadémiou vied Českej republiky veľmi priateľské vzťahy.

-Akým vývojom si prešla akadémia za obdobie od rozdelenia republík, ktoré zmeny boli najvýraznejšie?-

História je relatívne búrlivá. Hneď po revolúcii došlo k výraznému obmedzeniu rozpočtu SAV a z pôvodného počtu 7000 zamestnancov sme klesli asi na úroveň 3000. To bolo ťažké obdobie. Pamätám si na naň, pretože sa robil zoznam pracovníkov, kde sa urobila červená čiara podľa výkonnosti a ďalších kritérií. Keď sa pod touto čiarou človek ocitol, opustil SAV. Bol to proces, ktorý bol dosť bolestivý a nebol príjemný ani pre tých, ktorí ostali, ale ani pre tých, ktorí museli odísť. Na druhej strane, výkonnosť SAV výrazne neutrpela, pokiaľ ide o publikačnú činnosť a vonkajšie výstupy. Od tej doby sa však akadémia borí s nedostatkom finančných prostriedkov. Neustále sa snažíme zvýšiť rozpočet SAV na úroveň, ktorá by bola v nejakej miere podobná s rozpočtom v Českej republike, a to sa nám nedarí.

Foto: TASR - Lukáš Grinaj

-Ako sa za toto obdobie zmenili priority SAV? Akým oblastiam vedy a výskumu sa kládol väčší dôraz vtedy a čomu sa prikladá teraz?-

Priority sa zmenili v objektovej aj formálnej oblasti. Formálny prerod bol veľmi ťažký, lebo v socializme sme neboli zvyknutí bojovať o prostriedky. Bol tu štátny plán základného výskumu, ktorý rozdeľoval prostriedky pre všetkých. Žili sme v relatívnom pokoji, aj keď nie v dostatku, ale zdroje boli stabilné. Po revolúcii sme sa museli naučiť, že vedecký pracovník je jeden z mála pracovníkov v národnom hospodárstve, ktorý nechodí do práce preto, aby dostával garantovaný plat, ale chodí tam aj preto, aby prinášal do nej peniaze. Musíme sa naučiť bojovať o grantové prostriedky. Grantový systém sa veľmi pomaly vyvíjal, začalo sa to VEGA, až sme dospeli ku grantovej Agentúre na podporu výskumu a vývoja. Toto podstatne zmenilo život vedcov. Čo sa týka objektovej oblasti, tak celý svet sa vyvíja a došlo k zmene, kde orientácia na špičkový výskum na hranici poznania je stále viditeľnejšia. Ukazuje sa, že keď chceme byť konkurencieschopní v európskom výskumnom priestore, tak priority musíme mať presne takéto.

-Slovenská veda má dlhoročný problém v čerpaní európskych peňazí, napríklad v ERC grantoch. Doteraz sme tu mali len dva ERC projekty, pričom obidva získal Ján Tkáč. Teraz sa to podarilo ďalšej vedkyni, ale aj tak je SR na konci rebríčka v ich čerpaní. Čo je potrebné urobiť, aby sa SR presadila v tomto smere?-

Je to presne to, čo nás trápi. Keď si urobíme analýzu, ako je na tom SAV v porovnaní s najbližšími krajinami alebo krajinami porovnateľnej veľkosti, ako je SR, a porovnávame napríklad počet publikácií či citácií pripadajúcich na jedného vedeckého pracovníka, sme na tom relatívne dobre. Keď sa však začneme porovnávať so špičkou v získaní ERC projektov v počte publikácií/citácií v najvyššie impaktovaných časopisoch, zistíme, že sa výrazne prepadáme oproti našim susedom. Sú na to dva dôvody. Keď chcete byť špičkový tím, potrebujete veľké množstvo peňazí, aby ste mohli zaplatiť špičkových hráčov. A to je to, čo nám stále chýba. Začíname sa v tomto orientovať a aj z toho malého rozpočtu, ktorý máme, sa snažíme vyčleňovať projekty, ktoré by práve takýchto ľudí na pôdu SAV priniesli. Máme dve schémy SASPRO a IMPULZ, ktoré sa venujú vyhľadávaniu špičkových mladých vedeckých pracovníkov. Som presvedčený, že Elżbieta Drążkiewiczová je prvá lastovička ako výsledok sústredeného úsilia za posledných sedem rokov.

