FOTOGRAFIE Z ARCHÍVU
Všetky správy
Karol Pekník bol in memoriam v roku 1945 vyznamenaný Československou medailou Za chrabrosť pred nepriateľom, Radom SNP 1. triedy, Štefánikovým pamätným odznakom 1. stupňa.
Autor TASR
Pezinok/Bratislava 20. apríla (TASR) - Významnou mierou sa podieľal na riadení bojových operácií povstaleckej armády proti fašistickým vojskám počas Slovenského národného povstania (SNP). Jeho silnými stránkami bola taktika a stratégia. Generál Karol Pekník ich využíval pri zladení súčinnosti jednotlivých druhov vojsk a zabezpečení síl i prostriedkov počas realizácie operácií. V nedeľu 20. apríla si Slovensko pripomína 125 rokov od narodenia popredného účastníka protifašistického odboja a osobnosti SNP.
Karol Pekník sa narodil 20. apríla 1900 v Pezinku. Po ukončení nižšieho gymnázia v roku 1915 najskôr navštevoval Vojenskú vyššiu reálku s nemeckým vyučovacím jazykom v Bratislave. Vojenské vzdelanie si v priebehu rokov 1917 až 1918 prehlboval v Delostreleckej akadémii vo Viedni a vo Vojenskej akadémii Ludovica v Budapešti. V septembri 1918 maturoval v Štátnej reálke s vyučovacou rečou maďarskou v Šoproni.
Bohatá vojenská dráha Karola Pekníka v československej armáde, od frekventanta po vysoké štábne funkcie na ministerstve obrany, sa začala písať 16. augusta 1920. „Na základe úspešných prijímacích skúšok sa stal od októbra 1920 frekventantom Vojenskej akadémie v Hraniciach na Morave, ktorú skončil 13. augusta 1922. V septembri 1922 bol povýšený na poručíka pechoty a zaradený do pešieho pluku 39 Výzvedný v Bratislave,“ priblížil pre TASR riaditeľ Vojenského historického ústavu (VHÚ) Miloslav Čaplovič.
V januári 1928 Pekníka povýšili na nadporučíka pechoty s poradím od decembra 1926 a v októbri 1930 na kapitána pechoty. „Na jar 1935 úspešne zložil prijímacie skúšky na Vysokej škole válečnej (VŠV) v Prahe. V októbri 1936 bol povýšený na štábneho kapitána pechoty. Od 19. apríla 1938 bol pridelený na veliteľstvo 6. divízie do Brna, kde zotrval do 31. januára 1939. Tam pôsobil vo funkcii prednostu 4. etapného oddelenia štábu divízie. V čase všeobecnej mobilizácie československej brannej moci bol pridelený do operačnej skupiny 3. operačného oddelenia štábu II. armády (krycie meno Jirásek) v Olomouci. Od februára 1939 až do rozbitia ČSR v polovici marca 1939, bol Pekník ako dôstojník 3. operačného oddelenia pridelený na štáb veliteľstva VII. zboru do Banskej Bystrice,“ vysvetlil ďalej Čaplovič.
Po vzniku Slovenského štátu pokračoval v činnej službe ako prednosta 4. oddelenia Krajinského vojenského veliteľstva (od 1. mája 1939 Hlavného vojenského veliteľstva) v Bratislave. Koncom marca 1939 sa v Bratislave zúčastnil na schôdzke s generálnym inšpektorom slovenskej armády divíznym generálom Rudolfom Viestom, veliteľom VI. zboru Augustínom Malárom a ďalšími slovenskými dôstojníkmi.
„Začiatkom novembra 1940 ho ustanovili do funkcie náčelníka štábu bratislavskej Vojenskej správy. Popri vysokej štábnej funkcii pôsobil aj ako profesor na Vysokej vojennej škole v Bratislave,“ povedal pre TASR.
Po napadnutí Sovietskeho zväzu nacistickým Nemeckom v júni 1941 sa zúčastnil na ťažení slovenskej armády na východnom fronte. Začiatkom marca 1942 bol ustanovený za veliteľa pešieho pluku 1 v Bratislave a od mája za II. náčelníka štábu ministra národnej obrany. V auguste 1942 prevzal opätovne veliteľský post náčelníka štábu Vojenskej správy v Bratislave, s dočasným vykonávaním funkcie šéfa Vojenskej správy.
V lete 1943 ho na základe rozkazu ministra národnej obrany Ferdinanda Čatloša odvelili na východný front, kde pôsobil od augusta do októbra 1943. Keď sa vrátil na Slovensko, nadviazal kontakt s Jánom Golianom a ďalšími predstaviteľmi ilegálneho Vojenského ústredia. Spolu s nimi sa zapojil do príprav ozbrojeného povstania. Bezprostredne po vypuknutí SNP prišiel do Banskej Bystrice a 4. septembra 1944 prevzal od Júliusa Noska funkciu prednostu 3. operačného oddelenia 1. československej armády na Slovensku.
