FOTOGRAFIE Z ARCHÍVU
Všetky správy
Sčítanie ľudu, ktoré sa uskutočnilo k 1. marcu 1950, bolo aj sčítaním domov a bytov. Spolu s ním sa uskutočnil súpis priemyselných, živnostenských a poľnohospodárskych podnikov.
Autor TASR
Bratislava 14. februára (TASR) – Tradícia sčítania obyvateľov na území Slovenska siaha do obdobia Rakúska-Uhorska. Pravidelne sa začala početnosť a štruktúra obyvateľstva zisťovať od roku 1869.
"Moderné sčítanie obyvateľstva má na našom území viac ako storočnú tradíciu približne v podobe, ako ju poznáme dnes. Historicky je však staršie. Ľudia sa sčítavali už v stredoveku a údaje o počte obyvateľov nachádzame v historických zdrojoch v rôznych podobách. Ako sa menila doba, menili sa aj otázky, forma zberu spracovania údajov a výstupy. Do roku 2011 ale mali niečo spoločné – pri zbere papierových formulárov bola kľúčová osoba, ktorá formuláre od obyvateľov zbierala osobne - sčítací komisár,“ povedala pre TASR Jasmina Stauder, hovorkyňa pre Sčítanie obyvateľov domov a bytov.
Obyvateľstvo sčítavali už v časoch antického Grécka, v Číne i v starom Ríme – dodnes používaný termín "census" pochádza z latinčiny. Odhaduje sa napríklad, že v období 4. až 6. storočia žilo na území dnešného Česka a Slovenska cca pol milióna ľudí.
V Uhorsku sa celoplošné sčítanie obyvateľstva konalo prvý raz v roku 1784 – nariadenie o ňom vydal 1. mája 1784 uhorský kráľ Jozef II., preto sa tiež nazýva "Jozefínskym sčítaním“. Samotné sčítanie sa začalo v novembri 1784 a trvalo do roku 1787. Podľa jeho výsledkov malo Uhorsko 6.467.829 obyvateľov. Veľká časť dokumentov sa však nezachovala aj preto, že so sčítaním nesúhlasila uhorská šľachta – jeho motívom bola snaha zistiť nielen vojenskú silu, ale aj daňový základ monarchie.
V roku 1857 sa sčítanie po prvý raz uskutočnilo k jednému dátumu – k 31. októbru 1857 – a poverenie na jeho vykonanie dostali už len politické úrady. Prvé moderné sčítanie ľudu sa potom konalo v posledný deň roka 1869. Zákon o sčítaní ľudu z 29. marca 1869 stanovil, že sa bude cenzus vykonávať v desaťročných intervaloch vždy k 31. decembru v rokoch končiacich sa nulou, t. j. v roku 1880, 1890, 1900 a 1910. Od roku 1869 sa tiež sčítania ľudu uskutočňovali podľa zásad, ktoré stanovili medzinárodné štatistické kongresy.
Predovšetkým posledné sčítanie obyvateľov v rámci monarchie, ktoré sa konalo v roku 1910, poznamenal maďarizačný tlak a skutočnosť, že sa otázkami nezisťovala národnosť, ale materinský jazyk, resp. jazyk, ktorý opýtaná osoba používala.
Prvé základné údaje o populácii Slovenska v rámci Československej republiky prinieslo až mimoriadne sčítanie ľudu na Slovensku v roku 1919 nazývané tiež Šrobárovo sčítanie. Práve minister s plnou mocou pre správu Slovenska Vavro Šrobár zaradil túto úlohu medzi priority hneď po svojom nástupe do funkcie.
"Najdôležitejším cieľom bolo zistenie presnej národnostnej situácie na území Slovenska pre mierovú konferenciu, ktorá sa pripravovala na začiatok roka 1919 v Paríži. Druhým dôvodom bolo jeho využitie pre organizáciu správy a správnej oblasti, ktorá sa na Slovensku v tomto čase prakticky ešte len tvorila," píše odborník na demografiu a štatistiku Pavol Tišliar v publikácii Mimoriadne sčítanie ľudu na Slovensku z roku 1919, príspevok k populačným dejinám Slovenska.
