Vtedajší československý prezident Edvard Beneš prijal demisiu 12 nekomunistických ministrov pod nátlakom aj komunistických politických predstaviteľov, ale aj z obáv vojenského občianskeho konfliktu.
Autor TASR
,aktualizované Bratislava 23. februára (TASR) - V nedeľu 25. februára uplynie 70 rokov od komunistického prevratu, ktorý bývalé Československo uvrhol do 40 rokov trvajúcej neslobody a totality.
"Práve sa vraciam z hradu od prezidenta republiky. Dnes ráno som prezidentovi republiky podal návrh na prijatie demisie ministrov, ktorí odstúpili 20. februára tohto roku. A súčasne som prezidentovi navrhol zoznam osôb, ktorými má byť vláda doplnená a rekonštruovaná. Môžem vám oznámiť, že pán prezident všetky moje návrhy, presne tak ako boli podané, prijal." Tieto slová vtedajšieho premiéra a predsedu Komunistickej strany Československa (KSČ) Klementa Gottwalda, budúceho prvého robotníckeho prezidenta, odzneli pred 70 rokmi na pražskom Václavskom námestí 25. februára 1948 a odštartovali proces, ktorý dnes už bývalé Československo zmenil na totalitný štát, v ktorom mala vedúce postavenie KSČ.
Vtedajší československý prezident Edvard Beneš oslabený chorobou prijal demisiu 12 nekomunistických ministrov pod nátlakom nielen komunistických politických predstaviteľov, ale aj z obáv vojenského občianskeho konfliktu, pretože komunisti vytvorili vlastné ozbrojené zložky - Ľudové milície.
Plán komunistov prevziať moc v Československej republike (ČSR) sa začal po parlamentných voľbách v roku 1946, v ktorých získali 40 percent hlasov a predsedom československej vlády sa stal Klement Gottwald. Komunisti prevzali moc nad bezpečnostnými zložkami v štáte, ktoré výdatne používali vo svoj prospech. Či už to bola takzvaná krčmaňská aféra, pokus o atentát na troch aktívnych demokratických politikov na jeseň roku 1947, alebo zbavenie mocenských pozícií Demokratickej strany (DS) na Slovensku, na základe odhalenia fiktívneho štátneho spriahania.
Nekomunistickí ministri vo vláde žiadali dôsledné vyšetrenie nielen týchto udalostí, ale aj väčšiu kontrolu nad bezpečnostnými zložkami v štáte. Vtedajší komunistický minister vnútra Václav Nosek na ich požiadavku zareagoval tým, že 12. februára 1948 nahradil osem členov Zboru národnej bezpečnosti v Prahe členmi blízkymi komunistickej strane. Nekomunistickí ministri na protest podali 20. februára 1948 demisiu, od ktorej očakávali pád vlády. Boli to členovia Československej strany národně socialistickej a Československej strany lidovej, ktoré pôsobili v českých zemiach, a tiež členovia DS z územia Slovenska.
Pád vlády sa však nekonal, práve naopak. Komunisti vystupňovali tlak nielen zvolaním veľkej manifestácie 21. februára 1948 na pražskom Staromestskom námestí, ale začali zakladať aj Akčné výbory Národného frontu a formovať ozbrojené Ľudové milície, ktoré sa vytvárali z vtedajších tzv. závodných stráží.
Na Slovensku 21. februára 1948 komunistický predseda Zboru povereníkov Gustáv Husák listom oznámil povereníkom za Demokratickú stranu (DS), že demisiu členov vlády za DS treba považovať aj za demisiu povereníkov tejto strany a urobil opatrenia na ukončenie ich činnosti.
Značný tlak na prezidenta ČSR Beneša, aby prijal demisiu ministrov, vyvinul aj hodinový výstražný generálny štrajk 24. februára 1948, ktorého sa zúčastnilo približne dva a pol milióna ľudí.
Vyvrcholením komunistického prevratu bol 25. február 1948, keď prezident ČSR Edvard Beneš prijal demisiu nekomunistických ministrov a súhlasil aj s požiadavkami Klementa Gottwalda, ktorý túto informáciu prišiel oznámiť čakajúcemu davu priaznivcov na Václavskom námestí v Prahe. Vznikla komunistická druhá vláda Klementa Gottwalda, ktorá začala proces premeny Československa na nedemokratický a totalitný štát. Zavládol policajný teror, ktorý vyvrcholil monsterprocesmi v 50. rokoch minulého storočia.
Tento februárový deň sa v bývalom Československu respektíve v niekdajšej Československej socialistickej republike (ČSSR) až do roku 1989 pripomínal a slávil ako "Víťazný február", ktorý ale v podstate znamenal nastolenie komunistickej diktatúry, likvidáciu parlamentného demokratického systému, súkromného vlastníctva, a pripojenia Československa k východnému bloku, ktorý riadil vtedajší Zväz sovietskych socialistických republík (ZSSR).
