Bratislava 10. januára (TASR) – Lekár, publicista, ale aj pesničkár Pavel Malovič (*23.7.1952, Bratislava) vyštudoval Lekársku fakultu UK. Od roku 1980 pracuje na Klinike telovýchovného lekárstva Univerzitnej nemocnice v Bratislave, od roku 1990 je primárom kliniky. Celý profesijný život sa venuje telovýchovnej medicíne, dlhoročne pôsobí v štruktúrach zdravotných komisií futbalového zväzu, od roku 2002 pracuje ako dopingový komisár UEFA. Okrem praktickej medicíny sa venuje aj pedagogickej a prednáškovej činnosti, pôsobí na katedre Telovýchovného lekárstva Lekárskej fakulty UK v Bratislave, je prednostom Ústavu telovýchovného lekárstva Slovenskej zdravotníckej univerzity.

Popri profesionálnej dráhe športového lekára je významná jeho dlhoročná publicistická činnosť, na svojom konte má desiatku vydaných kníh. Tá prvá Tejping je z roku 1993, najnovšia Ako si udržať mladosť vyšla v novembri minulého roku. Je aktívny aj ako folkový hudobník. Od roku 1979 je členom združenia pesničkárov Slnovrat.

Na tému šport, hudba, kultúra a zdravý životný štýl sa dá s Pavlom Malovičom rozprávať celé hodiny. Potvrdil to aj pri rozhovore v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky.


-Ste Prešporák, kde ste vyrastali?-

Áno, som Bratislavčan. Vyrástol som v okolí Dunajskej a bývalej Červenej armády - teraz Grösslingovej, pri dvoch parkoch - jeden na Dunajskej, druhý na Jakubovom námestí, neďaleko Ondrejského cintorína, čo bolo tajomné miesto, ktoré sme veľmi často navštevovali. Pripadalo nám to vtedy, že je to džungľa, aj to džungľa vtedy bola a v nej treba vždy niečo hľadať a objavovať. Mojimi kamarátmi z detstva boli ľudia, ktorí tam ostali žiť a bývať, Zoli Majoroš, to bol môj druhý brat, ktorý teraz vlastní autoservis, Paľko Ďurina, ktorý bol rovnako starý ako ja. Bol z nás najvyšší, takže bol šéf bandy. A ešte Mirka Ungerová, ktorá je tiež môj ročník a býva v jednom vchode. Keď nie som doma, tak mi pomáha s vyberaním poštovej schránky.

-Narodili ste sa v júli, ste teda letné dieťa?-

Narodil som sa v prvý deň leva. Viem, že Julo Satinský mi hovoril – ty si prvý deň leva a ja som posledný deň, tak sa voláme loeve. Nemám rád tropické horúčavy, i keď som ich zažil veľakrát vo svete, ale do Bratislavy mi nesedia. Som skôr jarné alebo jesenné dieťa. Mám rád aj vlhko, hmlu, aj ľahký dáždik, ale najmä kvitnúce stromy.


-Ste lekár, venujete sa športu, hudbe. Aké predmety v škole ste mali najradšej, telesnú či hudobnú výchovu alebo biológiu?-

Na základnej škole to bolo jedno, ale určite číslom jeden bol telocvik. Na strednej škole, vtedy sa to volalo stredná všeobecnovzdelávacia škola - na Novohradskej - tam som mal rád literatúru, mali sme výbornú pani profesorku, mal som rád aj filozofiu, rád som mal biológiu, geológia bola pre mňa trocha ťažká, z tých ďalších dejepis, zemepis. Matematiku som nemal rád. Na základke som bol jednotkár, na strednej vyznamenaný.


-Kedy padlo rozhodnutie byť lekárom?-

To nebolo moje rozhodnutie. Ako to v živote už býva, rozhodol môj otec. Chcel som byť žurnalista, ale to boli roky 1968, 1969 a on mi ukázal, aký význam má žurnalizmus v dobe, keď sa situácia tak dramaticky mení. On sám za mňa rozhodol o medicíne. Začal som ju študovať s nie veľkým očakávaním, ale musím povedať, že postupne – keď som prešiel cez štvrtý ročník - začalo ma to baviť. Ale ukončenie medicíny, to je len výučný list. Skutočná škola sa začala, keď som nastúpil do praxe. Na telovýchovnom lekárstve som bol iba chvíľu a hneď ma pán profesor Handzo poslal na II. internú, vtedy bola na Partizánskej. Pre mňa rozhodujúce bolo, že som bol hodený do týchto vôd a služieb. Druhé hodenie do vody bolo, keď ma premiestnili na vtedajšiu II. chirurgickú kliniku, kde bola kardiochirurgia. Tam som sa stretol s báječnými ľuďmi, na čele s (už nebohým) docentom Kuželom, ktorý v skutočnosti prvý transplantoval srdce na konci 60. rokov. Tie priateľstvá pretrvali dodnes a sú úžasné.




