Praha/Moskva 1. júla (TASR) - Vojensko-politické bloky sa stali fenoménom medzinárodných vzťahov druhej polovice 20. storočia. Práve vtedy vznikli zoskupenia štátov, ktorých cieľom bola kolektívna ochrana pred vonkajšou agresiou zo strany ideologických protivníkov. Po Severoatlantickej aliancii (NATO), ktorá vznikla v roku 1949, nasledovalo v roku 1955 vytvorenie Varšavskej zmluvy (VZ).

Už krátko po tom, keď sa v marci 1985 stal Michail Gorbačov najsilnejším mužom Sovietskeho zväzu a začal politiku glasnosti (otvorenosti) a perestrojky (prestavby), odmietol na stretnutí s vedúcimi delegácií štátov Varšavskej zmluvy doktrínu Leonida Brežneva o obmedzenej suverenite týchto štátov. Komunistické režimy v krajinách sovietskeho bloku sa začali postupne rúcať, čo viedlo aj k zániku Varšavskej zmluvy.

Vo štvrtok 1. júla uplynie 30 rokov odvtedy, keď prestala Varšavská zmluva - vojenské zoskupenie štátov strednej a východnej Európy - definitívne existovať.

"Mal som tú mimoriadnu príležitosť, že som ako predstaviteľ predsedníckej krajiny Varšavského paktu predsedal záverečnému summitu v Prahe a do celého sveta som mohol vyhlásiť: Varšavský pakt od tejto chvíle neexistuje," povedal bývalý československý prezident Václav Havel. Poľský prezident Lech Walesa ho doplnil: "Nikdy som nemal rád pohreby, tento je výnimkou."

Stalo sa tak na zasadaní Politického poradného výboru Varšavskej zmluvy, čo bol najvyšší politický orgán paktu, 1. júla 1991, počas ktorého najvyšší predstavitelia krajín paktu podpísali v Černínskom paláci v Prahe protokol o ukončení Varšavskej zmluvy.

V súvislosti s podpisovaním protokolu opisuje prvý porevolučný československý minister zahraničných vecí Jiří Dienstbier vo svojich pamätiach Od snění k realitě situáciu, ako prezidentovi Havlovi prestalo písať pero, a tak mu posunul svoje vlastné: "Ťažko som potlačil úsmev. Na boku pera nabielo žiaril známy štít so štvorcípou hviezdicou a dve skratky, francúzska OTAN a anglická NATO."

Na vrcholnej schôdzke v Prahe sa namiesto sovietskeho prezidenta Michaila Gorbačova zúčastnil viceprezident Gennadij Janajev, ktorý sa ale už nasledujúci mesiac - v auguste 1991 - postavil na čelo pučistov, ktorí chceli zvrhnúť práve Gorbačova a prebrať moc v krajine.

Ešte pred podpísaním pražského protokolu o ukončení Varšavskej zmluvy, ktorý dal definitívnu bodku za jej existenciou, podpísali 25. februára 1991 v Budapešti ministri zahraničných vecí a obrany šiestich členských štátov VZ dokument, na základe ktorého sa zrušila vojenská organizácia a štruktúry tohto vojenského bloku. Šéfovia diplomacií a obrany Bulharska, Československa, Maďarska, Poľska, Rumunska a Sovietskeho zväzu v záverečnom komuniké podčiarkli, že každá krajina si má právo zvoliť vojenské spojenectvo, ku ktorému chce patriť a zároveň konštatovali, že rozpustenie Varšavskej zmluvy je "príspevkom k ďalšiemu odbúravaniu vojenského potenciálu v Európe".

Osem štátov - Albánsko, Bulharsko, Československo, Maďarsko, Nemecká demokratická republika (NDR), Poľsko, Rumunsko a Sovietsky zväz podpísalo 14. mája 1955 vo Varšave zmluvu o vytvorení vojenského paktu. Oficiálne išlo o odpoveď na vstup Nemeckej spolkovej republiky (NSR) do NATO (6. mája 1955), v skutočnosti ale predstavoval ďalší stupeň vojenského upevňovania východného bloku pod vedením Sovietskeho zväzu, ktorý získal právo rozmiestniť v členských štátoch svoje jednotky.

Albánsko sa prestalo na činnosti Varšavskej zmluvy zúčastňovať v roku 1962 (definitívne ju opustilo 13. septembra 1968 na protest proti invázii armád piatich členských krajín VZ do Československa) a NDR prestala byť členom VZ po opätovnom zjednotení s NSR v roku 1990.