Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
V tejto súvislosti treba podľa nej pripomenúť, že SND vzniklo predovšetkým ako značka či symbol novej štátnej, národnej a kultúrnej identity.
Autor TASR
Bratislava 24. augusta (TASR) - Prvou po slovensky spievanou operou bolo dielo francúzskeho skladateľa Julesa Masseneta Kaukliar u Matky Božej. Operu po slovensky naštudoval vtedajší operný súbor Slovenského národného divadla (SND) v Bratislave a v sobotu 24. augusta uplynie 100 rokov od premiéry tohto predstavenia. Tá sa uskutočnila 24. augusta 1924.
V období od 23. do 27. augusta 1924 sa v Bratislave konal Prvý celoslovenský eucharistický kongres. Išlo o mimoriadnu cirkevnú a spoločenskú udalosť, ktorá priviedla do Bratislavy kňazov, rehoľníkov a laikov z celého Slovenska. A práve pri tejto príležitosti sa operný súbor SND podľa Zuzany Nemcovej, vedúcej Centra divadelnej dokumentácie Divadelného ústavu v Bratislave, rozhodol otvoriť divadelnú sezónu operou Julesa Masseneta Kaukliar u Matky Božej v slovenskom preklade, ktorý sa už dlhšie pripravoval, hoci pôvodne nie pre profesionálnu scénu.
Režisérom inscenácie bol operný spevák Zdeněk Knittl, ktorého Oskar Nedbal, vtedajší riaditeľ SND, angažoval v sezóne 1924/1925 aj ako režiséra a o preklad sa postaral profesor Miloš Ruppeldt, zakladateľ Hudobnej školy pre Slovensko.
"V uvedenej sezóne bol operný súbor SND ešte stále zložený prevažne z českých operných spevákov. Ale už sa objavili aj prvé slovenské veľké hlasy. V sezóne 1924/1925 spievali v opere SND z českých umelcov napríklad Dobřena Šimáňová a Mirko Horský, obaja boli členmi súboru od roku 1919, budúce operné hviezdy Marie Jensenová a Marta Krásová, ale aj Zdeněk Ruth-Markov, jedna zo zakladateľských osobností slovenského operného umenia, či operní sólisti Zdeněk Knittl a Géza Fischer. Súbor posilnil aj ruský operný spevák Bronislav Chorovič a prvá slovenská lastovička, neskôr operná stálica, Helena Bartošová," uviedla pre TASR Nemcová.
V tejto súvislosti treba podľa nej pripomenúť, že SND vzniklo predovšetkým ako značka či symbol novej štátnej, národnej a kultúrnej identity. A aby vôbec mohlo hrať, bol do Bratislavy pozvaný divadelný podnikateľ a režisér Bedřich Jeřábek so svojím trojsúborovým Východočeským divadlom. Keď Jeřábek svoju misiu ukončil, väčšina interpretov odišla s ním a noví riaditelia museli angažovať v jednotlivých sezónach nových spevákov. Hudobná škola pre Slovensko (neskôr Hudobná a dramatická akadémia pre Slovensko) začala pôsobiť v roku 1919 predovšetkým pre hudobné odbory a postupne začala vychovávať aj prvých domácich operných spevákov. Helena Bartošová bola jednou z jej prvých absolventiek.
To, že sa opera naštudovala po slovensky bolo podľa Nemcovej spojením viacerých priaznivých okolností. V sezóne 1924/1925 bol totiž riaditeľom SND medzinárodne uznávaný český hudobný skladateľ a dirigent Oskar Nedbal, ktorý počas svojho pôsobenia na Slovensku viedol aj hudobné vysielanie Slovenského rozhlasu, bol dirigentom orchestra Slovenského rozhlasu, lektorom na Univerzite Komenského a učil na Hudobnej a dramatickej akadémii pre Slovensko. Ten už nevnímal SND len ako symbol novej identity, ale snažil sa, aby sa pomenovanie premietlo aj do činnosti divadla. A to ako aktívnym vyhľadávaním slovenských talentov, tak aj uvádzaním pôvodných slovenských opier a podporovaním slovenských prekladov diel opernej a operetnej literatúry.