Sčítanie v roku 1919 sa konalo doslova v bojových podmienkach, pretože Slovensko čelilo vpádu boľševikov z Maďarska. Projekt sa posunul na august, keď sa pomery v krajine stabilizovali. Situáciu však komplikoval fakt, že v tom čase mnohí ľudia pracovali na poliach.
Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska vydalo v roku 1920 výsledky sčítania v publikácii Soznam miest na Slovensku dľa popisu ľudu z roku 1919. Podľa nej žilo na Slovensku 2.948.307 obyvateľov, z toho 1.962.766 (66,57 %) československej národnosti, 692.831 (23,50 %) maďarskej, 143.589 (4,87 %) nemeckej, 93.411 (3,17 %) ľudí rusínskej národnosti, a 55.710 (1,89 %) tvorili ostatné národnosti. Výmera Slovenska ešte nebola presne uvedená. Hoci v sčítaní figurovala spoločná česko-slovenská národnosť, evidovala sa samostatne aj príslušnosť k Čechom či Slovákom.
Druhá svetová vojna a zmeny, ktoré po nej nastali, vytvorili dopyt po aktuálnych štatistických údajoch, preto sa na Slovensku uskutočnil stručný súpis obyvateľstva k 4. októbru 1946. V Čechách sa k 31. máju 1946 vykonal súpis domov a bytov a až následne k 22. máju 1947 súpis obyvateľov. Na Slovensku sa tak získavali predovšetkým údaje o pracovných silách a spresňovali sa informácie súvisiace so zásobovaním obyvateľstva, v Čechách dátové podklady slúžili na účel národného poistenia.
Sčítanie ľudu, ktoré sa uskutočnilo k 1. marcu 1950, bolo aj sčítaním domov a bytov. Spolu s ním sa uskutočnil súpis priemyselných, živnostenských a poľnohospodárskych podnikov. Výsledky sčítania potvrdili pokles populácie v Československu v dôsledku 2. svetovej vojny a povojnových udalostí (vysídlenie nemeckého a maďarského obyvateľstva). Pre porovnanie pri prvom sčítaní v roku 1921 mala Československá republika 13.003.446 obyvateľov, v roku 1930 to bolo 13.998.497 obyvateľov, no v roku 1950 žilo v Československu už iba 12.338.450 ľudí.
Počet obyvateľov opäť narástol na 13.745.577 ľudí podľa sčítania 1. marca 1961. Toto sčítanie sa dá považovať za začiatok novej etapy československých populačných cenzov. Do histórie vstúpilo ako prvé integrované sčítanie obyvateľov, domácností, bytov a domov.
Údaje z ďalších sčítaní v rokoch 1970 a 1980 boli široko publikované. Časť z nich sa využila aj na zostavenie Retrospektívneho lexikónu obcí Československej socialistickej republiky 1950 – 1970 (Federálny štatistický úrad, 1978). Táto publikácia zhromažďuje cenné údaje o vývoji a rozmiestnení obyvateľstva, o počte domov podľa obcí a ich častí, a ďalšie.
Podľa sčítania žilo 1. decembra 1970 v Československej socialistickej republike (ČSSR) 14.344.987 obyvateľov, z toho 4.537.290 na území Slovenska. Počas ďalšej dekády počet obyvateľov v ČSSR prekročil 15-miliónovú hranicu. Pri sčítaní v roku 1980 tu k 1. novembru žilo 15.283.095 ľudí, z toho 4.991.168 v Slovenskej a 10.921.297 v Českej republike.
Sčítanie ľudu, domov a bytov v roku 1991 bolo posledným v rámci spoločného česko-slovenského štátu. Malo sa pôvodne uskutočniť k 1. decembru 1990, no keďže sa v tomto čase konali prvé komunálne voľby, posunul sa jeho termín na marec 1991.
