Väčšina filmov s povstaleckou a odbojovou témou sa odohrávala vo vidieckom, nanajvýš malomestskom prostredí, každopádne, v blízkej spätosti s horami, lesmi a lúkami.
Autor TASR
Bratislava 13. augusta (TASR) - Slovenské národné povstanie (SNP) nebolo len témou slávneho filmu Paľa Bielika Vlčie diery, ktoré režisér a scenárista nakrútil v roku 1948. Medzi vojnové a povstalecké snímky radí filmová publicistka, kritička a historička Eva Vženteková aj tituly Prerušená pieseň (1960), Stretnutie (1975), Vojaci slobody (1975), Rozdelení (1976), Poéma o svedomí (1978) alebo Na druhom brehu sloboda (1984). "Tie filmy sú dosť rôznorodé, ale vždy je prítomná línia ideologizovaného, takpovediac ortodoxného prístupu k tejto téme," povedala pre TASR Vženteková. Upozornila aj na "kritickejšie, problematizujúce" filmy Zvony pre bosých (1965), Človek na moste (1972), Veľká noc a veľký deň (1974), Život na úteku (1975).
"Väčšina filmov s povstaleckou a odbojovou témou sa odohrávala vo vidieckom, nanajvýš malomestskom prostredí, každopádne, v blízkej spätosti s horami, lesmi a lúkami, ktoré akoby podporovali národno-rurálny ráz Povstania, jeho pomyselnú ľudovú vzburu s podporou ochranných hôr," vysvetľuje Vženteková s tým, že Vlčie diery sú pionierskym predstaviteľom tohto typu filmov. "Od 70. rokov, kedy popri normalizačných reštrikciách dochádzalo k postfederalizačnému rozmachu filmov o Povstaní ako národno-straníckej 'akvizície' s vlastnými vodcami a elitou, mnohé filmy sa začali odohrávať v mestských prostrediach, vrátane priznaného štatútu hlavného mesta a mestských centier opozičného politického diania a konšpiračných aktivít," poznamenala.
V 70. rokoch podľa Vžentekovej začínajú byť filmy s povstaleckou a odbojovou témou oproti variantu ľudového či partizánskeho odporu historicky otvorenejšie. "Miesto ľudových hrdinov či miestnych partizánov vo filmoch vystupujú konkrétne historické postavy partizánov, i keď predtým členov domácej armády, ktorá bojovala po boku nacistického Nemecka," dodáva filmová historička a uvádza príklad Jána Nálepku, ktorého príbeh zachytáva film Zajtra bude neskoro (1972) či Ľudovíta Kukorelliho, zvečneného v diptychu Život na úteku (1975) a Choď a nelúč sa (1979).
"Obaja sa však konca vojny nedožili, a tak sa nestali problematickými pre nasledujúce obdobie represálií, ktoré viacerých odbojárov postihlo. Po získaní ústredných československých postov Gustávom Husákom si Povstanie privlastnila emancipovaná národná komunistická strana a jej predstavitelia z čias Slovenského štátu sa stali hlavnými hrdinami propagandistického odbojového veľkofilmu Poéma o svedomí (1978)," ozrejmila Vženteková.
Do pozornosti dáva aj veľkorozmernejšie koncipovaný film Choď a nelúč sa (1979), ktorý na plátna kín priniesol aj dovtedy tabuizovaných zástupcov domácej armády - generála Augustína Malára, podplukovníka Mikuláša Markusa, plukovníka Viliama Talského. "Menil sa aj obraz nepriateľa, predovšetkým toho nemeckého, od plošného, anonymného ničiteľa k odlišovaniu jeho etnicity od nacizmu, takže v dvoch snímkach vystupujú dokonca aj Nemci zapojení do protihitlerovského odboja (Veľká noc a veľký deň, Do posledného dychu)," pripomenula.