-Ďalším z problémov je fakt, že do oblasti vedy a výskumu sa nedostáva taký objem financií ako v susedných krajinách. Potrebovala by SAV viac financií na svoju činnosť?-

Potrebujeme nielen viac peňazí od štátu. Máme predstavu, ako by mal vyzerať optimálny rozpočet. Druhá podstatná vec, ktorá nám na Slovensku výrazne chýba, je prepojenie vedy a inovácií so súkromným sektorom. Nám chýbajú peniaze zo súkromného sektora. Vysvetlení je niekoľko, ale poviem len jedno obecné. Nemáme tradíciu, aby súkromný sektor prichádzal na vedecké pracoviská s tým, že chce investovať do nejakého výskumu, z ktorého potom bude profitovať. U nás je to skôr tak, že súkromný sektor v spolupráci s vedeckými inštitúciami či vysokými školami sa snaží získať štátne prostriedky na svoju vlastnú činnosť. Vo svete je to naopak, súkromníci investujú peniaze do výskumu a majú z toho zisk.

Foto: TASR - Lukáš Grinaj

-Ako docieliť túto zmenu?-

Myslím si, že máme na to niekoľko prostriedkov. Máme zlú štruktúru nášho priemyslu a hospodárstva. Väčšina veľkých podnikov, ktoré presne takéto veľké investície vo svojich domovských krajinách robia, je v zahraničných rukách. Tieto veľké firmy neriešia inovačné projekty v spolupráci s vedcami zo SR. Druhá vec je, že malé firmy, ktoré by aj mali záujem o takúto spoluprácu, nemajú dostatočné množstvo kapitálu. Na Slovensku chýba schéma, v ktorej by exsitovala špecializovaná grantová agentúra. Tam sa môže prihlásiť vedecké pracovisko a súkromný podnikateľ s inovatívnym nápadom a štát by do toho mal vložiť časť prostriedkov s tým, že by súkromný podnikateľ bol v oveľa menšom riziku, lebo každý nápad, samozrejme, nemusí vyjsť. Nie je to jednoduchý koncept, ale v mnohých krajinách to perfektne funguje. Napríklad v Izraeli.

-Slovensko trápi aj odliv mladých vedeckých pracovníkov do zahraničia. Došlo za 30 rokov od rozdelenia krajín k zmene, odchádza v súčasnosti viac mladých ľudí zo Slovenska do zahraničia ako predtým?-

Áno. Tých dôvodov je niekoľko. Primárny dôvod je ten, že mladí vedeckí pracovníci nejdú len za lepšími materiálnymi podmienkami, že sú lepšie zaplatení, ale vchádzajú do prostredia, ktoré je stabilizované a bezbariérové. S istou dávkou idealizovania si dovolím tvrdiť, že jedinou úlohou mladého vedeckého pracovníka, ktorý príde v zahraničí do práce, je robiť dobrú vedu, prezentovať dobré výsledky.

-Je Slovensko atraktívne pre zahraničných vedeckých pracovníkov?-

To, čo sa za posledné roky zmenilo, je, že Slovensko sa stalo atraktívnym aj pre zahraničných vedeckých pracovníkov. Prichádzajú nám doktorandi z iných krajín. Nie sú to možno krajiny najvyspelejšieho sveta, ale to vôbec neprekáža. Naopak, často práve zdanlivo nie najvyspelejšie krajiny produkujú mladých veľmi schopných, tvorivých, zvedavých a pracovitých ľudí s chuťou venovať sa práve vede. Máme vysoké množstvo vedeckých pracovníkov napríklad z ázijských krajín. Ja to vnímam ako dobrý krok, pretože sa u nás zvyšuje zdravá konkurencia, na pracoviskách prinášajú nové spôsoby a systémy práce. V SAV je už viac ako 30 percent zahraničných doktorandov.

-Keby sme porovnali SAV s Akadémiou vied Českej republiky, kde sa dostal za 30 rokov od rozdelenia a kde sa nachádza SAV? V čom je zásadný rozdiel?-

Česká akadémia vied nás vo výraznej miere predbehla. Vidieť to je na počte excelentných výstupov, majú tam niekoľko desiatok ERC projektov. My sa zatiaľ môžeme pochváliť tromi. Druhá vec je, že Akadémia vied Českej republiky žije v trošku žičlivejšom prostredí, čiže aj rozpočet, ktorý dostáva zo štátu, je podstatne vyšší ako v SR. Keď sa porovnáme na počet zamestnancov, tak rozpočet SAV je dvojtretinový oproti tomu, čo dostáva akadémia v Českej republike od štátu. Rád by som uviedol jeden zaujímavý príklad úspechu AV ČR. Ústav organickej chémie a biochémie AV ČR v 90. rokoch vyvinul liečivo proti AIDS, mali výborne právne ochránené duševné vlastníctvo a tento ústav dodnes maximálne profituje z predaja licencií. Samotný tento jeden ústav zarábal jednu tretinu z toho, čo celá akadémia potrebovala. A na takomto výbornom základe mohlo následne vzniknúť množstvo ďalších veľmi zaujímavých projektov.

