Bratislava 27. októbra (TASR) – Pavol Országh Hviezdoslav písal verše od gymnaziálnych rokov. Najskôr tvoril v maďarčine a nemčine.

V rokoch 1862 - 1865 býval u svojho bezdetného strýka Pavla v maďarskom Miskolci (Miškovec) a študoval tam na gymnáziu. Ani počas prázdnin necestoval domov, všetok voľný čas využil na to, aby čítal knihy zo strýkovej knižnice. Obľúbil si maďarskú poéziu a maďarských básnikov, menovite Sándora Petőfiho a Jánosa Aranya.

Neskôr počas štúdia v gymnáziu v Kežmarku (1865 - 1870) sa učil po nemecky, študoval nemeckých klasikov Goetheho a Schillera a písal aj po nemecky. Od leta roku 1867 sa však začal jednoznačne prikláňať k slovenskej literatúre a poézii.

Ranú tvorbu z tohto obdobia obsahuje jeho debut – zbierka Básnické prviesenky Jozefa Zbranského (niekedy tiež prviesienky). Vyšla koncom roka 1868 a obsahuje 38 básní, ktoré vybral a zredigoval spisovateľ a prvý podpredseda Matice Slovenskej Viliam Pauliny-Tóth a ktoré priebežne vychádzali v časopise Sokol. Pavol Országh bol v tom čase študentom 6. ročníka v gymnáziu. Druhý raz tento debut vyšiel až desať rokov po Hviezdoslavovej smrti, v roku 1931. Na stránkach Sokola a pod pseudonymom Jozef Zbranský vyšla v roku 1869 aj divadelná hra Pomsta.

Foto: TASR

Pavol Országh v roku 1870 zmaturoval a dva roky študoval na právnickej akadémii v Prešove. Počas štúdií sa zapojil do kultúrneho spolku Kolo a v roku 1871 spolu s Kolomanom Banšellom zostavil almanach Napred, obsahujúci diela novej realistickej spisovateľskej generácie. V tomto čase napísal začínajúci spisovateľ aj dnes už menej známu drámu Otčim (1871).

V roku 1875 zložil Pavol Országh advokátsku skúšku v Budapešti a otvoril si v Námestove advokátsku kanceláriu. V roku 1876 sa oženil s Ilonou Novákovou. V tomto čase začal používať meno Hviezdoslav. Podpísal ním v roku 1877 báseň k predčasnému úmrtiu svojho umeleckého "tútora" Paulinyho-Tótha, ktorá vyšla v Národných novinách.

Počas dlhoročného pôsobenia na Orave (od roku 1875) napísal a publikoval svoje najznámejšie diela. Očarujúca príroda, život a osudy prostého človeka vtlačili jeho textom originalitu a poetickú krásu.

Lyrický i filozoficky ladený je jeho básnický cyklus Sonety z rokov 1882 - 1886. V ďalšom období (1885 - 1896) písal verše obsiahnuté v cykloch Letorosty I až III. Letorosty I obsahujú známu báseň Dávam z úprimnosti duše. Básne z cyklu Letorosty II odrážajú osobné tragédie básnika, ktorému v troch po sebe nasledujúcich rokoch (1887 - 1889) zomreli rodičia aj brat. V cykle Letorosty III, ktorého súčasťou je báseň Mňa kedys' zvádzal svet, básnikovi ležia na srdci osudy národa a spoločnosti.

Foto: TASR - Jozef Poliak

Z rovnakého obdobia pochádzajú aj Žalmy a hymny. Lyrické a prírodu ospevujúce verše obsahujú optimistickejšie ladené cykly Prechádzky jarom a Prechádzky letom (oba 1898).

Za vrchol Hviezdoslavovej tvorby sa potom považujú jeho epicko-lyrické diela, predovšetkým skladba Hájnikova žena (1884 – 1886) a eposy Ežo Vlkolinský (1890) a Gábor Vlkolinský (1897 – 1899).

Od začiatku 20. storočia sa venoval iba literatúre. Ako zrelý umelec sa vrátil k dramatickému žánru v hre Herodes a Herodias (1909). Protestom proti krutosti prvej svetovej vojny, ktorú prežíval ako nesmiernu tragédiu, boli Krvavé sonety, ktoré napísal v auguste a septembri 1914, no vyjsť mohli až po roku 1918, po konci prvej svetovej vojny. Často sú označované za vrchol básnikovej tvorby. K jej neskorším kapitolám patria cykly Stesky a Dozvuky.

"Hoci bytostným ustrojením svojho individuálneho talentu to bol predovšetkým lyrik, stal sa aj významným epikom, dramatikom, prekladateľom, ba ak neobídeme jeho relatívne početné tzv. príležitostné básne (často písané na priamu spoločenskú objednávku), potom môžeme dodať, že bol vlastne aj významným básnikom - publicistom, citlivo a neraz veľmi presne komentujúcim zdvihy a pády národného života v časoch jeho silnejúceho útlaku," napísal o diele Pavla Országha Hviezdoslava literárny vedec Stanislav Šmatlák.