Bratislava 18. novembra (TASR) – Na začiatku európski panovníci cisárskeho Nemecka a rakúsko-uhorskej monarchie sľubovali, že takzvaná Veľká vojna – prvá svetová vojna - bude krátka, úspešná a bude trvať niekoľko týždňov. „Kým opadne lístie zo stromov, budete doma,“ tvrdil nemecký cisár Wilhelm II. vojakom. Napriek tomu viacerí dôstojníci generálnych štábov upozorňovali, že konflikt môže po vyhlásení vojny Srbsku zo strany rakúsko-uhorskej monarchie koncom júla 1914 prerásť do celosvetovej vojny.

Konflikt napokon netrval týždne, ale viac ako štyri roky a vyžiadal si životy najmenej desať miliónov vojakov a približne sedem miliónov civilistov. Zranených bolo viac ako 20 miliónov ľudí. Nehovoriac o hladomore, ktorý postihol množstvo krajín. Len Slovákov zahynulo viac ako 70.000 a približne toľko ich bolo na bojiskách vojny zranených. TASR v rámci multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky prináša na túto tému pohľad historika Vojenského historického ústavu Petra Chorváta.

-Bola táto vojna naozaj taká hrôzostrašná a nečakaná pre obyvateľov monarchie, v rámci ktorej žili aj Slováci a Česi?-

Dôstojníci, ktorí videli, čo sa udialo predtým na Balkáne v rámci balkánskych vojen, tušili, čo môže prísť. Neboli prekvapení, že vojna vypukla, ale rozhodujúce boli rozmery, aké nabrala, a jej charakter. Moderný charakter konfliktu, ktorý sa stal globálnym, kde - ako by povedal klasik, sa často „neumiera na zelenej lúke s výkrikom hurá na perách“. Vojna výrazne urýchlila vývoj viacerých zbraní, či už to boli lietadlá, ktoré spočiatku plnili len prieskumné úlohy, pokračujúc cez ponorky, tanky, bojové plyny a tak ďalej. Viaceré zložky armády, ktoré boli jej pýchou pred vypuknutím vojny, napríklad jazdectvo, sa ukázali ako neúčinné. Dali sa využiť len na pomocné účely, pričom už prvé bitky rakúsko-uhorskej armády na ruskom fronte ukázali zastaranosť tejto zložky a obrovské straty, ktoré jazdci utrpeli.

-Je známa štatistika, koľko Slovákov bojovalo v radoch cisárskej armády?-

V rakúsko-uhorskej armáde v predvojnovom období slúžili štyri percentá Slovákov. To sa odhaduje vzhľadom na tie stavy mužov, ktorí boli tradične odvádzaní pri odvodoch. Myslím si, že to číslo bolo obdobné aj v období 1. svetovej vojny. Čechov bolo viacej, bolo ich okolo 13 percent. Tento pomer sa vystupňoval aj v československých légiách, kde Čechov bolo viac a Slovákov menej.

-Aký približný počet mali celkovo československé légie?-

Na konci 1. svetovej vojny bol celkový počet československých legionárov – tých čo boli v Rusku, v Taliansku, Srbsku a vo Francúzsku - odhadovaný okolo 100.000 mužov. Najväčšie možnosti vytvárania légií boli pochopiteľne v Rusku – tam mal zbor v roku 1918 okolo 60.000 mužov.

-Predstavovali československé légie v Rusku dostatočnú silu?-

Áno, ale len vďaka tomu, že v dobe občianskej vojny, v dobe všeobecného chaosu, ktorý tam bol, predstavovali československé légie organizovanú silu, ktorá dokázala na mnohých miestach zabezpečiť poriadok. Zároveň udržiavať pokoj medzi obyvateľstvom a aj svojou organizovanosťou dokázali porážať jednotky Červenej armády a v podstate obsadiť aj Transsibírsku magistrálu.