Pri sčítaní sa prvý raz použila moderná výpočtová technika. Do cenzu bola opäť zaradená otázka o náboženskom vyznaní obyvateľov, ktorá sa pri sčítaní objavila naposledy v roku 1950, a potom ju už zákon zakázal zisťovať. V roku 1991 však na ňu obyvatelia nemuseli odpovedať povinne – na rozdiel od iných údajov, ktoré mali zo zákona uviesť správne, pravdivo a včas.
V porovnaní s predchádzajúcimi sčítaniami sa rozšírila aj škála zisťovaných národností (po prvý raz sa zisťovala osobitne rómska národnosť). Vzhľadom na politické zmeny sa značne zúžil pripravovaný široký rozsah publikovaných výsledkov. Mnohé pôvodne plánované štatistické prehľady neboli spracované. Počet obyvateľov Slovenska v tomto sčítaní prvý raz presiahol 5 miliónov – žilo tu 5.274.335 ľudí.
Prvé sčítanie obyvateľov, domov a bytov v samostatnej SR sa konalo v roku 2001, rozhodujúcim okamihom bol 26. máj 2001. Údaje aktuálne k tomuto dátumu sa zisťovali metódou samosčítania, t. j. do sčítacích formulárov ich zapisovali sami obyvatelia. Sčítanie zabezpečoval po prvý raz v histórii v celom rozsahu Štatistický úrad SR. Slovensko malo podľa tohto sčítania v roku 2001 už 5.379.455 obyvateľov, v roku 2011 pri doteraz poslednom sčítaní žilo na Slovensku už 5.397.036 ľudí.
Prvé československé sčítanie ľudu a bytov sa spája s dátumom 15. február 1921. V tom čase už malo Slovensko pevne stanovené hranice aj rozlohu. Ako uvádzajú Vladimír Srb a Ján Mészáros v publikácii Obyvateľstvo Slovenska 1918-1938, sčítanie zistilo na Slovensku na území 48.936 štvorcových kilometrov presne 3.000.870 prítomných obyvateľov. Na jeden štvorcový kilometer tak pripadlo 61 obyvateľov. Administratívne bolo Slovensko členené do 3510 miestnych obcí s priemerným počtom 855 obyvateľov.
Ako konštatuje publikácia Obyvateľstvo Slovenska 1918-1938, "národnosť obyvateľstva bola pre slovenské etnikum až do roku 1918 doslova problémom životnej dôležitosti".
Údaje o počte Slovákov boli spätne rekonštruované pre Štatistický lexikón obcí v Republike československej, III. z roku 1927. Podľa nich na základe materinského jazyka žilo v roku 1880 na Slovensku 1.562.603 Slovákov (63,1 %), v roku 1890 to bolo 1.608.764 (ich podiel však klesol na 62,4 %), v roku 1900 už 1.694.532 obyvateľov (60,9 %) a v roku 1910 klesol absolútny počet na 1.680.020 Slovákov a aj podiel na 57,6 %.
Podľa prvého "československého" sčítania z roku 1921 z 3.000.870 obyvateľov žilo na Slovensku 1.952.368 Slovákov, 650.597 Maďarov, 145.844 Nemcov, 88.970 ľudí malo tzv. ruskú – teda dokopy rusínsku, ukrajinskú a podkarpatskú národnosť, 73.628 opýtaných uviedlo národnosť židovskú a 72.635 českú národnosť, 6059 bolo Poliakov, 588 Rumunov a 10.181 obyvateľov tvorili príslušníci iných etník.
"Hoci politické orgány a Ústava Republiky československej z roku 1920 poznali ako väčšinový národ štátu národ československý, demografi a štatistici rešpektovali už od roku 1918 existenciu dvoch svojbytných etník, českého a slovenského. A aj keď oficiálne publikácie počas trvania prvej republiky vykazovali v zostavách spracovávaných podľa národnosti vždy len jednotnú československú národnosť, Štátny úrad štatistický viedol svoje bilancie aj oddelene za národnosť českú a národnosť slovenskú," píšu Vladimír Srb a Ján Mészáros.
