Poprad 25. februára (TASR) - Príchod februára 1948 občania podtatranského regiónu pocítili už v roku 1945, kedy vojská NKVD (ľudový komisariát vnútorných záležitostí) z okresu Poprad násilne odvliekli 851 civilných obyvateľov do pracovných táborov v bývalom ZSSR tzv. gulagov. „Mnohí z nich zomreli už počas transportu v dobytčích vagónoch alebo nevydržali kruté podmienky v týchto koncentračných táboroch," uviedol pre TASR František Bednár zo Svetového združenia bývalých politických väzňov (SZBPV).

Tým, že sa bývalé Československo na základe dohôd víťazných mocností dostalo do sféry sovietskeho vplyvu, nastal podľa neho ekonomicky úpadok pretože z krajiny, ktorá patrila v období medzi dvoma svetovými vojnami medzi desať priemyselne najvyspelejších štátov sveta, sa štát dostal na úroveň rozvojových krajín. „Aj náš región opustilo v dvoch vlnách emigrácie množstvo vzdelaných ľudí a odborníkov. Prvá bola po februári 1948 a druhá po okupácii v roku 1968," konštatoval Bednár.

SZBPV je jedným z troch združení zastupujúcich politických väzňov, násilne odvlečených ľudí a príslušníkov pomocných technických práporov (PTP). „Podľa našich údajov po nástupe komunistov sa začali represie hlavne proti reholiam a predstaviteľom cirkvi. V Podolínci bol aj internačný tábor. V našom regióne boli stovky postihnutých a pri politických procesoch, ktoré sa začali v 50. rokoch minulého storočia, bolo odsúdených 15 ľudí z regiónu vo veku od 17 rokov, spolu na 122 rokov žalára v procese z tzv. Bielou légiou," upozornil Bednár s tým, že ich osudy spracoval v publikácii Obete organizovaného bezprávia a zločinnosti nebohý Jozef Kalafút zo Spišskej Belej. Túto publikáciu aj s počtami väznených by chcelo združenie aj knižne vydať a dostať do škôl.

„Ak sa nám podarí získať finančné prostriedky, chceli by sme v Poprade odhaliť pamätnú tabuľu študentovi Antonovi Mačugovi z Popradu, ktorý zomrel v dôsledku vyšetrovania Štátnej bezpečnosti. Udal ho spolužiak a dôvodom jeho obvinenia bolo len to, že chcel študovať vo Francúzku," zdôraznil Bednár, ktorý sa sám dostal na slobodu po novembri 1989 po vyše šiestich rokoch väzenia na politickom oddelení tzv. Hlava 1.

SZBPV v Kežmarku pred 14 rokmi odhalilo pamätník dvom mladým ľuďom z podtatranského regiónu, ktorí boli v roku 1980 usmrtení pri pokuse o útek do Rakúska. „Od roku 1948 zahynulo na hraniciach vyše 400 ľudí a tento pamätník má pripomínať aj ich osudy," konštatoval Bednár. Okrem toho sa združenie podieľalo na odhalení pamätníka obetiam okupácie z 21. augusta 1968 v Poprade a pamätnej tabule v Liptovskej Tepličke nespravodlivo väznenému františkánovi pátrovi Cyrilovi Bystríkovi Janíkovi.

SZBPV eviduje viacero pamätníkov týchto udalostí, je medzi nimi aj 94-ročný Jozef Tekeli zo Spišského Podhradia, ktorý bol vyše osem rokov v gulagu, či Ján Maník odsúdený na 15 rokov za vykonštruovanú vlastizradu. „Ondrej Bartko z Kežmarku bol vyše troch rokov ako „pétepák" a boli tu mnohí ďalší, ktorých tieto udalosti negatívne zasiahli," doplnil Bednár.

Podľa neho by sme si mali stále pripomínať, čo sa stalo pred 70 rokmi a príkladom by nám mali byť Židia, ktorí nezabúdajú na svoje obete a náležite si ich ctia. Bednár upozorňuje, že ak sa národ vzdá svojej historickej pamäte, nečaká ho nikdy ani sloboda ani lepšia a spravodlivejšia budúcnosť.

„Je nám ľúto, že naše aktivity nie sú dostatočné podporované, a že o naše prednášky na školách prejavili záujem len školy v Spišskej Novej Vsi," uzatvára Bednár.