Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Maximilián Hell sa narodil 15. mája 1720 v Štiavnických Baniach (vtedy Windschacht). Jeho otec Matej Kornel Hell bol konštruktérom a staviteľom známych štiavnických tajchov.
Autor TASR
Bratislava 15. mája (TASR) – Astronóm, matematik a kňaz Maximilián Hell prispel svojimi pozorovaniami a prácami k rozšíreniu vedeckého poznania v 18. storočí. Zaznamenal prechod Venuše cez slnečný kotúč. Skúmal magnetické pole Zeme i polárnu žiaru. Vypracoval historickú mapu Uhorska, ale aj mapu mesačného povrchu, z ktorej astronómovia čerpali až do 20. storočia. V piatok 15. mája uplynie 300 rokov od narodenia Maximiliána Hella.
Maximilián Hell sa narodil 15. mája 1720 v Štiavnických Baniach (vtedy Windschacht). Jeho otec Matej Kornel Hell bol konštruktérom a staviteľom známych štiavnických tajchov – umelých jazier, v ktorých sa zhromažďovala voda ako zdroj energie pre poháňanie banských strojov.
Keďže sa otec druhý raz oženil, mal Maximilián Hell až 21 súrodencov. Do školy chodil v Štiavnických Baniach, v štúdiu pokračoval na Gymnáziu v Banskej Bystrici, kde bol jeho profesorom aj Saumel Mikovíni. A práve on vzbudil v Maximiliánovi záujem o štúdium matematiky a astronómie.
V roku 1738 vstúpil ako 18-ročný do jezuitského rádu. Po dvojročnom noviciáte v Trenčíne na jeseň roku 1740 zložil rehoľné sľuby a začal študovať filozofiu, logiku a prírodné vedy na jezuitskom kolégiu vo Viedni, kde bol aj asistentom riaditeľa astronomického observatória.
Po roku 1745 odišiel do Levoče, kde vyučoval latinčinu, gréčtinu, dejepis a rétoriku na tamojšom jezuitskom gymnáziu, prednášal tiež na jezuitskom gymnáziu v Banskej Bystrici. Potom ako sám absolvoval štúdium teológie, bol v roku 1752 (podľa niektorých zdrojov 1750 alebo 1751) vysvätený za kňaza. Odišiel prednášať matematiku a fyziku na jezuitskú akadémiu v Kluži na území dnešného Rumunska. Vybudoval tu tiež hvezdáreň.
Po smrti astronóma Jána Jakuba Marinoniho v roku 1755 vymenovali Hella za riaditeľa univerzitného observatória vo Viedni a túto funkciu zastával až do konca života. Pôsobil ako dvorný astronóm a matematik, a tiež ako profesor mechaniky na Univerzite vo Viedni. Vyhotovil plány na výstavbu hvezdární v Trnave, v Budíne a v Jágri (Eger v dnešnom Maďarsku).
Viedenské observatórium sa pod jeho vedením stalo centrom prírodovedného bádania v monarchii. Maximilián Hell uskutočňoval pravidelné pozorovania planét, Slnka, Mesiaca a hviezd, od roku 1757 vydával odborné astronomické ročenky Ephemerides Astronomicae (Astronomické denníky). Napísal 26 odborných prác, pozoruhodné výsledky dosiahol v oblasti výskumu polárnej žiary a magnetického poľa Zeme.
Prechod Venuše popred slnečný disk pozoroval 6. júna 1761. Druhý raz sa za tým istým úkazom vybral na dánsky ostrov Vardő za severným polárnym kruhom. Na expedíciu ho pozval dánsky kráľ Kristián VII. Výprava vyrazila 28. apríla 1768 na konskom záprahu z Viedne a smerovala ďalej cez Prahu, Drážďany, Lipsko, Hamburg, Kodaň a cez územie Švédska do nórskeho prístavu Trondheim.
Hell svoje pozorovanie prechodu Venuše cez slnečný disk zopakoval 3. júna 1769. Na základe svojich meraní ako prvý určil mimoriadne presne, vzhľadom na presnosť vtedajších vedeckých prístrojov, paralaxu Slnka na 8,82 oblúkovej sekundy. Súčasná najpresnejšia hodnota je 8,7915 oblúkovej sekundy. (Paralaxa je uhol, o ktorý sa zdanlivo posunie nebeské teleso pri pozorovaní z rôznych miest Zeme - z tohto uhla sa potom dá vypočítať vzdialenosť daného telesa.)
Tematika vedeckých prác Maximiliána Hella však bola oveľa širšia. Venoval sa banskému právu, vypracoval mapu Uhorska, ale aj mapu mesačného povrchu. Bol členom vedeckých spoločností v Paríži, Štokholme, Bologni, Kodani Göttingene, Trondheime a v Londýne – práve tu v roku 1790 dostal vyznamenanie Kráľovskej astronomickej spoločnosti.
Maximilián Hell zomrel 14. apríla 1792 vo Viedni na zápal pľúc. Je po ňom pomenovaný aj kráter na Mesiaci s priemerom 33,3 km a od 31. júla 2000 tiež planétka (3727) Maxhell.
