Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Akciu B zastavilo Predsedníctvo Ústredného výboru (ÚV) Komunistickej strany Slovenska (KSS) uznesením na svojej schôdzi 19. septembra 1953, ktorú viedol prvý tajomník strany Karol Bacílek.
Autor TASR
Bratislava 19. septembra (TASR) - Násilné vysťahovanie "nespoľahlivých" ľudí a ich zaradenie na nútené práce bolo jedným z typov perzekúcie v komunistickom Československu po roku 1948. Jeho poslednou vlnou sa stala Akcia B, ktorá trvala 17 mesiacov.
V utorok 19. septembra uplynie 70 rokov od ukončenia Akcie B (B ako byty). Počas nej z Bratislavy a ďalších väčších miest v 18 skupinách vysťahovali viac ako 1000 rodín (reálne až do 1400), čím navždy poznačili ich životy. Akciu B zastavilo Predsedníctvo Ústredného výboru (ÚV) Komunistickej strany Slovenska (KSS) uznesením na svojej schôdzi 19. septembra 1953, ktorú viedol prvý tajomník strany Karol Bacílek.
"Išlo o stručný, prísne tajný materiál, ktorý zastavil násilné vysťahúvanie rodín z Bratislavy, Komárna, Martina, Žiliny, Košíc či Trenčianskych Teplíc na vidiek. Priebeh akcie hodnotilo Predsedníctvo ÚV KSS v podstate negatívne. V materiáli sa doslova uvádza, že po vysťahovaní 600 rodín sa práca s presťahovaním ďalších rodín sústavne sťažovala a jednotlivé prípady už často nemohli politicky zdôvodniť. Preto Predsedníctvo ÚV KSS na svojom zasadnutí už 8. augusta prijalo ustanovenie o postupnom zastavení Akcie B. Okrem toho bola v uznesení zrušená tajná Zvláštna komisia zložená z pracovníkov Povereníctva vnútra a Štátnej bezpečnosti (ŠtB), ktorá akciu riadila a vykonávala," povedala pre TASR bývalá vedecká pracovníčka Ústavu filozofie a sociológie Slovenskej akadémie vied a diplomatka Marianna Oravcová. Je autorkou knihy Akcia B, ktorú vydal Ústav pamäti národa v rokoch 2020 a 2022.
Ako uviedla, Akcia B nebola zastavená z humánnych dôvodov či na základe reflexie jej nezákonnosti a bezdôvodného prenasledovania vlastných občanov. "Bola zastavená len preto, že Povereníctva vnútra a ŠtB ju už nedokázali vykonávať. Zistili, že jednoducho nemajú dostatok obetí pre deportácie. Tak sa v plánovanom rozsahu a formáte stala záťažou pre kapacity ŠtB. Svojvoľné, násilné rozhodovanie o občanoch totiž komunistická strana považovala za svoj legitímny nástroj v revolučnom boji. To dokazuje aj fakt, že v uznesení o zastavení Akcie B sa súčasne súhlasí s presťahovaním ešte ďalších 12 osobitne vybraných rodín pre potreby ubytovania sovietskych poradcov, čo sa aj následne uskutočnilo," vysvetlila.
O Akcii B rozhodlo Predsedníctvo ÚV KSS 17. mája 1952. Vysťahovanie prvej tzv. čiastky - 165 rodín schválilo predsedníctvo 15. júla 1952. Nasledoval schválený mechanizmus - ŠtB vytipovala obete počas neohlásených návštev v bytoch a II. odbor pripravil dôkazový materiál pre návrhy rodín na vysťahovanie pre tajnú Zvláštnu komisiu. Rozhodnutia o zrušení užívania bytu s adresou prikázaného bydliska však postihnutí dostávali z II. bytového odboru ÚNV Bratislava. Keďže odvolanie nemalo odkladný účinok, tak sa v stanovenej dobe (obvykle dva až päť dní) ocitli na prikázanom neznámom mieste len s najnutnejším zariadením v nákladných vagónoch.
"Vysťahované rodiny sa tak ocitli v náhradnom bývaní vo vzdialených, koncových dedinách, v opustených domoch bez vody, elektriny či kúrenia, nevhodných na bývanie. Práceschopní členovia vysťahovaných rodín vo veku od 15 rokov zároveň boli rovnako násilne zaradení na nútenú manuálnu prácu, teda ich deti v mnohých prípadoch boli aj vylúčené zo stredoškolského i vysokoškolského štúdia. Museli pracovať na stavbách ciest, v kameňolomoch, tehelniach, cementárňach či baniach. To malo okrem iného za následok nezriedka ochorenia i predčasnú smrť," konštatovala Oravcová.
