Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Na základe dokumentu sa zrušila vojenská organizácia a štruktúry tohto vojenského bloku, zatiaľ čo základná politická dohoda zostala ešte v platnosti.
Autor TASR
Budapešť/Bratislava 25. februára (TASR) - Ministri zahraničných vecí a obrany šiestich členských štátov Varšavskej zmluvy (VZ) podpísali koncom februára 1991 v Budapešti protokol o zrušení Varšavskej zmluvy – vojenského zoskupenia štátov strednej a východnej Európy. Na základe dokumentu sa zrušila vojenská organizácia a štruktúry tohto vojenského bloku, zatiaľ čo základná politická dohoda zostala ešte v platnosti. Vo štvrtok 25. februára uplynie od podpísania dokumentu 30 rokov.
Šéfovia diplomacií a ministri obrany Bulharska, Československa, Maďarska, Poľska, Rumunska a Sovietskeho zväzu v záverečnom komuniké podpísanom 25. februára 1991 podčiarkli, že každá krajina si má právo zvoliť vojenské spojenectvo, ku ktorému chce patriť a zároveň konštatovali, že rozpustenie Varšavskej zmluvy je "príspevkom k ďalšiemu odbúravaniu vojenského potenciálu v Európe".
Protokol o zrušení Varšavskej zmluvy podpísaný v Budapešti nadobudol účinnosť koncom nasledujúceho mesiaca - 31. marca 1991 - s tým, že o ďalšom osude bloku komunistických krajín by sa malo podľa návrhu československého ministra zahraničných vecí Jiřího Dienstbiera rozhodnúť na nasledujúcej schôdzke v Prahe. Tak sa aj stalo a na zasadaní Politického poradného výboru VZ rozhodli 1. júla 1991 členské krajiny o rozpustení tohto vojenského paktu. Definitívnu bodku za jeho existenciou dal podpis pod protokolom o zrušení Zmluvy o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci zo 14. mája 1955, teda dokumentom, na základe ktorého Varšavská zmluva vznikla.
Založenie VZ v máji 1955 znamenalo na jednej strane začiatok nového procesu politickej, vojenskej a ekonomickej integrácie štátov sovietskeho bloku v Európe a na strane druhej formálne potvrdilo existenciu dvoch znepriatelených vojenských blokov ako sprievodného javu obdobia studenej vojny.
Osem štátov - Albánsko, Bulharsko, Československo, Maďarsko, Nemecká demokratická republika (NDR), Poľsko, Rumunsko a Sovietsky zväz podpísalo 14. mája 1955 vo Varšave zmluvu o vytvorení o vojenského paktu. Oficiálne išlo o odpoveď na vstup Nemeckej spolkovej republiky (NSR) do NATO (6. mája 1955), v skutočnosti ale predstavoval ďalší stupeň vojenského upevňovania východného bloku pod vedením Moskvy, ktorá získala právo rozmiestniť v členských štátoch svoje jednotky.
Zmluva bola uzatvorená na 20 rokov s automatickým predĺžením o 10 rokov pre štáty, ktoré ju rok pred uplynutím lehoty nevypovedajú. Albánsko sa prestalo na činnosti Varšavskej zmluvy zúčastňovať v roku 1962 a NDR prestala byť členom VZ po opätovnom zjednotení s NSR v roku 1990.
Hoci sa členovia Varšavskej zmluvy zaviazali rešpektovať nezávislosť, suverenitu a nezasahovať do vnútorných záležitostí členského štátu, Sovietsky zväz neváhal použiť VZ ani proti vlastným členom - svojim spojencom. Na prelome októbra a novembra 1956 sovietske vojská brutálne potlačili Maďarské povstanie a v auguste 1968 sa podobná situácia zopakovala v bývalom Československu. Na tejto invázii sa nezúčastnili len vojská Rumunska a Albánska, ktoré na protest proti operácii Varšavskú zmluvu - 13. septembra 1968 - definitívne opustilo.
Šéfovia diplomacií a ministri obrany Bulharska, Československa, Maďarska, Poľska, Rumunska a Sovietskeho zväzu v záverečnom komuniké podpísanom 25. februára 1991 podčiarkli, že každá krajina si má právo zvoliť vojenské spojenectvo, ku ktorému chce patriť a zároveň konštatovali, že rozpustenie Varšavskej zmluvy je "príspevkom k ďalšiemu odbúravaniu vojenského potenciálu v Európe".
Protokol o zrušení Varšavskej zmluvy podpísaný v Budapešti nadobudol účinnosť koncom nasledujúceho mesiaca - 31. marca 1991 - s tým, že o ďalšom osude bloku komunistických krajín by sa malo podľa návrhu československého ministra zahraničných vecí Jiřího Dienstbiera rozhodnúť na nasledujúcej schôdzke v Prahe. Tak sa aj stalo a na zasadaní Politického poradného výboru VZ rozhodli 1. júla 1991 členské krajiny o rozpustení tohto vojenského paktu. Definitívnu bodku za jeho existenciou dal podpis pod protokolom o zrušení Zmluvy o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci zo 14. mája 1955, teda dokumentom, na základe ktorého Varšavská zmluva vznikla.
Založenie VZ v máji 1955 znamenalo na jednej strane začiatok nového procesu politickej, vojenskej a ekonomickej integrácie štátov sovietskeho bloku v Európe a na strane druhej formálne potvrdilo existenciu dvoch znepriatelených vojenských blokov ako sprievodného javu obdobia studenej vojny.
Osem štátov - Albánsko, Bulharsko, Československo, Maďarsko, Nemecká demokratická republika (NDR), Poľsko, Rumunsko a Sovietsky zväz podpísalo 14. mája 1955 vo Varšave zmluvu o vytvorení o vojenského paktu. Oficiálne išlo o odpoveď na vstup Nemeckej spolkovej republiky (NSR) do NATO (6. mája 1955), v skutočnosti ale predstavoval ďalší stupeň vojenského upevňovania východného bloku pod vedením Moskvy, ktorá získala právo rozmiestniť v členských štátoch svoje jednotky.
Zmluva bola uzatvorená na 20 rokov s automatickým predĺžením o 10 rokov pre štáty, ktoré ju rok pred uplynutím lehoty nevypovedajú. Albánsko sa prestalo na činnosti Varšavskej zmluvy zúčastňovať v roku 1962 a NDR prestala byť členom VZ po opätovnom zjednotení s NSR v roku 1990.
Hoci sa členovia Varšavskej zmluvy zaviazali rešpektovať nezávislosť, suverenitu a nezasahovať do vnútorných záležitostí členského štátu, Sovietsky zväz neváhal použiť VZ ani proti vlastným členom - svojim spojencom. Na prelome októbra a novembra 1956 sovietske vojská brutálne potlačili Maďarské povstanie a v auguste 1968 sa podobná situácia zopakovala v bývalom Československu. Na tejto invázii sa nezúčastnili len vojská Rumunska a Albánska, ktoré na protest proti operácii Varšavskú zmluvu - 13. septembra 1968 - definitívne opustilo.