-Slúžili v cisárskej armáde aj vyšší dôstojníci slovenskej národnosti? Sú o tom záznamy?-

Pred 1. svetovou vojnou Slováci o vojenské remeslo nemali záujem. Ak sa chcel niekto stať dôstojníkom, znamenalo to, že sa počítalo s určitými finančnými výdavkami, ktoré štúdium predstavovalo, a takisto to znamenalo, že ten človek sa musel vzdať do istej miery svojej individuálnej národnosti, respektíve národnostných prejavov, ktoré mohli byť namierené voči integrite Rakúsko-Uhorska alebo voči integrite rakúsko-uhorskej armády. Čiže v období 1. svetovej vojny boli dôstojníci – Slováci, ktorí slúžili, či už ako záložní dôstojníci, niektorí aj aktívni, ale bolo ich veľmi málo.

-Existovala v tom období v Hornom Uhorsku na území dnešnej Slovenskej republiky nejaká vojenská škola typu ako neskôr „Žižkov“ v Československu?-

Vojenské školy tu boli. Existovala kadetná škola v Bratislave a ďalšia kadetná škola v Košiciach. Obe v priebehu vojny nabehli samozrejme na taký systém, keď sa počítalo aj so zrýchlením štúdia pre mužov, ktorí mali záujem stať sa dôstojníkmi.

-Dosiahol niektorý zmiešaný česko-slovenský pluk také víťazstvo lokálneho charakteru, ktoré by zaujalo historikov?-

V období vojny, ak sa zameriame na légie, tak počas takzvanej Kerenského ofenzívy (pozn. TASR – posledná ruská ofenzíva 1. svetovej vojny) bola prvýkrát nasadená 2. júla 1917 československá brigáda pri Zborove. Dosiahla výrazný úspech – prelomila niekoľko obranných pásiem. To samozrejme zaujalo aj ruské velenie, pretože sa to udialo na istom úseku frontu, zatiaľ čo na iných úsekoch bola situácia podstatne horšia a kritická. Môžeme povedať, že víťazstvo pri Zborove sa stalo základom aj ďalšieho budovania československých légií v Rusku. Z hľadiska revolučného roku 1917 to bola jedna epizóda, pretože aj ruská armáda sa vtedy nachádzala v štádiu rozkladu a Česi a Slováci, ktorí boli pri Zborove, tak predstavovali ojedinelú výnimku. Tento úspech by bol ešte väčší, keby sa susedné ruské jednotky pripojili k tomu útoku, čo sa ale nestalo.

-Ako trpelo následkami vojny civilné obyvateľstvo? Myslím odchod mužov na front, hlad až hladomor, rekvirácie, rabovanie, choroby a podobne.-


Ak sa zameriame na zázemie, vy ste aj vo svojej otázke nadhodili viacero problémov. Tým prvým bol odchod mobilizovaných mužov, pričom okamžite bol veľký nedostatok pracovného personálu. Na mnohých miestach boli už v roku 1914 v niektorých továrňach zamestnané ženy a deti. To spôsobilo inak aj taký zaujímavý trend, že ženy, ktoré zostali v rodinách v domácnostiach, prípadne robili, tak prvýkrát vo svojich dejinách napríklad disponovali peniazmi. Ak zarábali ako robotníčky, tak ich sebavedomie narastalo. Došlo paradoxne k veľkej emancipácii žien a napríklad aj v roku 1918 počas niektorých štrajkov v továrňach vidíme, že ich organizátorkami boli ženy. Takýto štrajk bol napríklad v Súkenke v Banskej Bystrici v marci 1918, pričom sa tam konštatovalo, že nespokojné boli už aj predtým predovšetkým ženy. A to aj napriek tomu, že im bol počas predchádzajúcich mesiacov zvyšovaný plat a nakoniec išli aj do tohto ostrého štrajku. A žena sa takto dostala do úplne nového postavenia.