Čoskoro po vzniku Československa začal stúpať počet obyvateľov vo všeobecnosti, aj počet občanov slovenskej národnosti. Pri sčítaní v roku 1930 už žilo na Slovensku 3.329.793 ľudí, z toho 2.250.616 Slovákov, 585.434 Maďarov, 156.279 Nemcov, 121.696 Čechov, 95.783 obyvateľov malo rusínsku a ukrajinskú národnosť, 72.678 židovskú, 7023 poľskú, 427 rumunskú a 39.857 obyvateľov tvorili ostatné národnosti.
Pokiaľ ide o ekonomickú aktivitu, malo Slovensko výrazne poľnohospodársky charakter. Na prelome 19. a 20. storočia boli na poľnohospodárstvo odkázané dve tretiny obyvateľstva a ani počas prvej Československej republiky sa tento údaj výrazne nezmenil – v roku 1921 predstavoval primárny sektor (poľnohospodárstvo, lesníctvo, rybárstvo) obživu pre 60,6 % ľudí.
"Hoci industrializácia Slovenska bola jedným z politických programov povojnových vlád, nepodarilo sa industrializáciu do roku 1930 zvýšiť tak, aby v poľnohospodárstve malo obživu menej než 56,8 % obyvateľov," napísali Srb a Mészáros. Podiel obyvateľov, ktorí boli závislí od priemyslu, sa zvýšil zo 17,4 % v roku 1921 na 19,1 % v roku 1930.
Sčítanie ľudu v roku 1940 sa vykonalo len na území vojnovej Slovenskej republiky. Ako uvádza stránka Štatistického úradu SR, cenzu predchádzalo mimoriadne krajinské sčítanie ľudu v roku 1938. Oficiálnym zámerom bolo zistiť "národnostný kataster" na Slovensku. Politikum sčítania ľudu v roku 1940 sa prejavilo už v zákone, ktorý osobitne vyčleňoval Židov a Cigánov (Rómov). Židia sa mohli hlásiť len k židovskej národnosti a Rómovia len k cigánskej.
"Moderné sčítanie obyvateľstva má na našom území viac ako storočnú tradíciu približne v podobe, ako ju poznáme dnes. Historicky je však staršie. Ľudia sa sčítavali už v stredoveku a údaje o počte obyvateľov nachádzame v historických zdrojoch v rôznych podobách. Ako sa menila doba, menili sa aj otázky, forma zberu spracovania údajov a výstupy. Do roku 2011 ale mali niečo spoločné – pri zbere papierových formulárov bola kľúčová osoba, ktorá formuláre od obyvateľov zbierala osobne - sčítací komisár,“ povedala pre TASR Jasmina Stauder, hovorkyňa pre Sčítanie obyvateľov domov a bytov.
Obyvateľstvo sčítavali už v časoch antického Grécka, v Číne i v starom Ríme – dodnes používaný termín "census" pochádza z latinčiny. Odhaduje sa napríklad, že v období 4. až 6. storočia žilo na území dnešného Česka a Slovenska cca pol milióna ľudí.
V Uhorsku sa celoplošné sčítanie obyvateľstva konalo prvý raz v roku 1784 – nariadenie o ňom vydal 1. mája 1784 uhorský kráľ Jozef II., preto sa tiež nazýva "Jozefínskym sčítaním“. Samotné sčítanie sa začalo v novembri 1784 a trvalo do roku 1787. Podľa jeho výsledkov malo Uhorsko 6.467.829 obyvateľov. Veľká časť dokumentov sa však nezachovala aj preto, že so sčítaním nesúhlasila uhorská šľachta – jeho motívom bola snaha zistiť nielen vojenskú silu, ale aj daňový základ monarchie.