„Pod jeho vedením príslušníci oddelenia mali výrazný podiel na príprave a samotnej realizácii reorganizácie 1. ČSA. Boli zrušené dve obranné oblasti, ktoré sa po dôkladnej analýze dovtedajšej bojovej činnosti s nemeckým protivníkom ukázali ako nevhodné a nepružné a na pomery obrany povstaleckého územia ťažkopádne,“ objasnil.
Vzniklo šesť taktických skupín, jedna letecká skupina a v priamej podriadenosti veliteľstva 1. ČSA ďalšie menšie podporné jednotky. Vo veľmi zložitých podmienkach sa Pekník významnou mierou podieľal na riadení bojových operácií povstaleckej armády, zladení súčinnosti jednotlivých druhov vojsk, zabezpečení síl a prostriedkov pri samotnej realizácii operácie.
„Činnosť 3. operačného oddelenia 1. ČSA sa zameriavala najmä na prípravu a realizáciu protiútokov, ktoré mali zabezpečiť taktickým skupinám a celej povstaleckej armáde čo najvýhodnejšie postavenie na účinnú obranu. Súčasne aj na kontrolnú činnosť v jednotlivých obranných úsekoch a podúsekoch povstaleckého frontu,“ vysvetlil Čaplovič.
Po potlačení povstania a ústupe do hôr sa Pekník spolu s ďalšími predstaviteľmi veliteľstva 1. ČSA presunul na Donovaly, odkiaľ sa pokúsil preraziť nemeckým obkľúčením. Dňa 1. novembra 1944 ho však neďaleko Svätého Ondreja nad Hronom (dnes súčasť obce Pohronský Bukovec, okres Banská Bystrica) zajali príslušníci Einsatzkommanda 14 a ešte v ten istý deň pri pokuse o útek ranou do tyla zastrelili. Po oslobodení jeho telesné pozostatky exhumovali a pochovali v rodnom Pezinku.
Karol Pekník bol in memoriam v roku 1945 vyznamenaný Československou medailou Za chrabrosť pred nepriateľom, Radom SNP 1. triedy, Štefánikovým pamätným odznakom 1. stupňa. V roku 1946 získal in memoriam Československý vojnový kríž 1939 a zároveň bol povýšený do hodnosti brigádneho generála.
„Prezident Slovenskej republiky Peter Pellegrini v januári Pekníka vyznamenal pri príležitosti 32. výročia vzniku republiky štátnym vyznamenaním, Radom Ľudovíta Štúra I. triedy, vojenský druh, in memoriam za mimoriadne zásluhy o obranu a bezpečnosť Slovenskej republiky,“ dodal riaditeľ VHÚ.
V bratislavskej mestskej časti Dúbravka a v Pezinku je po Pekníkovi pomenovaná ulica. Pamätné tabule s jeho menom sa nachádzajú na budove vojenského veliteľstva štábu 1. československej armády v Banskej Bystrici, v Pezinku na mieste jeho rodného domu na Moyzesovej ulici a v Pohronskom Bukovci na pamätníku obetiam druhej svetovej vojny.
Karol Pekník sa narodil 20. apríla 1900 v Pezinku. Po ukončení nižšieho gymnázia v roku 1915 najskôr navštevoval Vojenskú vyššiu reálku s nemeckým vyučovacím jazykom v Bratislave. Vojenské vzdelanie si v priebehu rokov 1917 až 1918 prehlboval v Delostreleckej akadémii vo Viedni a vo Vojenskej akadémii Ludovica v Budapešti. V septembri 1918 maturoval v Štátnej reálke s vyučovacou rečou maďarskou v Šoproni.
Bohatá vojenská dráha Karola Pekníka v československej armáde, od frekventanta po vysoké štábne funkcie na ministerstve obrany, sa začala písať 16. augusta 1920. „Na základe úspešných prijímacích skúšok sa stal od októbra 1920 frekventantom Vojenskej akadémie v Hraniciach na Morave, ktorú skončil 13. augusta 1922. V septembri 1922 bol povýšený na poručíka pechoty a zaradený do pešieho pluku 39 Výzvedný v Bratislave,“ priblížil pre TASR riaditeľ Vojenského historického ústavu (VHÚ) Miloslav Čaplovič.
V januári 1928 Pekníka povýšili na nadporučíka pechoty s poradím od decembra 1926 a v októbri 1930 na kapitána pechoty. „Na jar 1935 úspešne zložil prijímacie skúšky na Vysokej škole válečnej (VŠV) v Prahe. V októbri 1936 bol povýšený na štábneho kapitána pechoty. Od 19. apríla 1938 bol pridelený na veliteľstvo 6. divízie do Brna, kde zotrval do 31. januára 1939. Tam pôsobil vo funkcii prednostu 4. etapného oddelenia štábu divízie. V čase všeobecnej mobilizácie československej brannej moci bol pridelený do operačnej skupiny 3. operačného oddelenia štábu II. armády (krycie meno Jirásek) v Olomouci. Od februára 1939 až do rozbitia ČSR v polovici marca 1939, bol Pekník ako dôstojník 3. operačného oddelenia pridelený na štáb veliteľstva VII. zboru do Banskej Bystrice,“ vysvetlil ďalej Čaplovič.