-A rekvirácie?-

Čo sa týka rekvirácií (pozn. TASR – úradné zaberanie), musíme si uvedomiť, že vojna trvala neúmerne dlho. Ak si napríklad zoberieme vojnové konflikty z 19. storočia, tak niektoré z nich boli „vybavené“ v priebehu niekoľkých dní až týždňov. Čiže neúmerne dlhý priebeh vojny mal vplyv na to, že boli rekvirované kovy, ale nielen kovy. Pre vedenie vojny mali pre rakúsko-uhorskú armádu veľký význam farebné kovy, či už to bola najmä - ako sa v dokumentoch spomína - meď a mosadz. Pritom už v druhom vojnovom roku v 1915 boli nariadené rekvirácie kovov, teda ich oktrojované (nariadené – pozn. TASR) získavanie, za ktoré v prípade nedodržania hrozil aj postih. Špička ľadovca bola rekvirácia zvonov z kostolov, pričom existovalo obrovské množstvo ďalších predmetov, ktoré podliehali rekviráciám, medzi nimi aj potreby do domácnosti. Znamenalo to, že gazdinky sa doma museli zriecť foriem na pečenie, pekáčov, starých vaní atď. Boli dokonca rekvirované kľúče nad desať gramov a v závere toho konfliktu došlo nielen na zvony, ale takisto aj na strechy niektorých budov – ale neviem, či aj reálne došlo k tomu, aby strechy, ktoré boli napríklad z medi a z takýchto farebných kovov, boli aj sňaté. Okrem toho boli rekvirované napríklad kože. Zbieralo sa všetko, čo mohlo prospieť vojnovému úsiliu, pričom najskôr to bolo založené na akte dobrovoľnosti. Najmä v prvom období vojny sa ukázalo, že dobrovoľnosť má nejaké hranice a aj keď zapojili napríklad učiteľov, deti, tak sa nepodarilo získať toľko kovov a materiálu, aké potrebovali. Zbierala sa aj guma a kaučuk, prakticky všetko, čo mohlo nejakým spôsobom pomôcť vojnovému priemyslu.

-Rekvirovalo sa aj niečo iné okrem predmetov, čo ste spomínali?-

Na niektoré rastliny bol vyhlásený zátvor, to znamená, že majiteľ nemohol nimi voľne disponovať. Takto to bolo v roku 1918 so žaluďmi a bukvicami, s ktorými sa rátalo, že môžu vytvoriť náhradu napríklad za bravčovú masť. Ja si to celkom dobre neviem predstaviť, ale písalo sa, že z bukvíc a žaluďov bude vytvorený - a teraz citujem: „chutný omastok, ktorý je znamenite vhodný na výživu obyvateľstva“, pretože aj v roku 1918 bola slabá živočíšna výroba ošípaných a náhrady sa hľadali všade. Experimentovalo sa s umelým medom, s topánkami zo žihľavy atď. Niektorými surovinami rakúsko-uhorská monarchia, bohužiaľ, nedisponovala a na ich dovoz z nepriateľských štátov bolo vyhlásené obrovské clo. Rekvirovalo sa teda množstvo vecí a dokonca pre zásobovanie vojska aj dobytok, čo tiež postihlo civilné obyvateľstvo.

-Vrátim sa k armádnej zložke, pôsobili v rakúsko-uhorskej armáde nejakí úspešní slovenskí letci?-

Čo sa týka letcov, všeobecne, ako som už spomenul, letectvo zaznamenalo enormný nárast a to bolo neskôr vidno aj v medzivojnovom období. Z roka na rok letectvo rástlo, zlepšovalo sa, prichádzali nové technológie. Čo sa týka letcov, viacerí z nich pochádzali z územia dnešného Slovenska. Niektorí z nich mali slovenské korene, napríklad letecké eso z vtedajšieho Prešporka – teda z Bratislavy -Jozef Kiss. (nedávno vyšla o ňom knižná publikácia pod názvom Letci z Prešporka vo Veľkej vojne 1914-1918 od autora Juraja Červenku - pozn. TASR.) Padol, respektíve zahynul v dôsledku zranení, ktoré utrpel vo vzdušnom súboji. Boli tam aj ďalší, ktorí mali slovenské korene a po 1. svetovej vojne pokračovali v službe v Československej armáde. Napríklad z Dolnej zeme, z Békešskej Čaby pochádzal taktiež jeden pilot - Andrej Kvasz.