-Ste telovýchovným lekárom, vieme si vás však predstaviť aj v športovom odeve, nielen v bielom plášti.-

Nezaoberáme sa len športom, chodia k nám ľudia, ktorí potrebujú poradiť, alebo diagnostikovať, pričom ich problém súvisí s pohybovou aktivitou. Či už je jej veľa alebo málo, alebo nie je vôbec.


-A ako ste sa dostali k športu a športovému lekárstvu?-

Už od detstva som chodil na prehliadky k profesorovi Handzovi a on ma vlastne navnadil na to, aby som bol telovýchovný lekár. Aj ma zobral na svoju kliniku. Keďže on bol prevažne futbalový lekár, tak ma angažoval tiež ako futbalového lekára. Začínal som v roku 1974 ešte ako medik, robil som v Slovane Bratislava najprv zdravotníka, neskôr lekára žiakov, zároveň som sa stal členom zdravotnej komisie. Aj tam ma posunul pán profesor Handzo. Potom to už išlo, začal som robiť mládežnícke reprezentácie, na začiatku slovenské, potom československé, začínal som od dvanásťročných detí. V roku 1986 som sa stal lekárom československého národného mužstva, trénermi boli Josef Masopust s Václavom Ježkom. Pamätám si prvý zápas, hrali sme v septembri s Holandskom a vyhrali sme 1:0. Odvtedy som bol lekárom až do konca existencie Československa. Občas som bol pri mužstve do 21 rokov, vtedy sa to volalo aj olympijské mužstvo. Najradšej si spomínam na prácu s Karlom Brücknerom, ktorý mal takých asistentov ako Dušan Uhrin starší a Karol Pecze. Bolo úžasné poznať takéto osobnosti.




-Keď sme už pri športe, ktorý je najviac náchylný na úrazy?-

Sú to kontaktné športy. Určite box, potom tie športy, pri ktorých sa zápasí nepovoleným spôsobom, podľa mňa je to americký wrestling, ale aj tie takzvané adrenalínové športy, bungee jumping, rafting. Úraz či poškodenie zdravia sa však môže stať aj v jemných športoch alebo pri golfe. Záleží od toho, či ste na ten-ktorý šport pripravený.


-Vďaka lekárskej profesii a pôsobeniu pri športe máte aj funkciu, ktorú by vám mohol kdekto závidieť. Ste dopingovým komisárom UEFA. Ako ste sa k tomu dostali?-

Počas rozličných zájazdov, ktoré sme absolvovali s reprezentáciami, som stretával rôznych ľudí a pokúšal som sa k tomu dostať. Bol som však blokovaný, nebol som nomenklatúrny káder. Musela to schváliť aj istá komisia, ktorej predstavitelia ma nemali radi. Potom sa prelomil systém a ja som sa ešte viac dostával do kontaktu s ľuďmi, ktorí pracovali v UEFA. K zlomu došlo na prelome tisícročí, kedy ma angažovali. Nebolo to vôbec jednoduché, ale bol som šťastný, že som sa tam dostal. Začiatky boli krušné, dnes to už trvá štrnásť rokov a celkom to ide.




-Všetko sa začína pri nominácii na kontrolu...-

Je to dosť zložité. Sú rôzne spôsoby kontrol. Jednak robíte kontrolu v tom–ktorom súťažnom zápase, tam robíte vyšetrenie moču alebo krvi. Krv som začal robiť od roku 2008. Potom to sú mimosúťažné kontroly. Tie sú na časovú os viac kruté, pretože kluby aj reprezentácie odovzdávajú program na ďalší týždeň v piatok popoludní, od toho sa odvíja naše nasadenie. My vždy v stredu vyplňujeme týždňový formulár, kedy máme voľno. Je to buď cez víkend, alebo musím mať vypísanú dovolenku či náhradné voľno. Podľa toho dostávam nomináciu. Niekedy o nej viem aj 14 dní vopred, čo je fajn, lebo si to viem pripraviť. Ale stane sa, že ju dostanem tri alebo dva dni vopred, čo je komplikovanejšie.


