Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Z Budína Turci 145 rokov ovládali veľkú časť Uhorska, vrátane značného územia dnešného Slovenska.
Autor TASR
Budín/Bratislava 28. augusta (TASR) - Presne 15 rokov po bitke pri Moháči, keď armáda sultána Sulejmana I. porazila uhorskú armádu Ľudovíta II. Jagelovského, obsadila osmanská armáda Budín, hlavné mesto Uhorska. Z Budína Turci 145 rokov ovládali veľkú časť Uhorska, vrátane značného územia dnešného Slovenska. Od obsadenia Budína uplynie v nedeľu 29. augusta 480 rokov.
Pred 495 rokmi, 29. augusta 1526, sa neďaleko mestečka Moháč na juhu dnešného Maďarska stretla v boji uhorská armáda s vojskom tureckého sultána Sulejmana I. Uhorská armáda o sile 25.000 tisíc mužov utrpela v bitke s približne 80.000 osmanským vojskom zdrvujúcu porážku.
Pri úteku z bojiska zahynul uhorský kráľ Ľudovít II. Jagelovský a väčšia časť uhorskej šľachty. Sultán na druhý deň nechal popraviť ďalších približne 2000 zajatcov, medzi nimi aj hlavného veliteľa uhorskej armády, ostrihomského arcibiskupa Pavla Tomoriho. Ľudovít II. nezanechal po sebe potomka, a tak sa o vládu nad Uhorskom rozpútal zápas medzi rakúskym vojvodom Ferdinandom I. Habsburským a uhorským magnátom Jánom Zápoľským.
Ich súperenie využil Sulejman I., ktorému Zápoľský zložil vazalský sľub, lebo dúfal, že mu sultán pomôže získať Uhorské kráľovstvo. Sultán uskutočnil dve, ale neúspešné, ťaženie proti Viedni, sídlu Ferdinanda I. Habsburského. Prvé v roku 1529, pri ktorom sa Turci prvýkrát dostali aj na územie dnešného Slovenska. Druhé obliehanie Viedne nariadil v roku 1532.
Pod týmto tlakom ustupovali spory medzi Ferdinandom I. a Zapoľským do úzadia. Napokon 24. februára 1538 uzavreli vo Veľkom Varadíne prímerie, navzájom sa uznali za kráľov a územie Uhorska si rozdelili. Po smrti Zápoľského mala jeho časť pripadnúť Habsburgovcom.
Po úmrtí uhorského magnáta Jána Zápoľského, v roku 1540, však k naplneniu zmluvy nedošlo. Jeho manželka chcela totiž Zápoľského časť rozdeleného Uhorska nechať pre ich syna Jána Žigmunda. S podporou varadínskeho biskupa Juraja Martinuzziho a Sulejmana I. odmietla uznať Ferdinanda I. a nechala svojho syna vyhlásiť za uhorského kráľa. Ferdinand I. reagoval vojenským útokom na Budín, ale mesto nedobyl, lebo sa mu do cesty postavila aj silná osmanská armáda.
Sulejman I. sa aj na základe týchto udalostí rozhodol definitívne vyriešiť situáciu v Uhorsku, a tak presne 15 rokov po bitke pri Moháči, obsadil 29. augusta 1541 Budín, vtedajšie hlavné mesto Uhorska. Z Budína sa stalo sídlo nového pašalika a hradný kostol Panny Márie sa zmenil na mešitu. Budínsky pašalik, ktorý sa administratívne delil na sandžaky, existoval do roku 1686.
Dva roky po dobytí Budína, 10. augusta 1543, obsadila osmanská armáda aj Ostrihom, odkiaľ uskutočňovala ďalšie nájazdy, ktoré sa týkali aj územia dnešného Slovenska. Sandžaky Turci zakladali na území Novohradu, Malohontu či Gemera. Ohrozovali tiež stredoslovenské banské mestá a Spiš.
Na území dnešného Slovenska vznikol v druhej polovici 17. storočia aj ejálet, niečo ako provincia zložená z viacerých sandžakov. Jeho sídlom sa v roku 1663 stali Nové Zámky a tvorili ho štyri sandžaky – Novozámocký, Nitriansky, Levický a Novohradský.