V roku 1857 sa sčítanie po prvý raz uskutočnilo k jednému dátumu – k 31. októbru 1857 – a poverenie na jeho vykonanie dostali už len politické úrady. Prvé moderné sčítanie ľudu sa potom konalo v posledný deň roka 1869. Zákon o sčítaní ľudu z 29. marca 1869 stanovil, že sa bude cenzus vykonávať v desaťročných intervaloch vždy k 31. decembru v rokoch končiacich sa nulou, t. j. v roku 1880, 1890, 1900 a 1910. Od roku 1869 sa tiež sčítania ľudu uskutočňovali podľa zásad, ktoré stanovili medzinárodné štatistické kongresy.
Predovšetkým posledné sčítanie obyvateľov v rámci monarchie, ktoré sa konalo v roku 1910, poznamenal maďarizačný tlak a skutočnosť, že sa otázkami nezisťovala národnosť, ale materinský jazyk, resp. jazyk, ktorý opýtaná osoba používala.
Prvé základné údaje o populácii Slovenska v rámci Československej republiky prinieslo až mimoriadne sčítanie ľudu na Slovensku v roku 1919 nazývané tiež Šrobárovo sčítanie. Práve minister s plnou mocou pre správu Slovenska Vavro Šrobár zaradil túto úlohu medzi priority hneď po svojom nástupe do funkcie.
"Najdôležitejším cieľom bolo zistenie presnej národnostnej situácie na území Slovenska pre mierovú konferenciu, ktorá sa pripravovala na začiatok roka 1919 v Paríži. Druhým dôvodom bolo jeho využitie pre organizáciu správy a správnej oblasti, ktorá sa na Slovensku v tomto čase prakticky ešte len tvorila," píše odborník na demografiu a štatistiku Pavol Tišliar v publikácii Mimoriadne sčítanie ľudu na Slovensku z roku 1919, príspevok k populačným dejinám Slovenska.
Sčítanie v roku 1919 sa konalo doslova v bojových podmienkach, pretože Slovensko čelilo vpádu boľševikov z Maďarska. Projekt sa posunul na august, keď sa pomery v krajine stabilizovali. Situáciu však komplikoval fakt, že v tom čase mnohí ľudia pracovali na poliach.
Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska vydalo v roku 1920 výsledky sčítania v publikácii Soznam miest na Slovensku dľa popisu ľudu z roku 1919. Podľa nej žilo na Slovensku 2.948.307 obyvateľov, z toho 1.962.766 (66,57 %) československej národnosti, 692.831 (23,50 %) maďarskej, 143.589 (4,87 %) nemeckej, 93.411 (3,17 %) ľudí rusínskej národnosti, a 55.710 (1,89 %) tvorili ostatné národnosti. Výmera Slovenska ešte nebola presne uvedená. Hoci v sčítaní figurovala spoločná česko-slovenská národnosť, evidovala sa samostatne aj príslušnosť k Čechom či Slovákom.
Po roku 1991 žilo v SR viac než 5 miliónov ľudí
Druhá svetová vojna a zmeny, ktoré po nej nastali, vytvorili dopyt po aktuálnych štatistických údajoch, preto sa na Slovensku uskutočnil stručný súpis obyvateľstva k 4. októbru 1946. V Čechách sa k 31. máju 1946 vykonal súpis domov a bytov a až následne k 22. máju 1947 súpis obyvateľov. Na Slovensku sa tak získavali predovšetkým údaje o pracovných silách a spresňovali sa informácie súvisiace so zásobovaním obyvateľstva, v Čechách dátové podklady slúžili na účel národného poistenia.
Sčítanie ľudu, ktoré sa uskutočnilo k 1. marcu 1950, bolo aj sčítaním domov a bytov. Spolu s ním sa uskutočnil súpis priemyselných, živnostenských a poľnohospodárskych podnikov. Výsledky sčítania potvrdili pokles populácie v Československu v dôsledku 2. svetovej vojny a povojnových udalostí (vysídlenie nemeckého a maďarského obyvateľstva). Pre porovnanie pri prvom sčítaní v roku 1921 mala Československá republika 13.003.446 obyvateľov, v roku 1930 to bolo 13.998.497 obyvateľov, no v roku 1950 žilo v Československu už iba 12.338.450 ľudí.