-Čo všetko pri nominácii máte dané, o čo sa musíte postarať sám?-

UEFA vám pošle iba letenky a nomináciu, všetko ostatné si musíte zariadiť sami. V raných časoch ste si museli ešte aj letenky obstarať. Predovšetkým, nikto o vás nevie, že prídete. Prídem do mesta alebo dediny, kde je tréningové centrum a musím vstúpiť na štadión, čo nie je vždy jednoduché, lebo nemám akreditačný vstup. Na štadióne ho dostanem, až keď sa dostanem do UEFA Office. Takže sa musím prebiť cez ochranky a kontroly. V dnešných časoch je to už menej komplikované. Pamätám si, keď som to musel prekonať, špeciálne v Moskve alebo Minsku, to som musel zvládnuť tri – štyri bariéry, kde ma ani nechceli pustiť. Ale zložité to bolo párkrát aj v Turecku a Anglicku. Keď sa cez tie kontroly dostanem do UEFA Office, tam získam akreditáciu a ukážu mi miestnosť dopingovej kontroly. Sám pre seba si ju vyhodnotím, pokiaľ nezodpovedá kritériám, tak musím požiadať, aby mi poskytli iný priestor. To sa nie vždy dá, lebo iný nemajú.


-Ako prebieha samotná kontrola?-

Máte určené, či budete robiť krv alebo moč. K tomu vám niekedy cielene pošlú mená hráčov, ktorí majú byť kontrolovaní. To sa stáva napríklad pred finále Ligy majstrov. Pamätám si posledné finále, v ktorom hrala Barcelona, robili sme cielene desať hráčov, ktorí boli presne vypísaní. Inak sa hráči losujú. Stretneme sa s kolegami z mužstiev, ktoré proti sebe hrajú a povieme si, aký bude postup. Cez prestávku losujeme dvoch hráčov z každého mužstva, ktorí prídu na kontrolu a dvoch ako náhradu v prípade, že by sa vylosovaný hráč zranil tak, že by musel byť prevezený do nemocnice. Vylosované čísla hráčov sú zalepené v obálke, ktorá sa otvára v 75. minúte a po skončení prichádzajú títo hráči priamo do miestnosti dopingovej kontroly. Nesmú ísť do šatne, jedinou výnimkou je rozhovor po zápase v mix-zóne.

Foto: TASR/Michal Svítok

-Po vyčerpávajúcom výkone zrejme neabsolvujú hráči dopingovú kontrolu v priebehu pár minút.-

Kontrola trvá niekedy poldruha hodiny, niekedy aj päť a pol hodiny. Môj rekord ako lekára národného mužstva je z Majstrovstiev sveta v Taliansku, keď Luboš Kubík bol na kontrole šesť a pol hodiny, v Champions League mám rekord päť a štvrť hodiny, ešte keď hral za Chelsea Damien Daff. Pokiaľ ide hráč na krvný odber, musí 15 minút sedieť pokojne po zápase, konzumovať tekutiny a až potom začíname odber. Aj ten trvá rôzne kvôli tomu, že niektorí futbalisti majú enormný strach pred ihlou.

Samotná misia je veľmi krátka, pretože musíte prísť v deň zápasu, a veľmi často to býva tak dve hodinky pred zápasom. Najneskôr hodinu pred začiatkom by sme tam mali byť, ale už sa mi stalo, že som prišiel aj desať minút pred koncom. Ďalší deň ráno odlietame, alebo ideme autom preč, aby sme čím skôr boli v dopingovom laboratóriu a osobne odovzdali vzorky, ktoré sme odobrali. Laboratórium musí byť akreditované Medzinárodným olympijským výborom a k nám najbližšie je v rakúskom Seibersdorfe neďaleko viedenského letiska, blízke sú potom vo švajčiarskom Lausanne a nemeckom Kolíne.