Úspešný bol aj jeho brat Jozef Karol Hell. S otcovou pomocou skonštruoval vahadlový stroj na čerpanie podzemnej vody. Takisto sa podieľal na výstavbe celej sústavy tajchov, ktoré vybudoval jeho otec Matej Kornel Hell spolu so Samuelom Mikovínim. Najznámejšími sú Počúvadlo, Veľká a Malá Richňava, Evička, Klinger, Rozgrund či Ottergrund. Tieto vodné diela dodnes dotvárajú ráz krajiny v okolí Banskej Štiavnice.
Maximilián Hell sa narodil 15. mája 1720 v Štiavnických Baniach (vtedy Windschacht). Jeho otec Matej Kornel Hell bol konštruktérom a staviteľom známych štiavnických tajchov – umelých jazier, v ktorých sa zhromažďovala voda ako zdroj energie pre poháňanie banských strojov.
Keďže sa otec druhý raz oženil, mal Maximilián Hell až 21 súrodencov. Do školy chodil v Štiavnických Baniach, v štúdiu pokračoval na Gymnáziu v Banskej Bystrici, kde bol jeho profesorom aj Saumel Mikovíni. A práve on vzbudil v Maximiliánovi záujem o štúdium matematiky a astronómie.
V roku 1738 vstúpil ako 18-ročný do jezuitského rádu. Po dvojročnom noviciáte v Trenčíne na jeseň roku 1740 zložil rehoľné sľuby a začal študovať filozofiu, logiku a prírodné vedy na jezuitskom kolégiu vo Viedni, kde bol aj asistentom riaditeľa astronomického observatória.
Po roku 1745 odišiel do Levoče, kde vyučoval latinčinu, gréčtinu, dejepis a rétoriku na tamojšom jezuitskom gymnáziu, prednášal tiež na jezuitskom gymnáziu v Banskej Bystrici. Potom ako sám absolvoval štúdium teológie, bol v roku 1752 (podľa niektorých zdrojov 1750 alebo 1751) vysvätený za kňaza. Odišiel prednášať matematiku a fyziku na jezuitskú akadémiu v Kluži na území dnešného Rumunska. Vybudoval tu tiež hvezdáreň.
Po smrti astronóma Jána Jakuba Marinoniho v roku 1755 vymenovali Hella za riaditeľa univerzitného observatória vo Viedni a túto funkciu zastával až do konca života. Pôsobil ako dvorný astronóm a matematik, a tiež ako profesor mechaniky na Univerzite vo Viedni. Vyhotovil plány na výstavbu hvezdární v Trnave, v Budíne a v Jágri (Eger v dnešnom Maďarsku).
Viedenské observatórium sa pod jeho vedením stalo centrom prírodovedného bádania v monarchii. Maximilián Hell uskutočňoval pravidelné pozorovania planét, Slnka, Mesiaca a hviezd, od roku 1757 vydával odborné astronomické ročenky Ephemerides Astronomicae (Astronomické denníky). Napísal 26 odborných prác, pozoruhodné výsledky dosiahol v oblasti výskumu polárnej žiary a magnetického poľa Zeme.
Prechod Venuše popred slnečný disk pozoroval 6. júna 1761. Druhý raz sa za tým istým úkazom vybral na dánsky ostrov Vardő za severným polárnym kruhom. Na expedíciu ho pozval dánsky kráľ Kristián VII. Výprava vyrazila 28. apríla 1768 na konskom záprahu z Viedne a smerovala ďalej cez Prahu, Drážďany, Lipsko, Hamburg, Kodaň a cez územie Švédska do nórskeho prístavu Trondheim.
Hell svoje pozorovanie prechodu Venuše cez slnečný disk zopakoval 3. júna 1769. Na základe svojich meraní ako prvý určil mimoriadne presne, vzhľadom na presnosť vtedajších vedeckých prístrojov, paralaxu Slnka na 8,82 oblúkovej sekundy. Súčasná najpresnejšia hodnota je 8,7915 oblúkovej sekundy. (Paralaxa je uhol, o ktorý sa zdanlivo posunie nebeské teleso pri pozorovaní z rôznych miest Zeme - z tohto uhla sa potom dá vypočítať vzdialenosť daného telesa.)
Tematika vedeckých prác Maximiliána Hella však bola oveľa širšia. Venoval sa banskému právu, vypracoval mapu Uhorska, ale aj mapu mesačného povrchu. Bol členom vedeckých spoločností v Paríži, Štokholme, Bologni, Kodani Göttingene, Trondheime a v Londýne – práve tu v roku 1790 dostal vyznamenanie Kráľovskej astronomickej spoločnosti.
Maximilián Hell zomrel 14. apríla 1792 vo Viedni na zápal pľúc. Je po ňom pomenovaný aj kráter na Mesiaci s priemerom 33,3 km a od 31. júla 2000 tiež planétka (3727) Maxhell.
Úspešný bol aj jeho brat Jozef Karol Hell. S otcovou pomocou skonštruoval vahadlový stroj na čerpanie podzemnej vody. Takisto sa podieľal na výstavbe celej sústavy tajchov, ktoré vybudoval jeho otec Matej Kornel Hell spolu so Samuelom Mikovínim. Najznámejšími sú Počúvadlo, Veľká a Malá Richňava, Evička, Klinger, Rozgrund či Ottergrund. Tieto vodné diela dodnes dotvárajú ráz krajiny v okolí Banskej Štiavnice.