Počet obyvateľov opäť narástol na 13.745.577 ľudí podľa sčítania 1. marca 1961. Toto sčítanie sa dá považovať za začiatok novej etapy československých populačných cenzov. Do histórie vstúpilo ako prvé integrované sčítanie obyvateľov, domácností, bytov a domov.
Údaje z ďalších sčítaní v rokoch 1970 a 1980 boli široko publikované. Časť z nich sa využila aj na zostavenie Retrospektívneho lexikónu obcí Československej socialistickej republiky 1950 – 1970 (Federálny štatistický úrad, 1978). Táto publikácia zhromažďuje cenné údaje o vývoji a rozmiestnení obyvateľstva, o počte domov podľa obcí a ich častí, a ďalšie.
Podľa sčítania žilo 1. decembra 1970 v Československej socialistickej republike (ČSSR) 14.344.987 obyvateľov, z toho 4.537.290 na území Slovenska. Počas ďalšej dekády počet obyvateľov v ČSSR prekročil 15-miliónovú hranicu. Pri sčítaní v roku 1980 tu k 1. novembru žilo 15.283.095 ľudí, z toho 4.991.168 v Slovenskej a 10.921.297 v Českej republike.
Sčítanie ľudu, domov a bytov v roku 1991 bolo posledným v rámci spoločného česko-slovenského štátu. Malo sa pôvodne uskutočniť k 1. decembru 1990, no keďže sa v tomto čase konali prvé komunálne voľby, posunul sa jeho termín na marec 1991.
Pri sčítaní sa prvý raz použila moderná výpočtová technika. Do cenzu bola opäť zaradená otázka o náboženskom vyznaní obyvateľov, ktorá sa pri sčítaní objavila naposledy v roku 1950, a potom ju už zákon zakázal zisťovať. V roku 1991 však na ňu obyvatelia nemuseli odpovedať povinne – na rozdiel od iných údajov, ktoré mali zo zákona uviesť správne, pravdivo a včas.
V porovnaní s predchádzajúcimi sčítaniami sa rozšírila aj škála zisťovaných národností (po prvý raz sa zisťovala osobitne rómska národnosť). Vzhľadom na politické zmeny sa značne zúžil pripravovaný široký rozsah publikovaných výsledkov. Mnohé pôvodne plánované štatistické prehľady neboli spracované. Počet obyvateľov Slovenska v tomto sčítaní prvý raz presiahol 5 miliónov – žilo tu 5.274.335 ľudí.
Prvé sčítanie obyvateľov, domov a bytov v samostatnej SR sa konalo v roku 2001, rozhodujúcim okamihom bol 26. máj 2001. Údaje aktuálne k tomuto dátumu sa zisťovali metódou samosčítania, t. j. do sčítacích formulárov ich zapisovali sami obyvatelia. Sčítanie zabezpečoval po prvý raz v histórii v celom rozsahu Štatistický úrad SR. Slovensko malo podľa tohto sčítania v roku 2001 už 5.379.455 obyvateľov, v roku 2011 pri doteraz poslednom sčítaní žilo na Slovensku už 5.397.036 ľudí.
Počet Slovákov za prvej ČSR prekročil 2 milióny, väčšinou boli odkázaní na pôdu
Prvé československé sčítanie ľudu a bytov sa spája s dátumom 15. február 1921. V tom čase už malo Slovensko pevne stanovené hranice aj rozlohu. Ako uvádzajú Vladimír Srb a Ján Mészáros v publikácii Obyvateľstvo Slovenska 1918-1938, sčítanie zistilo na Slovensku na území 48.936 štvorcových kilometrov presne 3.000.870 prítomných obyvateľov. Na jeden štvorcový kilometer tak pripadlo 61 obyvateľov. Administratívne bolo Slovensko členené do 3510 miestnych obcí s priemerným počtom 855 obyvateľov.
