Bratislava/Viedeň 27. júla (TASR) - Počas prvej svetovej vojny zmobilizovali jednotlivé armády viac ako 60 miliónov mužov v brannom veku. Mobilizácia sa dotkla aj územia dnešného Slovenska. Na bojiská postupne odviedli 400.000 mužov, z nich sa približne 70.000 nikdy nevrátilo a ďalších 60.000 utrpelo trvalé zmrzačenie.

V nedeľu 28. júla uplynie 110 rokov odvtedy, ako Rakúsko-Uhorsko vypovedalo vojnu Srbsku. Deň nato, 29. júla 1914, jeho podunajské loďstvo začalo ostreľovať Belehrad, čo Berlín vzápätí využil na vypovedanie vojny Rusku. Zakrátko sa vojnový konflikt rozšíril nielen v Európe, ale bojovalo sa aj v Afrike a v Ázii.

"Dôstojníci, ktorí videli, čo sa udialo predtým v rámci balkánskych vojen, tušili, čo môže prísť. Neboli prekvapení, že vojna vypukla. Rozhodujúce boli rozmery, aké nabrala, a jej charakter," povedal TASR historik Vojenského historického ústavu (VHÚ) Peter Chorvát.

V rakúsko-uhorskej armáde v predvojnovom období slúžili štyri percentá Slovákov. O vojenské remeslo nebol veľký záujem. Existovali dve vojenské školy na území dnešného Slovenska, a to kadetské školy v Bratislave a v Košiciach.

"Ak sa chcel niekto stať dôstojníkom, znamenalo to, že sa počítalo s určitými finančnými výdavkami, ktoré štúdium predstavovalo. Človek sa zároveň do istej miery musel vzdať svojej individuálnej národnosti, respektíve národnostných prejavov, ktoré mohli byť namierené voči integrite Rakúsko-Uhorska alebo rakúsko-uhorskej armády. Čiže ich bolo veľmi málo," vysvetlil historik. Počas vojny začali obidve školy uplatňovať systém zrýchlenia štúdia pre mužov, ktorí mali záujem stať sa dôstojníkmi.

Počet vojakov-Slovákov bol obdobný aj počas 1. svetovej vojny. Čechov bolo okolo 13 percent. Tento pomer sa vystupňoval aj v československých légiách. Na konci 1. svetovej vojny sa celkový počet československých legionárov v Rusku, Taliansku, Srbsku a vo Francúzsku odhadoval na 100.000 mužov.

"Napríklad v Rusku predstavovali československé légie organizovanú silu, ktorá dokázala na mnohých miestach zabezpečiť poriadok. Zároveň udržiavať pokoj medzi obyvateľstvom. Svojou organizovanosťou dokázali porážať jednotky Červenej armády a v podstate obsadiť aj Transsibírsku magistrálu," uviedol Chorvát.

Slováci a Česi dosiahli v bojoch významné úspechy. "Počas takzvanej Kerenského ofenzívy bola 2. júla 1917 pri Zborove prvýkrát nasadená československá brigáda. Tým, že prelomila niekoľko obranných pásiem dosiahla výrazný úspech. Tento úspech by bol ešte väčší, keby sa susedné ruské jednotky pripojili k útoku, čo sa ale nestalo," pripomenul historik.

Významné postavenie zohralo vo vojne letectvo, ktoré zaznamenalo enormný rozvoj. Viacerí úspešní letci mali slovenské korene. "Napríklad letecké eso z vtedajšieho Prešporka Jozef Kiss. Zahynul v dôsledku zranení, ktoré utrpel vo vzdušnom súboji. Boli aj ďalší letci so slovenskými koreňmi, ktorí po vojne pokračovali v službe v Československej armáde, ako pilot Andrej Kvasz z Békešskej Čaby," spomenul Chorvát.

Samostatnou kapitolou je pôsobenie československých vojakov v novej, masovo nasadenej zbrani – v ponorkách. "Rakúsko-uhorskí ponorkári, či velitelia ponoriek zaznamenali viaceré úspechy, najmä proti talianskemu loďstvu. Jedným z veliteľov bol napríklad brniansky rodák Rudolf Singule. Možno nejakí Slováci slúžili ako personál na ponorkách. To však vyžadovalo technické vzdelanie, alebo nejaké ´čierne remeslo´, napríklad kováčstvo," objasnil historik.

Prvá svetová vojna výrazne ovplyvnila aj rozvoj priemyslu. Napríklad Škoda Plzeň vyrábala viaceré kvalitné delostrelecké zbrane ako mažiar kalibru 305 milimetrov, ktorý sa používal aj počas druhej svetovej vojny. Vyrábala tiež ďalšie zbrane. Avšak nielen Škodovka dodávala zbrane pre rakúsko-uhorskú armádu. "V Prakovciach sa vyrábali bodáky a časti delostreleckých hlavní, v Petržalke poľné smaltované fľašky a vo Fiľakove poľné lopatky. Určite sa šili niektoré uniformy na Slovensku a taktiež aj niektoré časti zbraní sa dodávali z územia dnešného Slovenska," poznamenal historik.

Vojna doľahla mimoriadne ťaživo aj na civilné obyvateľstvo. Išlo najmä o hlad až hladomor, vážne choroby, drancovanie, rekvirácie či nedostatok pracovných síl po povolaní mužov na bojiská.

"Hrôzy, ktoré museli vojaci zažiť, sa v súčasnosti nedajú ani slovami opísať. Tých, ktorí prešli frontom a ktorí sa na bojových operáciách zúčastnili, to poznačilo na celý život. Mnohí z nich, a to je na tom zaujímavé, odmietali o týchto skúsenostiach do konca svojho života rozprávať," dodal pre TASR historik Peter Chorvát.