Počas komunistickej éry podpísalo Chartu 77 celkovo 1900 ľudí. Zo Slovákov to boli napríklad historik Ján Mlynárik, politológ Miroslav Kusý, spisovatelia Dominik Tatarka, Ľudovít Didi a mnohí ďalší.
Autor TASR
Bratislava 28. januára (TASR) – Za nové tvorivé činy v mene socializmu a mieru – tak znel názov vyhlásenia, ktoré vošlo do dejín pod skráteným názvom ako Anticharta. Komunistický režim zorganizoval túto akciu pred 45 rokmi ako verejné odmietnutie Charty 77, občianskeho manifestu publikovaného na začiatku roka 1977.
Charta 77 vznikla ako neformálna občianska aktivita v Československu v decembri 1976. Následne 1. januára 1977 bolo zverejnené Vyhlásenie Charty 77, ktorého hlavnými autormi boli Václav Havel a Pavel Kohout. Podpísalo ho 242 signatárov. Dokument mal za cieľ upozorňovať na porušovanie občianskych a politických práv v Československu. Odvolával sa pritom na Záverečný akt Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe prijatý 1. augusta 1975 v Helsinkách. K tomuto aktu sa spolu s ostatnými európskymi štátmi pripojilo aj Československo.
Ako neskôr spomínal československý a český prezident Václav Havel, Charta 77 bola príkladom toho, že má zmysel "brať vládnucu moc za slovo". "Neurobili sme nič iné, než to, že sme požadovali dodržiavanie ich zákonov a medzinárodných noriem," povedal Havel v jednom z rozhovorov.
Dokument sa v Československu šíril ako samizdat. Štátna bezpečnosť zatkla 6. januára 1977 organizátorov Václava Havla a Pavla Landovského, takže vyhlásenie nestihli odovzdať federálnemu parlamentu a ďalším inštitúciám. Už o deň neskôr ho však zverejnili viaceré svetové noviny (The New York Times, Le Monde, Frankfurter Allgemeine Zeitung a ďalšie).
Prvými hovorcami Charty 77 boli politik a diplomat Jiří Hájek, dramatik a disident Václav Havel a filozof Jan Patočka. Hovorcovia a signatári Charty 77 boli politicky prenasledovaní, väznení, niektorí za tento tlak zaplatili zdravím alebo svojimi životmi. To bol prípad aj Jana Patočku, ktorý po niekoľkých výsluchoch zomrel 13. marca 1977 na mozgovú mŕtvicu.
Počas komunistickej éry podpísalo Chartu 77 celkovo 1900 ľudí. Zo Slovákov to boli napríklad historik Ján Mlynárik, politológ Miroslav Kusý, spisovatelia Dominik Tatarka, Ľudovít Didi a mnohí ďalší.
Komunistický režim proti Charte 77 rozpútal propagandistickú akciu, ktorú odštartoval článok Stroskotanci a samozvanci uverejnený 12. januára 1977 v denníkoch Rudé právo a Pravda. Už 28. januára 1977 sa v Národnom divadle v Prahe zišli predstavitelia československých výborov umeleckých zväzov, aby tu prijali prokomunistické vyhlásenie Za nové tvorivé činy v mene socializmu a mieru. Za umelcov vystúpila herečka Jiřina Švorcová so známym výrokom: "...pohŕdame tými, ktorí v neskrotnej pýche, ješitnej nadradenosti, sebeckom záujme, alebo dokonca za mrzký peniaz sa kdekoľvek na svete – a tiež u nás sa našla skupinka takých odpadlíkov a zradcov – odtrhnú a izolujú od vlastného ľudu, jeho života a skutočných záujmov a s neúprosnou logikou sa stávajú nástrojom antihumanistických síl imperializmu."
Kamera na záberoch zo zhromaždenia detailne snímala známe a populárne tváre. Nechýbali medzi nimi obľúbení herci Jan Werich, Ladislav Pešek, Jiří Sovák, Jiřina Šejbalová a mnohí ďalší. Na ďalšom stretnutí sa zúčastnili hudobníci a speváci, pričom medzi rečníkmi boli vtedajšie hviezdy populárnej hudby Karel Gott, Ladislav Štaidl, či Karol Duchoň.
Mnohým umelcom bola účasť na kampani proti Charte 77 nepríjemná, niektorí tvrdili, že boli presvedčení o tom, že podpisujú iba prezenčnú listinu. Niektorým sa však podarilo podpisu vyhnúť. Antichartu nepodpísali napríklad herci Ilja Racek, Martin Štěpánek, Táňa Fischerová, Ivan Vyskočil, Eduard Cupák, či spevák a hudobník Vladimír Mišík. Vyhol sa tomu aj Jiří Suchý, ktorý v roku 1968 podpísal manifest 2000 slov a jeho divadlo Semafor čelilo počas normalizácie mnohým zákazom. Viacerí umelci sa za svoj podpis neskôr ospravedlnili ako napríklad Zdeněk Svěrák alebo Eva Pilarová.