Zdroj: Historický kalendár – Slovensko, Perfekt, Bratislava 2006, Kronika Slovenska I. Od najstarších čias do konca 19. storočia, Fortuna Print, Bratislava 1998
Pred 495 rokmi, 29. augusta 1526, sa neďaleko mestečka Moháč na juhu dnešného Maďarska stretla v boji uhorská armáda s vojskom tureckého sultána Sulejmana I. Uhorská armáda o sile 25.000 tisíc mužov utrpela v bitke s približne 80.000 osmanským vojskom zdrvujúcu porážku.
Pri úteku z bojiska zahynul uhorský kráľ Ľudovít II. Jagelovský a väčšia časť uhorskej šľachty. Sultán na druhý deň nechal popraviť ďalších približne 2000 zajatcov, medzi nimi aj hlavného veliteľa uhorskej armády, ostrihomského arcibiskupa Pavla Tomoriho. Ľudovít II. nezanechal po sebe potomka, a tak sa o vládu nad Uhorskom rozpútal zápas medzi rakúskym vojvodom Ferdinandom I. Habsburským a uhorským magnátom Jánom Zápoľským.
Ich súperenie využil Sulejman I., ktorému Zápoľský zložil vazalský sľub, lebo dúfal, že mu sultán pomôže získať Uhorské kráľovstvo. Sultán uskutočnil dve, ale neúspešné, ťaženie proti Viedni, sídlu Ferdinanda I. Habsburského. Prvé v roku 1529, pri ktorom sa Turci prvýkrát dostali aj na územie dnešného Slovenska. Druhé obliehanie Viedne nariadil v roku 1532.
Pod týmto tlakom ustupovali spory medzi Ferdinandom I. a Zapoľským do úzadia. Napokon 24. februára 1538 uzavreli vo Veľkom Varadíne prímerie, navzájom sa uznali za kráľov a územie Uhorska si rozdelili. Po smrti Zápoľského mala jeho časť pripadnúť Habsburgovcom.
Po úmrtí uhorského magnáta Jána Zápoľského, v roku 1540, však k naplneniu zmluvy nedošlo. Jeho manželka chcela totiž Zápoľského časť rozdeleného Uhorska nechať pre ich syna Jána Žigmunda. S podporou varadínskeho biskupa Juraja Martinuzziho a Sulejmana I. odmietla uznať Ferdinanda I. a nechala svojho syna vyhlásiť za uhorského kráľa. Ferdinand I. reagoval vojenským útokom na Budín, ale mesto nedobyl, lebo sa mu do cesty postavila aj silná osmanská armáda.
Sulejman I. sa aj na základe týchto udalostí rozhodol definitívne vyriešiť situáciu v Uhorsku, a tak presne 15 rokov po bitke pri Moháči, obsadil 29. augusta 1541 Budín, vtedajšie hlavné mesto Uhorska. Z Budína sa stalo sídlo nového pašalika a hradný kostol Panny Márie sa zmenil na mešitu. Budínsky pašalik, ktorý sa administratívne delil na sandžaky, existoval do roku 1686.
Dva roky po dobytí Budína, 10. augusta 1543, obsadila osmanská armáda aj Ostrihom, odkiaľ uskutočňovala ďalšie nájazdy, ktoré sa týkali aj územia dnešného Slovenska. Sandžaky Turci zakladali na území Novohradu, Malohontu či Gemera. Ohrozovali tiež stredoslovenské banské mestá a Spiš.
Na území dnešného Slovenska vznikol v druhej polovici 17. storočia aj ejálet, niečo ako provincia zložená z viacerých sandžakov. Jeho sídlom sa v roku 1663 stali Nové Zámky a tvorili ho štyri sandžaky – Novozámocký, Nitriansky, Levický a Novohradský.
Zdroj: Historický kalendár – Slovensko, Perfekt, Bratislava 2006, Kronika Slovenska I. Od najstarších čias do konca 19. storočia, Fortuna Print, Bratislava 1998