-Je tých certifikovaných laboratórií pri súčasnom rozsahu športu dosť?-

Práve toto bol problém napríklad pri futbalových majstrovstvách sveta v Brazílii, keď Rio stratilo certifikát. Málokto vie, že vzorky sa analyzovali v Európe a lietalo sa denne cez more. Teraz je trocha problém s Moskvou, pretože o dva a pol roka sú majstrovstvá sveta a oni stratili teraz akreditáciu. Ale myslím si, že ju získajú naspäť. Uvedomili si, že keby nemali laboratórium funkčné počas majstrovstiev sveta, prišli by o dosť veľa peňazí, ale najmä o kredit krajiny, čo, myslím, nebudú chcieť dopustiť.


-Prešli vám "cez ruky" mnohé hviezdy, bol medzi nimi aj Lionel Messi?-

Áno, viackrát. S ním nie je žiaden problém. Tí skutoční profesionáli nemajú nejaké zvláštne maniere. Ale stane sa, napríklad, jeden z tridsiatich má pocit, že je nespravodlivé, že je to práve on. Majú trocha pravdu, pretože ak je niekto sedemkrát po sebe na kontrole, teda je cielene testovaný, tak môže byť z toho nervózny. Ale neuvedomuje si, že zrejme urobil predtým nejakú chybu, alebo vyvolal podozrenie, takže niektorý kolega napísal do záznamu, že sa mu dotyčný hráč nepozdával.


-Kto všetko narába s výsledkom dopingovej kontroly?-

Kluby alebo národné asociácie dostávajú výsledok v priebehu desiatich až štrnástich dní, stane sa ale, že aj neskôr. Pokiaľ je hráč pozitívny, určite sa to urýchli. Počas Majstrovstiev Európy to musí byť známe do 48 hodín, pretože ten hrací cyklus je užší. V prípade pozitivity by musel mať hneď nejaký dištanc. V prípade dlhodobých súťaží je to tých desať až štrnásť dní.


-Poznáte skoro všetky špičkové európske štadióny. Na ktorom majú hráči najlepšie zázemie?-

Tak na 95 percent poznám. Najlepšie zázemie mali v Donecku, kým ešte nový štadión v Donecku stál. Aj ich tréningové centrum bolo najlepšie v Európe. Kvalitné majú aj v Nemecku, ale dnes už aj v Španielsku, Švajčiarsku, aj v Anglicku sa infraštruktúra štadiónov postupne mení. Paradoxne, kluby Premier League nie sú na tom najlepšie, Chelsea má napríklad dosť otrasné priestory na výkon dopingovej kontroly.


-Ako sa k vám chovajú a pozerajú na vás športovci, ktorých kontrolujete?-

Niekedy to závisí aj podľa výsledku zápasu, potom sa prelejú do lepšej nálady. Samozrejme, keď príde za nami hráč, ktorý má istý vek a už je piatykrát po sebe na kontrole, tak buď to berie s humorom, alebo je rozzúrený. Vždy ale musíte nájsť spôsob, ako viesť diskusiu s hráčom, aby ho to zaujalo. Napríklad Cristiano Ronaldo sa vždy strašne ponáhľa. On je samozrejme k dispozícii, nie je neslušný, je fajn človek. Vy sa ale nemôžete ponáhľať, lebo niektoré veci neurýchlite, tak sa s ním musíte začať rozprávať a pripomenúť mu nejaké časy, keď ste ho videli hrať 17-ročného. Alebo s Messim sa porozprávať o mieste, kde sa narodil, lebo ste mali šťastie navštíviť to mesto. Boli sme tam s trénerom Jozefom Venglošom. Oni sú radi, že viete, odkiaľ pochádzajú, alebo keď sú to hráči z Brazílie, tých je v Európe veľa. A v Brazílii som bol asi štyrikrát. Spýtate sa, odkiaľ pochádza a on je rád, že sa s ním pozhovárate. Podobne s nemeckými hráčmi. Menej často mávam škandinávske tímy, ale zase, keď ich mám, tak sa porozprávame trebárs o lekároch, ktorí sa o nich starajú.