Totalitný komunistický režim v Československu priniesol mnoho obetí na životoch, tisíce uväznených či inak prenasledovaných ľudí, ktorí sa postavili na odpor komunistickému zriadeniu.
"Práve sa vraciam z hradu od prezidenta republiky. Dnes ráno som prezidentovi republiky podal návrh na prijatie demisie ministrov, ktorí odstúpili 20. februára tohto roku. A súčasne som prezidentovi navrhol zoznam osôb, ktorými má byť vláda doplnená a rekonštruovaná. Môžem vám oznámiť, že pán prezident všetky moje návrhy, presne tak ako boli podané, prijal." Tieto slová vtedajšieho premiéra a predsedu Komunistickej strany Československa (KSČ) Klementa Gottwalda, budúceho prvého robotníckeho prezidenta, odzneli pred 70 rokmi na pražskom Václavskom námestí 25. februára 1948 a odštartovali proces, ktorý dnes už bývalé Československo zmenil na totalitný štát, v ktorom mala vedúce postavenie KSČ.
Vtedajší československý prezident Edvard Beneš oslabený chorobou prijal demisiu 12 nekomunistických ministrov pod nátlakom nielen komunistických politických predstaviteľov, ale aj z obáv vojenského občianskeho konfliktu, pretože komunisti vytvorili vlastné ozbrojené zložky - Ľudové milície.
Plán komunistov prevziať moc v Československej republike (ČSR) sa začal po parlamentných voľbách v roku 1946, v ktorých získali 40 percent hlasov a predsedom československej vlády sa stal Klement Gottwald. Komunisti prevzali moc nad bezpečnostnými zložkami v štáte, ktoré výdatne používali vo svoj prospech. Či už to bola takzvaná krčmaňská aféra, pokus o atentát na troch aktívnych demokratických politikov na jeseň roku 1947, alebo zbavenie mocenských pozícií Demokratickej strany (DS) na Slovensku, na základe odhalenia fiktívneho štátneho spriahania.
Nekomunistickí ministri vo vláde žiadali dôsledné vyšetrenie nielen týchto udalostí, ale aj väčšiu kontrolu nad bezpečnostnými zložkami v štáte. Vtedajší komunistický minister vnútra Václav Nosek na ich požiadavku zareagoval tým, že 12. februára 1948 nahradil osem členov Zboru národnej bezpečnosti v Prahe členmi blízkymi komunistickej strane. Nekomunistickí ministri na protest podali 20. februára 1948 demisiu, od ktorej očakávali pád vlády. Boli to členovia Československej strany národně socialistickej a Československej strany lidovej, ktoré pôsobili v českých zemiach, a tiež členovia DS z územia Slovenska.
Pád vlády sa však nekonal, práve naopak. Komunisti vystupňovali tlak nielen zvolaním veľkej manifestácie 21. februára 1948 na pražskom Staromestskom námestí, ale začali zakladať aj Akčné výbory Národného frontu a formovať ozbrojené Ľudové milície, ktoré sa vytvárali z vtedajších tzv. závodných stráží.
Na Slovensku 21. februára 1948 komunistický predseda Zboru povereníkov Gustáv Husák listom oznámil povereníkom za Demokratickú stranu (DS), že demisiu členov vlády za DS treba považovať aj za demisiu povereníkov tejto strany a urobil opatrenia na ukončenie ich činnosti.
Značný tlak na prezidenta ČSR Beneša, aby prijal demisiu ministrov, vyvinul aj hodinový výstražný generálny štrajk 24. februára 1948, ktorého sa zúčastnilo približne dva a pol milióna ľudí.
Vyvrcholením komunistického prevratu bol 25. február 1948, keď prezident ČSR Edvard Beneš prijal demisiu nekomunistických ministrov a súhlasil aj s požiadavkami Klementa Gottwalda, ktorý túto informáciu prišiel oznámiť čakajúcemu davu priaznivcov na Václavskom námestí v Prahe. Vznikla komunistická druhá vláda Klementa Gottwalda, ktorá začala proces premeny Československa na nedemokratický a totalitný štát. Zavládol policajný teror, ktorý vyvrcholil monsterprocesmi v 50. rokoch minulého storočia.
Tento februárový deň sa v bývalom Československu respektíve v niekdajšej Československej socialistickej republike (ČSSR) až do roku 1989 pripomínal a slávil ako "Víťazný február", ktorý ale v podstate znamenal nastolenie komunistickej diktatúry, likvidáciu parlamentného demokratického systému, súkromného vlastníctva, a pripojenia Československa k východnému bloku, ktorý riadil vtedajší Zväz sovietskych socialistických republík (ZSSR).
Totalitný komunistický režim v Československu priniesol mnoho obetí na životoch, tisíce uväznených či inak prenasledovaných ľudí, ktorí sa postavili na odpor komunistickému zriadeniu.