Pod tlakom vtedajších okolností podpísalo tzv. Antichartu viac než 7.000 ľudí, najmä umelcov, hercov, spisovateľov či hudobníkov.
Charta 77 vznikla ako neformálna občianska aktivita v Československu v decembri 1976. Následne 1. januára 1977 bolo zverejnené Vyhlásenie Charty 77, ktorého hlavnými autormi boli Václav Havel a Pavel Kohout. Podpísalo ho 242 signatárov. Dokument mal za cieľ upozorňovať na porušovanie občianskych a politických práv v Československu. Odvolával sa pritom na Záverečný akt Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe prijatý 1. augusta 1975 v Helsinkách. K tomuto aktu sa spolu s ostatnými európskymi štátmi pripojilo aj Československo.
Ako neskôr spomínal československý a český prezident Václav Havel, Charta 77 bola príkladom toho, že má zmysel "brať vládnucu moc za slovo". "Neurobili sme nič iné, než to, že sme požadovali dodržiavanie ich zákonov a medzinárodných noriem," povedal Havel v jednom z rozhovorov.
Dokument sa v Československu šíril ako samizdat. Štátna bezpečnosť zatkla 6. januára 1977 organizátorov Václava Havla a Pavla Landovského, takže vyhlásenie nestihli odovzdať federálnemu parlamentu a ďalším inštitúciám. Už o deň neskôr ho však zverejnili viaceré svetové noviny (The New York Times, Le Monde, Frankfurter Allgemeine Zeitung a ďalšie).
Prvými hovorcami Charty 77 boli politik a diplomat Jiří Hájek, dramatik a disident Václav Havel a filozof Jan Patočka. Hovorcovia a signatári Charty 77 boli politicky prenasledovaní, väznení, niektorí za tento tlak zaplatili zdravím alebo svojimi životmi. To bol prípad aj Jana Patočku, ktorý po niekoľkých výsluchoch zomrel 13. marca 1977 na mozgovú mŕtvicu.
Počas komunistickej éry podpísalo Chartu 77 celkovo 1900 ľudí. Zo Slovákov to boli napríklad historik Ján Mlynárik, politológ Miroslav Kusý, spisovatelia Dominik Tatarka, Ľudovít Didi a mnohí ďalší.
Komunistický režim proti Charte 77 rozpútal propagandistickú akciu, ktorú odštartoval článok Stroskotanci a samozvanci uverejnený 12. januára 1977 v denníkoch Rudé právo a Pravda. Už 28. januára 1977 sa v Národnom divadle v Prahe zišli predstavitelia československých výborov umeleckých zväzov, aby tu prijali prokomunistické vyhlásenie Za nové tvorivé činy v mene socializmu a mieru. Za umelcov vystúpila herečka Jiřina Švorcová so známym výrokom: "...pohŕdame tými, ktorí v neskrotnej pýche, ješitnej nadradenosti, sebeckom záujme, alebo dokonca za mrzký peniaz sa kdekoľvek na svete – a tiež u nás sa našla skupinka takých odpadlíkov a zradcov – odtrhnú a izolujú od vlastného ľudu, jeho života a skutočných záujmov a s neúprosnou logikou sa stávajú nástrojom antihumanistických síl imperializmu."
Kamera na záberoch zo zhromaždenia detailne snímala známe a populárne tváre. Nechýbali medzi nimi obľúbení herci Jan Werich, Ladislav Pešek, Jiří Sovák, Jiřina Šejbalová a mnohí ďalší. Na ďalšom stretnutí sa zúčastnili hudobníci a speváci, pričom medzi rečníkmi boli vtedajšie hviezdy populárnej hudby Karel Gott, Ladislav Štaidl, či Karol Duchoň.
Mnohým umelcom bola účasť na kampani proti Charte 77 nepríjemná, niektorí tvrdili, že boli presvedčení o tom, že podpisujú iba prezenčnú listinu. Niektorým sa však podarilo podpisu vyhnúť. Antichartu nepodpísali napríklad herci Ilja Racek, Martin Štěpánek, Táňa Fischerová, Ivan Vyskočil, Eduard Cupák, či spevák a hudobník Vladimír Mišík. Vyhol sa tomu aj Jiří Suchý, ktorý v roku 1968 podpísal manifest 2000 slov a jeho divadlo Semafor čelilo počas normalizácie mnohým zákazom. Viacerí umelci sa za svoj podpis neskôr ospravedlnili ako napríklad Zdeněk Svěrák alebo Eva Pilarová.
Pod tlakom vtedajších okolností podpísalo tzv. Antichartu viac než 7.000 ľudí, najmä umelcov, hercov, spisovateľov či hudobníkov.