-Uctia si vás pri týchto cestách suvenírom v podobe dresu či klubového šálu?-

Nie, nestáva sa. My sa totiž nesmieme ani fotografovať s hráčmi, nesmie byť žiaden záber z dopingovej miestnosti. Ono je to aj trocha neetické, hráč je vyčerpaný, vyzerá úplne inak ako potom v reáli. Napríklad David Beckham mi pri ostatnom stretnutí povedal – ďakujem svojmu kaderníkovi, kozmetikovi a fotošopu. V skutočnosti vyzerá o dosť inak. Je príjemný, ale nechce sa fotiť. Keď končil kariéru v Paris Saint-Germain, tak som sa pýtal, či si neurobíme foto. Povedal že nie, že musí byť na to prichystaný. Na druhej strane Ibrahimovič, ten s tým nemá problém.


-Pred pár dňami sa skončili vianočné a novoročné sviatky. Môžu si ich naplno vychutnať aj športovci?-

Šport a Vianoce je veľmi zaujímavý vzťah sviatku a osobnosti. Pokiaľ nie ste v športovom procese, ako bývajú napríklad futbalisti - v anglickej Premier league hrajú aj na Štedrý deň či prvý vianočný sviatok – tak športovec má okolo seba pokušenia v podobe jedla či tekutín, ktoré nekonzumuje bežne. K tomu návštevy či ponocovanie. Vianoce sú problematické, ale disciplinovaný športovec, ktorý myslí na svoje zamestnanie – šport je jeho práca – dokáže udržať líniu. Nie je to až také ťažké, stačí sa zamyslieť nad tým, že zdravé Vianoce môžu byť rovnako krásne ako nezdravé.


-Je alkohol za listine zakázaných dopingových látok?-

Áno, alkohol je na zozname zakázaných látok, ale je zakázaný len v niektorých športoch, napríklad pri automobilových pretekoch, motokrose, cyklokrose ši paraglidingu. V ostatných súťažiach nie je zakázaný. Sú situácie, v ktorých vieme, ktorý športovec konzumuje alkohol. Keď je vonku -15 stupňov, niektorí brankári si dajú vodku pred zápasom. Alkohol a šport sa nespája vo veľmi dobrom pomere, koncentrácia s alkoholom akosi nejde dohromady. Mal som hráčov, ktorí poldruha hodiny pred zápasom vypili malý strik. Nebolo ich veľa, ale boli. Skôr je to ale problém po zápase, keď majú pocit, že by si mohli niečo dať. Keď som bol lekár národného mužstva, tak sme im po zápase dovolili pivo, lebo bola istota, že si ho nedajú doma vo väčšom množstve. Chuťové bunky sa nasýtili a potom buď nepili, alebo vypili oveľa menej.


-Strávili ste vďaka profesii alebo výkonu dopingového komisára vianočné sviatky mimo domu?-

Vianoce nie. Ale pamätám si kontrolu v londýnskej Chelsea. Kontrola bola 23. decembra a ešte o piatej sme tam sedeli. Posledný bol Joe Cole a ja som nechytil lietadlo. Musel som ísť ráno na Štedrý deň a nikomu neodporúčam letieť ráno na Štedrý deň z Londýna, keď sa všetci vyberú na cestu. Skoro som sa neprebil k okienku, aby som si zobral letenku.


-Na svojom konte máte desiatku kníh. Akým spôsobom ich píšete – po častiach, alebo viete aj celú naraz?-



Na tejto najnovšej to bola veľmi korektná práca. Vydavateľ bol slušne naliehavý, tak som ju urobil pomerne rýchlo, 336 strán vo finálnej verzii. Až ma to trocha zaskočilo. Ale niekedy tá knižka trvá veľmi dlho, jednu som robil tri roky. Odborné knižky sa píšu tak, že danú problematiku máte preštudovanú, potom to dáte do počítača. A potom opravujete. Ešteže finálna verzia je odovzdaná, lebo ešte aj túto by ste opravili.


-Hovoríme o vašej najnovšej knižke Ako si udržať mladosť, ktorá vyšla v novembri. Dajte návod, ako si tú mladosť udržať.-


Celý recept je - byť striedmy. Byť striedmy v príjme čohokoľvek, čo konzumujeme, byť striedmy vo výbere, nemyslieť si, že ten najluxusnejší tovar, ktorý z hľadiska konzumácie najlepšie vyzerá, je najlepší. Treba byť zvedavý, každý deň sa snažiť dozvedieť, alebo sa naučiť novú vec, získať novú informáciu. V dobe internetu by to malo byť jednoduché. A hlavne sa hýbať, lebo pohyb je dôležitý. Musíme vedieť, že keď sme zoskočili zo stromov, tak sme začali chodiť, ale nie sedieť. Dnes máte ľudí, ktorí horko – ťažko prejdú dvesto – tristo krokov, pritom by mali prejsť päťdesiatnásobok. Keď by som mohol pokračovať, kvalita dnešných potravín nezodpovedá, bohužiaľ, tomu, čomu by mala. To znamená, občas musíte použiť výživový doplnok, dodržiavať pitný režim, pretože bez vody nie je život. Ale viac je toho v tej knižke (úsmev).