-Slúžili Slováci aj v novej masovo nasadenej zbrani - ponorkách?-

Pôsobenie rakúsko-uhorských ponoriek sa viazalo predovšetkým na Jadranské more, ktoré je pre operačnú činnosť pomerne plytké. Napriek tomu rakúsko-uhorskí ponorkári, či velitelia ponoriek zaznamenali viaceré úspechy, najmä proti talianskemu loďstvu. Jedným z veliteľov bol napríklad brniansky rodák Rudolf Singule. (zomrel tragicky krátko po oslobodení Brna počas 2. svetovej vojny pri strete so sovietskymi vojakmi 2. mája 1945, keď bránil svoju rodinu – pozn. TASR). Možno nejakí Slováci slúžili ako personál na ponorkách, to však vyžadovalo isté technické vzdelanie, alebo nejaké „čierne remeslo“ napríklad kováčstvo, nejakú skúsenosť s mechanickou prácou v továrni.

-Slúžili Slováci aj napríklad v americkej armáde, keď USA vstúpili do konfliktu na záver vojny?-

Táto problematika nebola spracovaná, pričom ak Slováci žili v USA dlhšie a nadobudli americké štátne občianstvo, tak sa na mužov v brannom veku vzťahovala mobilizácia. Bol to aj problém pre dopĺňanie československého zahraničného vojska vo Francúzsku, kde sa snažili získať dobrovoľníkov, ktorí by prišli do Francúzska – jednak z Austrálie, z Ameriky a ďalších krajín. Muselo ísť ale o osoby, na ktoré sa napríklad v Amerike nevzťahovala americká mobilizačná vyhláška. Čiže tí mohli slúžiť v československých légiách na západe ako dobrovoľníci. Slovákov bolo v americkej armáde určite veľa, ale touto problematikou sa nik nezaoberal.

-Rovnako predpokladám, že to tak bolo aj v nemeckej cisárskej armáde - tam tiež nemáme nejaké odhady? Týkalo sa to väčšinou Čechov?-

Ak si uvedomíme nejaké širšie „ostrovy“, kde by žilo slovenské obyvateľstvo, na území nemeckej ríše neexistovali. V Rakúsko-Uhorsku áno, ale v nemeckej ríši – neviem o tom. Ja som presvedčený, že jednotlivci, ktorí žili pred 1. svetovou vojnou v Nemecku, sa dostali s nemeckou armádou kde-kade, aj na západný front. To je podobné tomu, ako keď sa jednotlivci s rakúsko-uhorskou armádou dostali napríklad aj do Palestíny, ako aj neskorší básnik Ján Smrek. Dostal sa tam v roku 1918 ako vojak s jedným delostreleckým plukom, ale boli to myslím jednotlivci, neboli to skupiny. Ja som sa k informáciám o Smrekovi snažil ďalej dopátrať, v spomienkach sa k tomu vyjadroval, napríklad, že tam ochorel na maláriu, ale nejaké širšie súvislosti, kde boli, kto tam ešte bol, ako to prebiehalo, som zatiaľ neobjavil.

-Česká Škodovka bola známa, že vyrábala kvalitné delá a mažiare použité na všetkých bojiskách...-

... áno, Škoda Plzeň vyrábala viaceré kvalitné delostrelecké zbrane. Ja by som spomenul mažiar kalibru 305 milimetrov, ktorý bol vynikajúci. Bol používaný aj v období 2. svetovej vojny. Ak si zoberieme aj ďalšie zbrane, ktorými disponovala rakúsko-uhorská armáda, tak dôkazom toho, že boli kvalitné, bolo aj to, že sa používali dlho aj po skončení 1. svetovej vojny. Či už to bola známa kvalitná opakovacia puška Mannlicher a takisto guľomet Schwarzlose – štandardný guľomet používaný v rakúsko-uhorskej armáde a vyrábaný v Grazi. Škodovka vyrábala určite aj ďalšie zbrane, ale nebola to len Škodovka, čo vyrábala zbrane pre Rakúsko-Uhorskú armádu.

-Vyrábali sa nejaké zbrane či komponenty aj na Slovensku?-

V Prakovciach sa vyrábali bodáky a časti delostreleckých hlavní. Ďalej v Petržalke sa vyrábali poľné smaltované fľašky, vo Fiľakove, respektíve v Rimamuránsko-Šalgotarjánskej železiarsko-účastinnej spoločnosti sa vyrábali napríklad poľné lopatky – ich kovové časti, ale určite aj v ďalších firmách. Len to je nespracovaná problematika. Určite sa šili niektoré uniformy na Slovensku a určite aj niektoré časti zbraní boli dodávané z územia dnešného Slovenska.

