Bratislava 17. júna (TASR) - Organizácia Depaul Slovensko sa riadiac heslom „ulica nie je domov“ prevádzkuje v Bratislave napríklad Útulok a Nocľaháreň sv. Vincenta de Paul. Ľuďom bez domova tam poskytujú nocľah, stravu, prístup k hygienickým zariadeniam, ako aj zdravotné a sociálne poradenstvo. Práve tu sa rozhodla rozvíjať svoj potenciál vo funkcii projektovej manažérky Nina Piovarčiová, absolventka Pedagogickej aj Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.

V rozhovore pre TASR vysvetlila rozdiel v organizačnej štruktúre útulku a nocľahárne, prezradila, kto všetko môže do ich zariadenia prísť, porozprávala o bežných životných problémoch ľudí bez domova i o rôznych formách pomoci.

-Aký je vlastne rozdiel medzi útulkom a nocľahárňou? Dalo by sa to odlíšiť aj podľa miery komfortu v jednotlivých súčastiach?-

Určite je rozdielna aj miera komfortu, naznačuje to už kapacita. V nocľahárni máme 200 postelí, v útulku 20. V zimných mesiacoch k nám naozaj tých 200 ľudí na prenocovanie príde. Nocľaháreň je veľkokapacitné zariadenie slúžiace na zabezpečenie tých najzákladnejších potrieb – nocľah, teplá polievka, sprcha a možnosť sociálneho poradenstva. Z nocľahárne musia ľudia ráno odísť a znovu sa môžu vrátiť až večer. Hlavný cieľ, s ktorým nocľaháreň vznikala, bol ten, aby ľudia nezamŕzali na ulici. Útulok je o čosi iný, jeho klienti majú svoju posteľ, skrinku a nočný stolík na niekoľko osobných vecí. Tu môžu ľudia zostať v noci aj cez deň. Majú tiež istotu, že ďalší deň nemusia mať obavy o to, kde budú spať. Na dĺžke pobytu v útulku sa s klientmi dohodneme vopred, takže okrem strechy nad hlavou získavajú aj pocit istoty. Tým, že útulok zabezpečí všetko potrebné (jedlo trikrát denne, hygienu, šatstvo, vlastnú posteľ na deň aj noc), vytvára sa priestor na riešenie ostatných problémov. V útulku sa s klientmi pracuje individuálne na cieľoch, ktoré si stanovia spoločne s prideleným sociálnym pracovníkom. Počas desiatich rokov fungovania sa mnohé rozšírilo, zlepšilo a zmenilo.

-Ako máte nastavené kritériá pomoci? Môže k vám prísť prespať ktokoľvek - pod vplyvom alkoholu, drog, ľudia s psychickými poruchami a podobne?-

Áno, prakticky ktokoľvek nad 18 rokov. Volíme nízkoprahový prístup, aby túto službu mohol využiť naozaj každý. Najmä tí najzraniteľnejší, ktorí nie sú schopní využiť iné služby. Najbežnejším problémom prijatia človeka do iných sociálnych služieb je alkohol. Do nocľahárne prijímame ľudí pod vplyvom alkoholu či iných drog, vo vnútri však už žiadne omamné látky užívať nemôžu. Takisto to môžu byť ľudia s nízkou úrovňou hygieny, ľudia s psychiatrickými ochoreniami, mentálne zaostalí, prepustení z výkonu trestu, ľudia bez dokladov či financií, cudzinci, domáci. Sú však medzi nimi napríklad aj vysokoškolsky vzdelaní ľudia, ktorí sa ocitli v kríze. K nám môže prísť ktokoľvek, kto by inak spal na ulici. Samozrejme, ľudia musia dodržiavať pravidlá nocľahárne. Sú to základné veci, ako napríklad nebyť agresívny a neubližovať ostatným, nevyhrážať sa, rešpektovať personál, nepiť alkohol v nocľahárni, „necikať“ tam, kde nie je WC, nefajčiť vo vnútorných priestoroch, neničiť zariadenie a pod. Služba nocľahárne je určená len pre ľudí, ktorí sú samostatní a mobilní, je potrebné, aby zvládli chodiť, umyť i najesť sa bez asistencie.

-Dá sa od tejto práce odosobniť?-

Áno aj nie. Treba si uvedomiť hranice. Každý človek má určité práva, povinnosti a cit pre zodpovednosť. A to ako sociálni pracovníci, tak aj ľudia bez domova. Jeden človek nemôže vziať na seba život a problémy toho druhého. Môže len konať tak, ako si myslí, že je najlepšie, a využiť všetky možnosti, ktoré má. Nemôže však rozhodovať za druhého, rovnako ako nemôže žiť jeho život. Na druhej stane pracovným „náčiním“ sociálneho pracovníka je on sám. Bez snahy nadviazať s klientom bližší, osobnejší kontakt nedosiahneme veľa. A preto sa do určitej miery od tejto práce odosobniť nedá, vlastne to sociálny pracovník ani nechce.

Mnohí vaši klienti majú rodiny. Z čoho vzchádza ich - často aj dobrovoľný - pobyt na ulici? Mohli by ste to skonkrétniť na reálnom prípade?-

Dôvodov je mnoho. Môže to byť chudoba, nezamestnanosť, rozvod, narušené medziľudské vzťahy, psychické problémy, závislosti, hrdosť, iné predstavy o živote a pod. Veľa klientov tiež doplatilo na nekalé praktiky rôznych podvodníkov. Často hrá významnú rolu aj alkoholová závislosť, vtedy je pre rodinu ťažké žiť spolu. U mnohých mladších klientov sú to aj nereálne očakávania. Chcú si nájsť prácu, v ktorej by zarobili veľké peniaze, inú neberú. Vízie ideálu sa nechcú vzdať, no čakaním sa im dni „míňajú“. Niektorí ľudia bez domova sú v kontakte so svojou rodinou, dokonca si navzájom pomáhajú. Konkrétne spomeniem prípad jednej dôchodkyne na ulici. Manžel jej zomrel dávno, jednoizbový byt prenechala dcére, keď si založila vlastnú rodinu. Všetci sa doň nepomestia, navyše, každý potrebuje vlastný priestor na život. Vzťah majú dobrý, často sa navštevujú, no financie na vlastný byt v Bratislave pre nízky dôchodok a minimálnu mzdu nemá. A zasa sestra jedného nášho klienta má sama málo, no podarí sa jej mesačne ušetriť asi 30 eur, ktoré mu pošle. Spomeniem ešte pána po päťdesiatke. Stratil zamestnanie – prepúšťali. V preddôchodkovom veku a v regióne s vysokou nezamestnanosťou si prácu nenašiel. Hanbil sa, že manželke do rodinného rozpočtu prináša iba 61,60 eur, čo je dávka v hmotnej núdzi. Hrdý chlap, nechcel byť na príťaž svojej žene, a tak odišiel do Bratislavy skúsiť šťastie.

-Ak by ste mali niečo zaželať našej alma mater, čo by to bolo?-

Univerzite Komenského k stému výročiu želám, aby v dnešnej, rýchlo sa meniacej dobe, uchovávala a rozvíjala hodnotu vzdelania. Aby bola naďalej garantom vzdelania založeného na odbornosti, profesionalite, faktoch a skúsenostiach. Aby študentom ukazovala cestu a vášeň k poznaniu, k spôsobom myslenia a k vytváraniu postojov. Nech naďalej vzdeláva nové generácie tak, aby zodpovedne, slušne, odborne a kreatívne budovali našu spoločnosť k lepším zajtrajškom. Nech spája tradíciu s pokrokom, nech nestratí ľudskosť.