Predseda vlády SR Vladimír Mečiar /vpravo v popredí/ predseda NR SR a Ivan Gašparovič /vľavo/ 17. júla 1992 v budove parlamentu v Bratislave podpisujú Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky.Foto: Pavel Neubauer - Archív TASR
Rokovania slovenskej a českej reprezentácie na čele s premiérmi Vladimírom Mečiarom a Václavom Klausom sa začali krátko po voľbách 9. júna 1992.
Bratislava 17. júla (TASR) - Od prijatia Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky (SR) uplynie v stredu 17. júla 32 rokov. Poslanci vtedajšej Slovenskej národnej rady (SNR) ju prijali 17. júla 1992. Bolo to v čase, keď bolo Slovensko ešte súčasťou Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR), ale už prebiehali rozhovory českej a slovenskej politickej reprezentácie o ďalšom usporiadaní zväzkov medzi Slovákmi a Čechmi.
Na základe zákona Národnej rady (NR) SR z 20. októbra 1993 je Výročie prijatia Deklarácie o zvrchovanosti SR pamätným dňom Slovenskej republiky.
Po parlamentných voľbách, ktoré sa konali 5. - 6. júna 1992, sa víťazné politické subjekty v Čechách a na Slovensku, Občianska demokratická strana (ODS) a Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS), dohodli na vzájomných rokovaniach o riešení štátoprávnych problémov vtedajšej federácie. Zo strán, ktoré sa po voľbách dostali do parlamentu, mala vznik samostatnej SR v programe len Slovenská národná strana (SNS). Víťazné HZDS navrhovalo prijatie deklarácie aj novej Ústavy SR a vyhlásenie referenda o štátoprávnom usporiadaní.
Rokovania slovenskej a českej reprezentácie na čele s premiérmi Vladimírom Mečiarom a Václavom Klausom sa začali krátko po voľbách 9. júna 1992. Pre odlišné predstavy o podobe spoločného štátu sa však skončili neúspechom.
Deklaráciou o zvrchovanosti SR sa grémium SNR zaoberalo 13. júla 1992, keď oznámilo, že dokument sa bude schvaľovať nadpolovičnou väčšinou hlasov poslancov. Poslanci neschválili návrh Františka Mikloška (KDH), aby parlament prijal návrh na vyhlásenie referenda o vystúpení SR z ČSFR na základe ústavného zákona. Naopak, podporili návrh Vladimíra Miškovského (SNS), aby sa o prijatí deklarácie hlasovalo deklaratívne, teda nie pomocou hlasovacieho zariadenia.
Zhromaždenie priaznivcov zvrchovanosti na staroslávnom Devíne po podpise Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky 17. júla 1992.Foto: TASR - Vladimír Benko
V slovenskom parlamente sa deklarácia prerokúvala 17. júla 1992. Slávnostné zasadnutie SNR viedol jej vtedajší predseda Ivan Gašparovič. Zúčastnili sa na ňom ústavní činitelia, predstavitelia Federálneho zhromaždenia (FZ), vlády ČSFR, cirkevní hodnostári a zahraniční hostia - poslanci Európskeho parlamentu.
Premiér Mečiar v rozprave označil prijatie deklarácie za kvalitatívny zlom, na ktorý Slováci čakali vyše 1000 rokov. Za jej prijatie napokon hlasovalo 113 zo 147 prítomných poslancov, 24 bolo proti a desiati sa hlasovania zdržali.
O tri dni neskôr, 20. júla 1992, aj v reakcii na prijatie deklarácie rezignoval československý prezident Václav Havel. Svoj krok odôvodnil slovami: "Tak, ako sa nechcem stať brzdou historického vývoja, nechcem byť ani dosluhujúcim úradníkom."
Premiéri Mečiar a Klaus sa na rokovaní v legendárnej brnianskej vile Tugendhat 26. augusta 1992 napokon dohodli na rozdelení Česko-Slovenska na dva samostatné štáty bez konania referenda.
V nadväznosti na prijatie Deklarácie o zvrchovanosti SR schválili poslanci 1. septembra 1992 Ústavu SR. Po nadobudnutí jej účinnosti 1. októbra 1992 sa zmenil názov slovenského parlamentu na Národná rada (NR) Slovenskej republiky (SR). Samostatná SR vznikla 1. januára 1993.