"V podstate všetky filmy majú spoločné to, že sa vyhýbajú akýmkoľvek obrazom ozbrojeného vnútro-občianskeho konfliktu (okrem filmov Polnočná omša, 1962 a Dolina, 1973), rovnako ako viac či menej ignorujú náboženské ukotvenie Slovenského štátu, výnimočne ho čiastočne (Pieseň o sivom holubovi, 1961) či plošnejšie zosmiešňujú (Cnostný Metod, 1979)," konštatuje Vženteková. Dodáva, že meritórny útok na cirkev sa prekvapivo vyskytuje len v jednom filme, v Polnočnej omši (1962). "V Poéme o svedomí (1978) došlo až ku komickým riešeniam vyhrotených ideologizovaných prístupov k téme, keď pri panoramatických záberoch mesta s vežami kostolov, sa kamera zníži tak, aby tieto veže v zábere neboli," uzavrela.
"Väčšina filmov s povstaleckou a odbojovou témou sa odohrávala vo vidieckom, nanajvýš malomestskom prostredí, každopádne, v blízkej spätosti s horami, lesmi a lúkami, ktoré akoby podporovali národno-rurálny ráz Povstania, jeho pomyselnú ľudovú vzburu s podporou ochranných hôr," vysvetľuje Vženteková s tým, že Vlčie diery sú pionierskym predstaviteľom tohto typu filmov. "Od 70. rokov, kedy popri normalizačných reštrikciách dochádzalo k postfederalizačnému rozmachu filmov o Povstaní ako národno-straníckej 'akvizície' s vlastnými vodcami a elitou, mnohé filmy sa začali odohrávať v mestských prostrediach, vrátane priznaného štatútu hlavného mesta a mestských centier opozičného politického diania a konšpiračných aktivít," poznamenala.
V 70. rokoch podľa Vžentekovej začínajú byť filmy s povstaleckou a odbojovou témou oproti variantu ľudového či partizánskeho odporu historicky otvorenejšie. "Miesto ľudových hrdinov či miestnych partizánov vo filmoch vystupujú konkrétne historické postavy partizánov, i keď predtým členov domácej armády, ktorá bojovala po boku nacistického Nemecka," dodáva filmová historička a uvádza príklad Jána Nálepku, ktorého príbeh zachytáva film Zajtra bude neskoro (1972) či Ľudovíta Kukorelliho, zvečneného v diptychu Život na úteku (1975) a Choď a nelúč sa (1979).
"Obaja sa však konca vojny nedožili, a tak sa nestali problematickými pre nasledujúce obdobie represálií, ktoré viacerých odbojárov postihlo. Po získaní ústredných československých postov Gustávom Husákom si Povstanie privlastnila emancipovaná národná komunistická strana a jej predstavitelia z čias Slovenského štátu sa stali hlavnými hrdinami propagandistického odbojového veľkofilmu Poéma o svedomí (1978)," ozrejmila Vženteková.
Do pozornosti dáva aj veľkorozmernejšie koncipovaný film Choď a nelúč sa (1979), ktorý na plátna kín priniesol aj dovtedy tabuizovaných zástupcov domácej armády - generála Augustína Malára, podplukovníka Mikuláša Markusa, plukovníka Viliama Talského. "Menil sa aj obraz nepriateľa, predovšetkým toho nemeckého, od plošného, anonymného ničiteľa k odlišovaniu jeho etnicity od nacizmu, takže v dvoch snímkach vystupujú dokonca aj Nemci zapojení do protihitlerovského odboja (Veľká noc a veľký deň, Do posledného dychu)," pripomenula.
"V podstate všetky filmy majú spoločné to, že sa vyhýbajú akýmkoľvek obrazom ozbrojeného vnútro-občianskeho konfliktu (okrem filmov Polnočná omša, 1962 a Dolina, 1973), rovnako ako viac či menej ignorujú náboženské ukotvenie Slovenského štátu, výnimočne ho čiastočne (Pieseň o sivom holubovi, 1961) či plošnejšie zosmiešňujú (Cnostný Metod, 1979)," konštatuje Vženteková. Dodáva, že meritórny útok na cirkev sa prekvapivo vyskytuje len v jednom filme, v Polnočnej omši (1962). "V Poéme o svedomí (1978) došlo až ku komickým riešeniam vyhrotených ideologizovaných prístupov k téme, keď pri panoramatických záberoch mesta s vežami kostolov, sa kamera zníži tak, aby tieto veže v zábere neboli," uzavrela.