Ako konštatuje publikácia Obyvateľstvo Slovenska 1918-1938, "národnosť obyvateľstva bola pre slovenské etnikum až do roku 1918 doslova problémom životnej dôležitosti".
Údaje o počte Slovákov boli spätne rekonštruované pre Štatistický lexikón obcí v Republike československej, III. z roku 1927. Podľa nich na základe materinského jazyka žilo v roku 1880 na Slovensku 1.562.603 Slovákov (63,1 %), v roku 1890 to bolo 1.608.764 (ich podiel však klesol na 62,4 %), v roku 1900 už 1.694.532 obyvateľov (60,9 %) a v roku 1910 klesol absolútny počet na 1.680.020 Slovákov a aj podiel na 57,6 %.
Podľa prvého "československého" sčítania z roku 1921 z 3.000.870 obyvateľov žilo na Slovensku 1.952.368 Slovákov, 650.597 Maďarov, 145.844 Nemcov, 88.970 ľudí malo tzv. ruskú – teda dokopy rusínsku, ukrajinskú a podkarpatskú národnosť, 73.628 opýtaných uviedlo národnosť židovskú a 72.635 českú národnosť, 6059 bolo Poliakov, 588 Rumunov a 10.181 obyvateľov tvorili príslušníci iných etník.
"Hoci politické orgány a Ústava Republiky československej z roku 1920 poznali ako väčšinový národ štátu národ československý, demografi a štatistici rešpektovali už od roku 1918 existenciu dvoch svojbytných etník, českého a slovenského. A aj keď oficiálne publikácie počas trvania prvej republiky vykazovali v zostavách spracovávaných podľa národnosti vždy len jednotnú československú národnosť, Štátny úrad štatistický viedol svoje bilancie aj oddelene za národnosť českú a národnosť slovenskú," píšu Vladimír Srb a Ján Mészáros.
Čoskoro po vzniku Československa začal stúpať počet obyvateľov vo všeobecnosti, aj počet občanov slovenskej národnosti. Pri sčítaní v roku 1930 už žilo na Slovensku 3.329.793 ľudí, z toho 2.250.616 Slovákov, 585.434 Maďarov, 156.279 Nemcov, 121.696 Čechov, 95.783 obyvateľov malo rusínsku a ukrajinskú národnosť, 72.678 židovskú, 7023 poľskú, 427 rumunskú a 39.857 obyvateľov tvorili ostatné národnosti.
Pokiaľ ide o ekonomickú aktivitu, malo Slovensko výrazne poľnohospodársky charakter. Na prelome 19. a 20. storočia boli na poľnohospodárstvo odkázané dve tretiny obyvateľstva a ani počas prvej Československej republiky sa tento údaj výrazne nezmenil – v roku 1921 predstavoval primárny sektor (poľnohospodárstvo, lesníctvo, rybárstvo) obživu pre 60,6 % ľudí.
"Hoci industrializácia Slovenska bola jedným z politických programov povojnových vlád, nepodarilo sa industrializáciu do roku 1930 zvýšiť tak, aby v poľnohospodárstve malo obživu menej než 56,8 % obyvateľov," napísali Srb a Mészáros. Podiel obyvateľov, ktorí boli závislí od priemyslu, sa zvýšil zo 17,4 % v roku 1921 na 19,1 % v roku 1930.
Sčítanie ľudu v roku 1940 sa vykonalo len na území vojnovej Slovenskej republiky. Ako uvádza stránka Štatistického úradu SR, cenzu predchádzalo mimoriadne krajinské sčítanie ľudu v roku 1938. Oficiálnym zámerom bolo zistiť "národnostný kataster" na Slovensku. Politikum sčítania ľudu v roku 1940 sa prejavilo už v zákone, ktorý osobitne vyčleňoval Židov a Cigánov (Rómov). Židia sa mohli hlásiť len k židovskej národnosti a Rómovia len k cigánskej.
