Bratislava 12. októbra (TASR) - Literárny samizdat je legitímnou súčasťou dejín literatúry a rovnako je predmetom vedeckého výskumu, teda mnohé fakty a udalosti, ktoré s ním súvisia, nie sú ešte celkom prebádané. Pre TASR to uviedol literárny historik Pavel Matejovič.

"Chýba napríklad antológia literárneho samizdatu, prostredníctvom ktorej by sa mohla čitateľská a odborná verejnosť zoznámiť s textami, ktoré boli zverejňované v nezávislej kultúrnej sfére. Až po zverejnení týchto prác bude možné ponúknuť verejnosti celkový obraz o literárnom samizdate," povedal Matejovič, ktorý sa systematicky venuje samizdatu a jeho dejinám. Sám tiež pred novembrom '89 publikoval v samizdatoch, konkrétne v Bratislavských listoch a vo Fragmente K. V rokoch 1984 a 1985 zostavoval a vydával samizdatovú kultúrnu revue Orientácia.

Deň samizdatu, ktorý si Slovensko pripomenie 12. októbra, zaradili poslanci Národnej rady Slovenskej republiky medzi pamätné dni v novembri 2020. Tento krok označili za prejav úcty k odvahe tých, ktorí počas totalitnej éry riskovali a zažili prenasledovanie zo strany štátnej moci iba preto, lebo uplatňovali svoje základné ľudské práva a slobody.

Dátum 12. október sa viaže na konkrétnu udalosť z roku 1988. Vtedy 92 českých a slovenských disidentov podpísalo vyhlásenie na podporu slovenského kresťanského aktivistu Ivana Polanského (1936 - 2015), ktorý bol 17. júna 1988 odsúdený za vydávanie a šírenie samizdatu na štvorročné väzenie.

Pod záštitou ministerky kultúry Silvie Hroncovej sa 12. októbra uskutoční odborný seminár Deň samizdatu 2023.

Podľa Matejoviča bol literárny samizdat veľmi heterogénny, existovali v ňom rôzne myšlienkové prúdy, pričom jednotliví autori medzi sebou často polemizovali. Samizdat teda nereprezentuje nejaký jednoliaty celok, naopak bol umelecky a myšlienkovo diferencovaný, čo potvrdzujú aj aktuálne nálezy.

"Autori a vydavatelia literárneho samizdatu mali pri šírení svojich textov rôzne motivácie. Na prvom mieste to bola predovšetkým snaha o zachovanie nezávislého myslenia mimo oficiálnych štruktúr, ktoré reprezentovala totalitná moc. Literárny samizdat mal zároveň aj občiansky rozmer, jeho aktéri odmietali prijať úlohu pasívnych občanov, ktorí sa zmierili s jestvujúcimi politickými pomermi," vysvetlil Matejovič.

Ako dodal, ich kritika nemala výhradne politický rozmer. Vo viacerých samizdatoch boli zverejňované aj literárne diela, ktoré sú nadčasové a môžu osloviť aj súčasného čitateľa.

"Mnohí autori totiž odmietali politický establišment ako taký a prostredníctvom svojej tvorby upozorňovali na hodnoty, ktoré sa líšili od ideálov konzumnej spoločnosti. Tento rozmer je rovnako prítomný aj v súčasnej literatúre. Literárny samizdat je tak legitímnou súčasťou literatúry," doplnil Matejovič.

Medzi známe samizdatové časopisy patrili napríklad Kontakt, Altamíra, Fragment K i mnohé ďalšie, predovšetkým s kresťanským zameraním.

"Po novembri 1989 sa vytvorili podmienky na slobodnú umeleckú tvorbu, čo predtým reprezentoval práve literárny samizdat. Preto by sa nemal striktne oddeľovať od tzv. oficiálnej literatúry. Viacerí spisovatelia, ktorí svoje texty zverejňovali oficiálne, rovnako publikovali aj v literárnom samizdate. Dosah ich tvorby bol limitovaný, no podobne ani dnes nie je umelecká literatúra nejakou masovou záležitosťou a rôzne umelecké iniciatívy vznikajú skôr v úzkych literárnych komunitách, ktoré sú známe len určitému okruhu čitateľov," konštatoval literárny historik.

Samizdat sa vyznačoval špecifickou poetikou, to je však charakteristický znak aj pre autorov súčasnej literatúry. "Podstatný rozdiel je v tom, že súčasný autor nie je za svoje kritické názory politicky perzekvovaný a nie je vystavený výsluchom, šikanovaniu, domovým prehliadkam a permanentnému sledovaniu zo strany štátnej moci. Alternatívna kultúra je dnes naopak podporovaná prostredníctvom grantov, aj keď sa dá diskutovať o tom, či je takáto forma podpory dostatočná," doplnil Matejovič.