Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Slováci uprednostňovali pomalšiu reformu so silnejšími zásahmi štátu, kým Česi preferovali naopak rýchlu liberalizáciu ekonomiky.
Autor TASR
Bratislava 24. novembra (TASR) - Rozdeleniu Československa chýbala politická legitimita, lebo voliči nedostali možnosť vyjadriť sa k nemu v referende. V rozhovore pre TASR to uviedol nemecký historik Phillip Ther, ktorý sa venuje aj dejinám strednej a východnej Európy po roku 1989.
„Rozhodnutiu rozdeliť spoločný štát, podľa mňa, chýbala politická legitimita, lebo voliči mali dostať šancu sa k nemu vyjadriť v referende. Myslím si, že ak by k nemu došlo, tak väčšina Čechov a Slovákov by hlasovala za spoločný štát,“ konštatoval Ther, ktorý v roku 1992 pôsobil v Českej a Slovenskej federatívnej republike a za rozdelením vidí najmä rozdielny pohľad na spôsob a tempo transformácie československej ekonomiky. „Slováci uprednostňovali pomalšiu reformu so silnejšími zásahmi štátu, kým Česi preferovali naopak rýchlu liberalizáciu ekonomiky. Na tejto základnej téme sa nedohodli a dospeli k názoru, že najlepšie bude rozdeliť spoločný štát,“ zdôraznil Ther.
Za rozdelením štátu vidí aj peniaze a silné mužské politické egá. „Dvaja silní muži, Václav Klaus a Vladimír Mečiar, chceli byť pánmi vo svojom dome, určovať v ňom pravidlá a na to potrebovali rozdeliť federáciu,“ vysvetlil Ther s tým, že obaja chceli kontrolovať aj zmenu vlastníckych vzťahov v hospodárstve.
Kým Klaus presadil v Česku pokračovanie kupónovej privatizácie, Mečiar ju na Slovensku zmenil. „Klaus chcel čo najširšiu a rýchlu privatizáciu, kým Mečiar presadzoval postupnú cestu, lebo si uvedomoval, že o slovenský priemysel, postavený na ťažkom strojárstve, nebude veľký záujem a chcel v ňom čo najdlhšie zachovať zamestnanosť. Preto kupónová privatizácia mala väčší úspech v Česku a na Morave, kde bolo omnoho viac firiem zaujímavých pre investorov ako na Slovensku. Mečiar skôr preferoval privatizáciu manažmentmi fabrík alebo vybranými podnikateľmi, kde očakával radšej plynulejší prechod medzi komunistickým a postkomunistickým riadením než šokovú terapiu,“ povedal Ther, ktorý aj z osobnej skúsenosti tvrdí, že mnohí Česi a Slováci by ani teraz nemali problém žiť v spoločnom štáte. „Keď som pracoval na Harvardskej univerzite v USA, tak som dostával raz za dva týždne pozvanie na pivo k československému stolu. Českí a slovenskí štamgasti neriešili, že spoločný štát už neexistuje, ale zaujímalo ich skôr, ako sa správne čapuje plzeňské,“ dodal Ther.
„Rozhodnutiu rozdeliť spoločný štát, podľa mňa, chýbala politická legitimita, lebo voliči mali dostať šancu sa k nemu vyjadriť v referende. Myslím si, že ak by k nemu došlo, tak väčšina Čechov a Slovákov by hlasovala za spoločný štát,“ konštatoval Ther, ktorý v roku 1992 pôsobil v Českej a Slovenskej federatívnej republike a za rozdelením vidí najmä rozdielny pohľad na spôsob a tempo transformácie československej ekonomiky. „Slováci uprednostňovali pomalšiu reformu so silnejšími zásahmi štátu, kým Česi preferovali naopak rýchlu liberalizáciu ekonomiky. Na tejto základnej téme sa nedohodli a dospeli k názoru, že najlepšie bude rozdeliť spoločný štát,“ zdôraznil Ther.
Za rozdelením štátu vidí aj peniaze a silné mužské politické egá. „Dvaja silní muži, Václav Klaus a Vladimír Mečiar, chceli byť pánmi vo svojom dome, určovať v ňom pravidlá a na to potrebovali rozdeliť federáciu,“ vysvetlil Ther s tým, že obaja chceli kontrolovať aj zmenu vlastníckych vzťahov v hospodárstve.
Kým Klaus presadil v Česku pokračovanie kupónovej privatizácie, Mečiar ju na Slovensku zmenil. „Klaus chcel čo najširšiu a rýchlu privatizáciu, kým Mečiar presadzoval postupnú cestu, lebo si uvedomoval, že o slovenský priemysel, postavený na ťažkom strojárstve, nebude veľký záujem a chcel v ňom čo najdlhšie zachovať zamestnanosť. Preto kupónová privatizácia mala väčší úspech v Česku a na Morave, kde bolo omnoho viac firiem zaujímavých pre investorov ako na Slovensku. Mečiar skôr preferoval privatizáciu manažmentmi fabrík alebo vybranými podnikateľmi, kde očakával radšej plynulejší prechod medzi komunistickým a postkomunistickým riadením než šokovú terapiu,“ povedal Ther, ktorý aj z osobnej skúsenosti tvrdí, že mnohí Česi a Slováci by ani teraz nemali problém žiť v spoločnom štáte. „Keď som pracoval na Harvardskej univerzite v USA, tak som dostával raz za dva týždne pozvanie na pivo k československému stolu. Českí a slovenskí štamgasti neriešili, že spoločný štát už neexistuje, ale zaujímalo ich skôr, ako sa správne čapuje plzeňské,“ dodal Ther.