-Váš denný program je nahustený, akým spôsobom získavate nové správy?-

Každý deň čítam tri denníky. Mám radšej printovú ako elektronickú formu. Ale z elektronickej si môžem vytlačiť, čo potrebujem. Je fakt, že mám nahromadené množstvo neprečítaných novín, pretože nič nevyhadzujem. A tak je to aj s časopismi. Emaily vybavujem priebežne celý deň, najmä na tie úradné treba veľmi rýchlo odpovedať. Častokrát vstávam skoro ráno, aby som to všetko stíhal.


-Na aké hudobné nástroje viete hrať? Chodili ste do Ľudovej školy umenia?-

Na husle som chodil do ĽŠU, pri husliach sa dá získať hudobný sluch. Na gitare som samouk.


-Váš vrstovník a priateľ je Meky Žbirka. Vy ste však s hudbou začali oveľa neskôr.-

Áno, s Mekym sa poznáme veľmi dlho. Musím povedať, že som s hudbou začal až v roku 1979 a trvá to dodnes. Tí ľudia, s ktorými sa stretnete a ste v tom združení, sú zvyčajne rovnakej krvnej skupiny a majú rovnako široký záber.


-Ako sa pozeráte na slovenskú hudobnú scénu?-

Paradoxne najlepších muzikantov a najlepšie nápady má komerčná scéna. Obdivujem muzikantskú zručnosť, myslím že Fera Grigláka v gitare nikto neprekonal. V invencii, štýle, spôsobe uchopenia témy. Hammel, Varga, Nagy, Habera sú úspešní skladatelia. Hex hrajú celý čas tú istú hudbu, ale hrajú ju dobre, Ivan Tásler je stále na aktuálnej scéne excelentný. Keď si počúvnete nový album Mekyho Žbirku, tú anglickú časť, tak zistíte, čo s tým urobil anglický text aj to nahrávacie štúdio a ľudia okolo. Po tej platni ho ešte viac obdivujem, čoho je schopný. A k tomu má veľmi dobrú manažérku z domácnosti (úsmev).

Foto: TASR/Michal Svítok

-Máte dosť času aj pre rodinu?-

Musím mať čas pre rodinu. Našťastie, moja pani ma donútila, aby som nepracoval cez víkend, čo mi svojím spôsobom zachránilo život. Niekedy sa však stane, že to poruším a to potom aj cítim. Predsa, som už senior.


-Ak máte voľný čas, ako ho trávite?-

Ak môžem, idem do klasického kina, alebo čítam knižku. Ale úplne najradšej som v záhrade. Strihám kríky, stromy, kosím trávu. Záhrada je pre mňa najlepší relax.


-Stačí vám deň, ktorý má 24 hodín? Nepotrebujete viac?-

Nie. Nestačí a nikdy stačiť nebude. Potreboval by som 48 alebo až 72 hodín. Najviac sa bojím dôchodku, lebo čo mám kolegov, tak tvrdia, že sa nikdy nenarobili toľko, ako v dôchodku (smiech).


-Aký bol pre vás rok 2015?-

Z rodinného pohľadu nebol veľmi veselý, zomrela mi matka. Dosiahla 90 rokov, čo u nás v rodine nedosiahol nikto, z toho pohľadu bol smutnejší. Inak musím povedať, že bol veľmi príjemný, úspešný. Len akosi sa práca navyšuje. Neviem prečo, ale z roka na rok je jej viac, asi najviac som jej mal predminulý rok a vlani. Už neviem, či to unesiem, keď sa ešte v tomto roku navýši. Či náhodou nezavriem za sebou dvere.


-Máte svoju životnú múdrosť, ktorou sa riadite?-

Nikdy nepreceňuj sám seba, nikdy si nemysli, že máš oceľové zdravie. A nezabúdaj na lásku.