"Predstavenie malo u slovenskej verejnosti vrátane návštevníkov eucharistického kongresu mimoriadne dobrý ohlas a operu v sezóne 1924/1925 odohrali ešte päťkrát. Podľa spomienok Štefana Hozu obecenstvo zaplnilo na premiére hľadisko do posledného miesta a to, že z javiska znela slovenčina aj v opere, malo na ľudí veľký účinok. Hoza ocenil tiež naštudovanie, ako i to, že ´neslováci, sa naučili okrem maličkostí, vyslovovať veľmi pekne po slovensky´. Hviezdou večera sa stal čerstvo angažovaný Bronislav Chorovič v titulnej úlohe kaukliara Jána," uviedla Nemcová.
Zloženie obyvateľstva Bratislavy v rokoch prvej Československej republiky slovenskému divadlu podľa nej veľmi neprialo. To sa zásadne zmenilo až po druhej svetovej vojne. Obecenstvo v 20. rokoch minulého storočia bolo ešte zvyknuté na maďarské a nemecké divadelné spoločnosti. Zaujímavé je podľa Nemcovej to, že sa v 30. rokoch po vzniku samostatnej slovenskej činohry dokázala v SND udržať aj činohra česká.
"Prvotný nezáujem o slovenské divadlo však nespôsobovala iba jazyková bariéra. Slovenské divadlo muselo dozrieť a dospieť a umelecky sa vyrovnať svojim maďarským, nemeckým a nakoniec aj českým konkurentom. A práve v symbióze a konkurencii s českou činohrou rýchlejšie vyrástli aj prvé režisérske a herecké osobnosti slovenského profesionálneho divadla," zdôraznila pre TASR Zuzana Nemcová.
Na ďalšie preklady bolo treba podľa nej počkať do 30. rokov. Postupná stabilizácia súborov a nástup slovenských tvorcov a interpretov viedli aj k väčšiemu dopytu po slovenských prekladoch libriet. K prvým prekladateľom operných či operetných diel patrili aktívni umelci ako Arnold Flögl (Thais 1933, Eugen Onegin 1934, Hlad 1936, Cár Kalojan 1937), Štefan Hoza (Paganini 1933, Madame Pompadour 1938, Bohéma 1939, Tosca 1940), Ferdinad Hoffmann (Blúdiaci Holanďan 1939).
V období od 23. do 27. augusta 1924 sa v Bratislave konal Prvý celoslovenský eucharistický kongres. Išlo o mimoriadnu cirkevnú a spoločenskú udalosť, ktorá priviedla do Bratislavy kňazov, rehoľníkov a laikov z celého Slovenska. A práve pri tejto príležitosti sa operný súbor SND podľa Zuzany Nemcovej, vedúcej Centra divadelnej dokumentácie Divadelného ústavu v Bratislave, rozhodol otvoriť divadelnú sezónu operou Julesa Masseneta Kaukliar u Matky Božej v slovenskom preklade, ktorý sa už dlhšie pripravoval, hoci pôvodne nie pre profesionálnu scénu.
Režisérom inscenácie bol operný spevák Zdeněk Knittl, ktorého Oskar Nedbal, vtedajší riaditeľ SND, angažoval v sezóne 1924/1925 aj ako režiséra a o preklad sa postaral profesor Miloš Ruppeldt, zakladateľ Hudobnej školy pre Slovensko.
"V uvedenej sezóne bol operný súbor SND ešte stále zložený prevažne z českých operných spevákov. Ale už sa objavili aj prvé slovenské veľké hlasy. V sezóne 1924/1925 spievali v opere SND z českých umelcov napríklad Dobřena Šimáňová a Mirko Horský, obaja boli členmi súboru od roku 1919, budúce operné hviezdy Marie Jensenová a Marta Krásová, ale aj Zdeněk Ruth-Markov, jedna zo zakladateľských osobností slovenského operného umenia, či operní sólisti Zdeněk Knittl a Géza Fischer. Súbor posilnil aj ruský operný spevák Bronislav Chorovič a prvá slovenská lastovička, neskôr operná stálica, Helena Bartošová," uviedla pre TASR Nemcová.