Foto: TASR - Pavol Zachar

-Za tri desaťročia pracovalo v SAV množstvo vedcov a výskumníkov, ktoré z ich objavov boli však najvýraznejšie?-

Máme výsledky, ktoré majú celosvetový dosah a sú trvalé. Vrátim sa ešte do čias pred revolúciou, mali sme docenta Juliána Podobu, ktorý zaviedol jodidovanú soľ, čo je významný krok k tomu, aby obyvateľstvo bolo zdravé. Máme viacero participácii na projektoch, ktoré sa venujú onkologickým ochoreniam, výskumu príčin a liečby Alzheimerovej choroby či cukrovky. Z nedávnej minulosti si nesmierne cením prácu kolegov z Biomedicínskeho centra SAV, ktorí sa nielen podieľali na testovaní počas pandémie a vývoji nových testovacích metód, ale výrazne aj vstupovali do spoločnosti a upokojovali ju. Ďalej ide aj o prácu viacerých ústavov na rómskej problematike či projektoch, ktoré sa venujú konšpiračným teóriám. Máme vyvinutú technológiu na čistenie znečistených vôd. Napríklad pri probléme Nižnej Slanej sme ministrovi hospodárstva ponúkali náš návod, ako vzniknutý problém riešiť. Máme za sebou prototypové skúšky, ktoré hovoria, že voda, ktorú sme vyčistili, je pitná.

-Zmenil sa pohľad a záujem ľudí na vedu a výskum za uplynulých 30 rokov?-

Do istej miery áno. Znie to možno paradoxne, ale pandémia nám veľmi pomohla. Práve počas nej široké vrstvy obyvateľstva zistili, že vedecká práca na niečo je. Často na to používam príklad, keby ste sa pred pandémiou opýtali bežných ľudí na ulici, či potrebujeme virologický ústav, tak by povedali, že to nie je potrebné. Po pandémii to už nikto nepovie. Skúmanie vírusov je typický základný výskum, ktorý má nesmierne praktické výsledky.

-A ako je to v prípade mladých žiakov, evidujete záujem o vedu z ich strany?-

Ja si myslím, že áno. Máme niekoľko podujatí, na ktorých je to vidieť. Nehovorím len o známych podujatiach, ako je Noc výskumníkov. Naše kolegyne v Košiciach začali pozývať na pracovisko Ústavu materiálového výskumu SAV prvý stupeň základných škôl. Majú pre nich pripravené laboratórne prostredie, kde sa deti môžu v podstate hrať, ale na druhej strane to má aj vzdelávací efekt. Mladí ľudia majú o tento druh práce záujem, ale niekde potom nastane zlom a to sa nám nedarí celkom dobre vo verejnosti prelomiť. Často registrujem, ako naozaj vplyvné osobnosti Slovenska verejne deklarujú, že najväčší postrach vzdelávania je zvládnutie prírodovedných predmetov, primárne matematiky, fyziky a chémie. A preto sa aj mnohé veľmi nadané deti vyberú na "ľahšiu" cestu. Samozrejme, už v celom vzdelávacom procese je čo doháňať, ale to je už celkom iná téma.

-Kde vidíte SAV o desať rokov?-

Optimálne ju vidím v stredoeurópskom priestore ako vyrovnaného partnera či už rakúskej, českej alebo ktorejkoľvek z akadémii vied. Verím, že sa tam dostaneme. Je to našou víziou a ambíciou a mnoho sme už preto urobili. Nebojíme sa pozrieť do zrkadla. Aj teraz prebieha proces akreditácie ústavov SAV, kde nás vyhodnocujú medzinárodne uznávaní experti. Pretože na to, aby ste sa mohli odraziť, potrebujete vidieť svoju pravú tvár v zrkadle. Na druhej strane sa snažíme aj zo skromných zdrojov vytvoriť podporné projekty pre excelentnú vedu.