Bratislava 17. júna (TASR) - Financie na výstavbu pamätníkov padlým v prvej svetovej vojne sa najčastejšie získavali verejnou zbierkou medzi obyvateľmi obce, ktorú zvyčajne organizoval starosta alebo farár.

Do verejných zbierok mnohokrát vstupovali aj organizácie ako Slovenská liga, Čs. Červený kríž, miestne odbory Matice Slovenskej, Československá obec legionárska alebo Spolky vyslúžilých vojakov. Veľmi aktívny v tomto ohľade bol Národný slovenský spolok - organizoval zbierku napríklad na pomník v Bukovci, Chtelnici a Kátlovciach. V niektorých obciach fungovali okrášľovacie spolky, starajúce sa o sochársku výzdobu ulíc, verejných priestranstiev a o zeleň. Pomníky padlým vznikali aj s ich podporou, respektíve z peňazí ich členov a obce. V roku 1924 napríklad vystaval pomník miestny Okrášľovací spolok v Stupave.

Pri získavaní finančných prostriedkov boli aktívni aj americkí Slováci. Prispeli napríklad na pomník padlým vo Veľkom Rovnom, v Gajaroch alebo v Osuskom. V prípade, že verejnú zbierku organizoval spolok, použil na vyzbieranie peňazí všetky dostupné možnosti – uverejnenie výzvy v spolkovom časopise (v prípade, ak existoval), či výber samotných peňazí - najčastejšie pred kostolom po skončení nedeľnej svätej omše. Niekedy, najmä vo väčších obciach, bol zriadený výbor pre výstavbu pomníka, ktorý mal na starosti organizáciu, komunikáciu s autorom, ale najmä zháňanie potrebných financií.

V prípade, že sa verejnou zbierkou nevybralo dostatočné množstvo peňazí, boli organizované rôzne spoločenské akcie, pričom výťažok z nich bol určený na výstavbu.

Výrazný príklad aktivizácie miestneho spoločenstva nastal pri stavbe pomníka v Trnave. Na „dofinancovanie“ v júni 1929 miestne ženské spolky zorganizovali tzv. Kvetinový deň. Kvety zo záhrad od dobrovoľných darcov predávali ženy vo vopred pripravených stánkoch na Wilsonovom (dnešnom Trojičnom) námestí. Napriek nie najlepšej organizácii, čistý zisk z predaja kvetov činil 5157 korún. Ale keďže získané peniaze stále nepostačovali na dostavbu pomníka, podobné aktivity pokračovali. Napríklad zamestnanci trnavského cukrovaru a parného mlyna zohrali medzi sebou futbalový zápas, pričom výťažok z tejto akcie išiel na výstavbu pomníka. Napokon bola zorganizovaná ľudová zábava s tombolou, divadlom, bufetom a „tanečnou veselicou“. Súčasťou slávnosti bola i zlatá kniha, do ktorej sa mohli prítomní zapísať a prípadne napísať odkaz ďalším generáciám. Kniha mala byť po akcii uschovaná v mestskom archíve. Výťažok z týchto akcií napokon rozpočet na pomník naplnil.

Pri otázke celkových nákladov na pomník je potrebné zohľadniť veľkosť obce. Malá obec si svoj pomník padlým postavila z príspevkov pozostalých a sumy boli väčšinou relatívne nízke. Príkladom je cena pomníka v Krakovanoch, ktorý stál 14.000 Kč, alebo pomník v Trebaticiach vyšiel na 8000 Kč. Menší pomník v Dechticiach, ozdobený súsoším anjela držiaceho mŕtveho vojaka, stál 15.000 Kč. Spomínaný pomník v Trnave stál 50.000 Kč a bol pravdepodobne najdrahším svojho druhu na Slovensku. Pre porovnanie, mohyla Milana Rastislava Štefánika na Bradle sa začala stavať po vyzbieraní 2,2 milióna Kč.

Z peňazí z verejných zbierok, ale aj získaných iným spôsobom, bol zaplatený materiál, práca sochára, kamenára, prípadne architekta. Vo väčších mestách sa žiadalo postaviť väčší respektíve reprezentatívnejší pomník, čím sa logicky navyšovala aj cena. V takom prípade dochádzalo k vyhláseniu verejnej súťaže návrhov na vyhotovenie pomníka. V niektorých prípadoch súťaž garantovala aj finančnú odmenu pre autorov prvých troch vybraných návrhov.

Pri verejných zbierkach obyvatelia, respektíve firmy neprispievali len finančnou hotovosťou, ale i materiálom. Napríklad pri verejnej zbierke na pomník v Trenčianskych Tepliciach Július Rektory, farár z Omšenia, povolil zo svojej bane vyťažiť 25 vozov kameňa. Miestny podnikateľ Štefan Liko daroval tri vozy kameňa, Jozef Adamec riadil zadarmo výstavbu podstavca pomníka, iní obyvatelia obce zadarmo požičali drevo potrebné pri výstavbe. Známy je aj prípad pomníka padlým na bratislavskej Murmanskej výšine, na ktorého výstavbu bol použitý kameň z podstavca bývalého pomníka Márie Terézie na dnešnom Námestí Ľudovíta Štúra.

Možnosťou, ako sa šetrili financie, bola dohoda so štátnymi železnicami o zľave pri prevoze stavebného materiálu. Išlo však len o väčšie a drahšie pomníky postavené z hodnotnejšieho kameňa, ktorý musel byť presunutý zo vzdialenejšieho lomu.