Po vzniku Slovenského štátu pokračoval v činnej službe ako prednosta 4. oddelenia Krajinského vojenského veliteľstva (od 1. mája 1939 Hlavného vojenského veliteľstva) v Bratislave. Koncom marca 1939 sa v Bratislave zúčastnil na schôdzke s generálnym inšpektorom slovenskej armády divíznym generálom Rudolfom Viestom, veliteľom VI. zboru Augustínom Malárom a ďalšími slovenskými dôstojníkmi.
„Začiatkom novembra 1940 ho ustanovili do funkcie náčelníka štábu bratislavskej Vojenskej správy. Popri vysokej štábnej funkcii pôsobil aj ako profesor na Vysokej vojennej škole v Bratislave,“ povedal pre TASR.
Po napadnutí Sovietskeho zväzu nacistickým Nemeckom v júni 1941 sa zúčastnil na ťažení slovenskej armády na východnom fronte. Začiatkom marca 1942 bol ustanovený za veliteľa pešieho pluku 1 v Bratislave a od mája za II. náčelníka štábu ministra národnej obrany. V auguste 1942 prevzal opätovne veliteľský post náčelníka štábu Vojenskej správy v Bratislave, s dočasným vykonávaním funkcie šéfa Vojenskej správy.
V lete 1943 ho na základe rozkazu ministra národnej obrany Ferdinanda Čatloša odvelili na východný front, kde pôsobil od augusta do októbra 1943. Keď sa vrátil na Slovensko, nadviazal kontakt s Jánom Golianom a ďalšími predstaviteľmi ilegálneho Vojenského ústredia. Spolu s nimi sa zapojil do príprav ozbrojeného povstania. Bezprostredne po vypuknutí SNP prišiel do Banskej Bystrice a 4. septembra 1944 prevzal od Júliusa Noska funkciu prednostu 3. operačného oddelenia 1. československej armády na Slovensku.
„Pod jeho vedením príslušníci oddelenia mali výrazný podiel na príprave a samotnej realizácii reorganizácie 1. ČSA. Boli zrušené dve obranné oblasti, ktoré sa po dôkladnej analýze dovtedajšej bojovej činnosti s nemeckým protivníkom ukázali ako nevhodné a nepružné a na pomery obrany povstaleckého územia ťažkopádne,“ objasnil.
Vzniklo šesť taktických skupín, jedna letecká skupina a v priamej podriadenosti veliteľstva 1. ČSA ďalšie menšie podporné jednotky. Vo veľmi zložitých podmienkach sa Pekník významnou mierou podieľal na riadení bojových operácií povstaleckej armády, zladení súčinnosti jednotlivých druhov vojsk, zabezpečení síl a prostriedkov pri samotnej realizácii operácie.
„Činnosť 3. operačného oddelenia 1. ČSA sa zameriavala najmä na prípravu a realizáciu protiútokov, ktoré mali zabezpečiť taktickým skupinám a celej povstaleckej armáde čo najvýhodnejšie postavenie na účinnú obranu. Súčasne aj na kontrolnú činnosť v jednotlivých obranných úsekoch a podúsekoch povstaleckého frontu,“ vysvetlil Čaplovič.
Po potlačení povstania a ústupe do hôr sa Pekník spolu s ďalšími predstaviteľmi veliteľstva 1. ČSA presunul na Donovaly, odkiaľ sa pokúsil preraziť nemeckým obkľúčením. Dňa 1. novembra 1944 ho však neďaleko Svätého Ondreja nad Hronom (dnes súčasť obce Pohronský Bukovec, okres Banská Bystrica) zajali príslušníci Einsatzkommanda 14 a ešte v ten istý deň pri pokuse o útek ranou do tyla zastrelili. Po oslobodení jeho telesné pozostatky exhumovali a pochovali v rodnom Pezinku.
Karol Pekník bol in memoriam v roku 1945 vyznamenaný Československou medailou Za chrabrosť pred nepriateľom, Radom SNP 1. triedy, Štefánikovým pamätným odznakom 1. stupňa. V roku 1946 získal in memoriam Československý vojnový kríž 1939 a zároveň bol povýšený do hodnosti brigádneho generála.
„Prezident Slovenskej republiky Peter Pellegrini v januári Pekníka vyznamenal pri príležitosti 32. výročia vzniku republiky štátnym vyznamenaním, Radom Ľudovíta Štúra I. triedy, vojenský druh, in memoriam za mimoriadne zásluhy o obranu a bezpečnosť Slovenskej republiky,“ dodal riaditeľ VHÚ.
V bratislavskej mestskej časti Dúbravka a v Pezinku je po Pekníkovi pomenovaná ulica. Pamätné tabule s jeho menom sa nachádzajú na budove vojenského veliteľstva štábu 1. československej armády v Banskej Bystrici, v Pezinku na mieste jeho rodného domu na Moyzesovej ulici a v Pohronskom Bukovci na pamätníku obetiam druhej svetovej vojny.