V tejto súvislosti treba podľa nej pripomenúť, že SND vzniklo predovšetkým ako značka či symbol novej štátnej, národnej a kultúrnej identity. A aby vôbec mohlo hrať, bol do Bratislavy pozvaný divadelný podnikateľ a režisér Bedřich Jeřábek so svojím trojsúborovým Východočeským divadlom. Keď Jeřábek svoju misiu ukončil, väčšina interpretov odišla s ním a noví riaditelia museli angažovať v jednotlivých sezónach nových spevákov. Hudobná škola pre Slovensko (neskôr Hudobná a dramatická akadémia pre Slovensko) začala pôsobiť v roku 1919 predovšetkým pre hudobné odbory a postupne začala vychovávať aj prvých domácich operných spevákov. Helena Bartošová bola jednou z jej prvých absolventiek.
To, že sa opera naštudovala po slovensky bolo podľa Nemcovej spojením viacerých priaznivých okolností. V sezóne 1924/1925 bol totiž riaditeľom SND medzinárodne uznávaný český hudobný skladateľ a dirigent Oskar Nedbal, ktorý počas svojho pôsobenia na Slovensku viedol aj hudobné vysielanie Slovenského rozhlasu, bol dirigentom orchestra Slovenského rozhlasu, lektorom na Univerzite Komenského a učil na Hudobnej a dramatickej akadémii pre Slovensko. Ten už nevnímal SND len ako symbol novej identity, ale snažil sa, aby sa pomenovanie premietlo aj do činnosti divadla. A to ako aktívnym vyhľadávaním slovenských talentov, tak aj uvádzaním pôvodných slovenských opier a podporovaním slovenských prekladov diel opernej a operetnej literatúry.
"Predstavenie malo u slovenskej verejnosti vrátane návštevníkov eucharistického kongresu mimoriadne dobrý ohlas a operu v sezóne 1924/1925 odohrali ešte päťkrát. Podľa spomienok Štefana Hozu obecenstvo zaplnilo na premiére hľadisko do posledného miesta a to, že z javiska znela slovenčina aj v opere, malo na ľudí veľký účinok. Hoza ocenil tiež naštudovanie, ako i to, že ´neslováci, sa naučili okrem maličkostí, vyslovovať veľmi pekne po slovensky´. Hviezdou večera sa stal čerstvo angažovaný Bronislav Chorovič v titulnej úlohe kaukliara Jána," uviedla Nemcová.
Zloženie obyvateľstva Bratislavy v rokoch prvej Československej republiky slovenskému divadlu podľa nej veľmi neprialo. To sa zásadne zmenilo až po druhej svetovej vojne. Obecenstvo v 20. rokoch minulého storočia bolo ešte zvyknuté na maďarské a nemecké divadelné spoločnosti. Zaujímavé je podľa Nemcovej to, že sa v 30. rokoch po vzniku samostatnej slovenskej činohry dokázala v SND udržať aj činohra česká.
"Prvotný nezáujem o slovenské divadlo však nespôsobovala iba jazyková bariéra. Slovenské divadlo muselo dozrieť a dospieť a umelecky sa vyrovnať svojim maďarským, nemeckým a nakoniec aj českým konkurentom. A práve v symbióze a konkurencii s českou činohrou rýchlejšie vyrástli aj prvé režisérske a herecké osobnosti slovenského profesionálneho divadla," zdôraznila pre TASR Zuzana Nemcová.
Na ďalšie preklady bolo treba podľa nej počkať do 30. rokov. Postupná stabilizácia súborov a nástup slovenských tvorcov a interpretov viedli aj k väčšiemu dopytu po slovenských prekladoch libriet. K prvým prekladateľom operných či operetných diel patrili aktívni umelci ako Arnold Flögl (Thais 1933, Eugen Onegin 1934, Hlad 1936, Cár Kalojan 1937), Štefan Hoza (Paganini 1933, Madame Pompadour 1938, Bohéma 1939, Tosca 1940), Ferdinad Hoffmann (Blúdiaci Holanďan 1939).