-Obyvateľstvo hladovalo. Ako sa s tým vyrovnávalo?-

Nedostatok potravín už v prvých mesiacoch po vypuknutí 1. svetovej vojny viedol k tomu, že štát zaviedol v roku 1915 potravinové lístky. Týkali sa nielen chleba, ale aj mäsa, myslím, že mydla a niektorých ďalších komponentov či potravín. Už v roku 1915 boli pred pekárňami bežné obrovské rady na chlieb. Napríklad aj spisovateľka Terézia Vansová sa v apríli 1915 sťažovala, že pekári sú už o piatej ráno v obliehaní a že aj tak sa každému chlieb neujde. Už v roku 1915 sa začal piecť kukuričný chlieb - ten niektorým ľuďom spôsoboval tráviace ťažkosti. Štát zasahoval a reguloval prakticky všetko. Ako som ale povedal, existovala tendencia hľadania náhrad – náhradných potravín, náhradných riešení, ale lístkový systém pretrval až do konca 1. svetovej vojny. Ukázalo sa, že vidiek mal často väčší potenciál, čo sa týka potravín, aj väčšiu samostatnosť ako mestá. Čo je zaujímavé, napríklad už krátko po vypuknutí vojny sa ukázalo, že veľmi populárne sa stali v mnohých jedálňach prívarky. Napríklad podľa jedného týždenného jedálneho lístka z roku 1917 z Banskej Bystrice každý druhý deň bol prívarok. Kvalita jedla aj v reštauráciách bola odstupňovaná na väčšiu prvú kategóriu, menšiu druhú kategóriu, pričom sa počítalo s tým, že obyvateľ - stravník sa bude vo všetkom uskromňovať.

-Prekvital teda čierny obchod?-

Áno, v tom období, aj ku koncu vojny, prekvital čierny obchod, veľkú hodnotu mala napríklad fľaša značkového alkoholu z Francúzska, keďže dovoz bol prakticky nemožný. Monarchia počítala s tým, že ešte aj v roku 1918 sa obyvateľstvo uskromní. Vojaci boli zase motivovaní tak, že len treba vydržať do víťazného konca – keď už doteraz vydržali, tak musia ďalej...

-Ako to bolo s dezertérmi na území dnešného Slovenska?-

Dezertéri sa vyskytujú v každej armáde – aj mierovej. V období 1. svetovej vojny to bola jedna z foriem, ako sa vyhnúť bojovému nasadeniu, pričom už v roku 1915 bol zaznamenaný nárast vojenských zbehov, dezertérov. Číslo neviem porovnať medzi jednotlivými rokmi, ale v roku 1918 to určite dosiahlo vrchol. Na území dvoch vojenských veliteľstiev, ktoré na území dnešného Slovenska boli - teda na území vojenského veliteľstva Bratislava a Košice, zbehovia boli. V Bratislave sa niekoľko tisíc vojenských zbehov sústreďovalo v Malých Karpatoch. Tu počítali s podporou miestneho obyvateľstva. Uvediem príklad: v auguste 1918 bola výjazdová akcia pod hlavičkou vojenského cvičenia, kde vojaci ešte ani večer nevedeli, kam vlakom idú. V priebehu noci obkľúčili Malacky a Gajary, kde sa mali zdržiavať vojenskí zbehovia. Na akciu bolo nasadených asi 700 vojakov. Výsledok, že zadržali 25 dezertérov a zhabali jednu pušku, je absolútne smiešny v porovnaní s tým, koľko vojakov sa na tom zúčastnilo. Vojaci, ako som spomenul, ktorí v Karpatoch boli, mali podporu miestneho obyvateľstva, ktoré ich skrývalo. Samozrejme, civilní obyvatelia sa naučili, že vojenská puška sa vždy zíde, len ju netreba mať skrytú doma, ale lepšie je ju zakopať niekde v lese. Každý si chcel prilepšiť nejakou tou divinou.

-Čo robili zbehovia potom?-

Na konci 1. svetovej vojny dezertéri od 1. novembra 1918 z  lesov schádzali do dedín a na mnohých miestach, napríklad voči úradníkom či verejnej správe, postupovali mimoriadne tvrdo. Došlo k rabovaniam, pri ktorých boli aj navrátilci z frontu - tí si takisto priniesli pušku, ktorú neodovzdali, boli tam vojnoví invalidi, ktorí boli deprimovaní a žili medzi obyvateľstvom. Boli tam osoby, ktoré len prechádzali územím Slovenska. Bolo viacero takýchto prípadov. Napríklad, kompletne vyrabovali a zdemolovali železničnú stanicu v Nových Zámkoch a potom vlakmi, ktoré tam prišli, odcestovali svojím smerom. Tých prípadov boli stovky a dezertéri tam určite mali svoje miesto.

-A čo smutne známe potlačenie vzbury vojakov v srbskom Kragujevaci v roku 1918 (bolo tam popravených 44 príslušníkov 71. pešieho pluku - pozn. TASR)?-

Ohľadom vzbury v Kragujevaci a činnosti stanného súdu, ktorý vtedy zasadal, my máme tendenciu si to tak "vytiahnuť" špeciálne pre dejiny Slovenska, pretože to boli Slováci. Ale treba si uvedomiť, že stanné súdy riešili aj ďalších príslušníkov rakúsko-uhorskej armády. Len keď si zoberieme jedno hlásenie z mája 1918, tak tam bolo konštatované, že vzbúr menšieho charakteru, pri ktorých bol popravený jeden, dvaja, traja vojaci, na niektorých miestach aj viacerí, bolo veľa. Len v spomínanom máji ich vypuklo niekoľko desiatok, pričom takou iskrou, hýbateľom boli neraz aj navrátilci z ruského zajatia. Teda vojaci, ktorí sa po marci 1918 začali vracať do Rakúsko-Uhorska. Mnohí z nich boli svedkami jednej - druhej ruskej revolúcie a práve oni mali rozhodujúci podiel na vzburách. Stanné súdy pôsobili až do konca, bola to taká „obľúbená metóda, ako strašiť vojakov.“

-Môžeme teda povedať, že Veľká vojna bola hrôza, akú ľudstvo dovtedy nezažilo?-

Hrôzy, ktoré vojaci museli zažiť, sa v súčasnosti nedajú ani opísať slovami. Iste, prišla aj 2. svetová vojna, ktorá to všetko prekryla, ale vojakov, ktorí prešli frontom a ktorí sa reálne zúčastnili na bojových operáciách, tých to poznačilo na celý život. Viacerí z nich, keď to zažili, keď to videli, tak už neboli celkom normálni. Poznačilo ich to a aj v závere 1. svetovej vojny, keď prepukli viaceré revolty a vojaci boli konfrontovaní s realitou, že ľudský život veľa neznamená. Že vojna priniesla, ako sa písalo v 20. rokoch, úpadok mravov, to je jeden z aspektov. Ďalej, že minister Alois Rašín (prvý československý minister financií a funkcionár Československej národnej demokracie, ktorý bol 5. januára 1923 pri atentáte smrteľne zranený -pozn. TASR) povedal, že vojna odučila ľudí pracovať - to je takisto pohľad na vtedajšiu realitu. V závere 1. svetovej vojny v roku 1918 sa objavila španielska chrípka, ktorá zabíjala v civilnom zázemí. Spočiatku neboli známe lieky, ktoré by toto ochorenie eliminovali. Vojna priniesla kvantum negatívnych vecí, ktoré sa potom prejavili aj po jej skončení. Poznačila celú jednu generáciu, ako o tom píše napríklad Erich Maria Remarque v známom diele Na západe nič nového. Niektoré veci v podstate ani neboli spracované doposiaľ. Najmä, čo to znamenalo pre vojakov - vrátiť sa do bežného života po toľkých rokoch. Mnohí z nich, to je na tom zaujímavé, o tom odmietali do konca svojho života rozprávať...