Akcia B bola jedným z prejavov ideológie agresívneho triedneho boja proti tzv. triednym nepriateľom. Jej základnou motiváciou nebol nedostatok bytov, ale násilná premena spoločnosti uplatňovaním moci jednej strany. Obeťami boli úradníci, mnohí už predtým zaradení do výroby, bývalí podnikatelia, majitelia hotelov, kaviarní, živnostníci, manželky mužov odsúdených za čierny obchod, špionáž či velezradu. Medzi vysťahovanými boli aj ľudia, ktorí sa vrátili z koncentračných táborov, penzisti a osamelo žijúci ľudia.
Vysťahovaní, roztratení po najodľahlejších miestach Slovenska, sa o zastavení Akcie B oficiálne či cez médiá ani nedozvedeli. Aj keby sa to boli dozvedeli, ich postavenie by to nijako neovplyvnilo. Paralelne strana totiž pripravovala tajné smernice pre národné výbory, ktoré návratu vysťahovaných do ich bytov bránili a dokonca bránili ich zaradeniu do novovzniknutého Jednotného poradovníka na byty. V každom prípade im cez negatívne kádrové posudky bránili v návrate do pôvodných povolaní. Tak väčšina pokusov o návrat stroskotala.
Akcia B ako perzekučné opatrenie postihlo niekoľko tisíc ľudí v troch generáciách a ani po jej skončení sa perzekúcia vlastne neskončila. "Komunistická strana nikdy nezamýšľala žiaden spôsob odškodnenia nevinných občanov, nápravu krívd alebo ich rehabilitáciu za tento typ perzekúcie. Plnohodnotnej rehabilitácie a odškodnenia sa im nedostalo ani po novembri 1989. Zostali ´collateral damage´ budovania socializmu," zdôraznila pre TASR Oravcová.
V utorok 19. septembra uplynie 70 rokov od ukončenia Akcie B (B ako byty). Počas nej z Bratislavy a ďalších väčších miest v 18 skupinách vysťahovali viac ako 1000 rodín (reálne až do 1400), čím navždy poznačili ich životy. Akciu B zastavilo Predsedníctvo Ústredného výboru (ÚV) Komunistickej strany Slovenska (KSS) uznesením na svojej schôdzi 19. septembra 1953, ktorú viedol prvý tajomník strany Karol Bacílek.
"Išlo o stručný, prísne tajný materiál, ktorý zastavil násilné vysťahúvanie rodín z Bratislavy, Komárna, Martina, Žiliny, Košíc či Trenčianskych Teplíc na vidiek. Priebeh akcie hodnotilo Predsedníctvo ÚV KSS v podstate negatívne. V materiáli sa doslova uvádza, že po vysťahovaní 600 rodín sa práca s presťahovaním ďalších rodín sústavne sťažovala a jednotlivé prípady už často nemohli politicky zdôvodniť. Preto Predsedníctvo ÚV KSS na svojom zasadnutí už 8. augusta prijalo ustanovenie o postupnom zastavení Akcie B. Okrem toho bola v uznesení zrušená tajná Zvláštna komisia zložená z pracovníkov Povereníctva vnútra a Štátnej bezpečnosti (ŠtB), ktorá akciu riadila a vykonávala," povedala pre TASR bývalá vedecká pracovníčka Ústavu filozofie a sociológie Slovenskej akadémie vied a diplomatka Marianna Oravcová. Je autorkou knihy Akcia B, ktorú vydal Ústav pamäti národa v rokoch 2020 a 2022.
Ako uviedla, Akcia B nebola zastavená z humánnych dôvodov či na základe reflexie jej nezákonnosti a bezdôvodného prenasledovania vlastných občanov. "Bola zastavená len preto, že Povereníctva vnútra a ŠtB ju už nedokázali vykonávať. Zistili, že jednoducho nemajú dostatok obetí pre deportácie. Tak sa v plánovanom rozsahu a formáte stala záťažou pre kapacity ŠtB. Svojvoľné, násilné rozhodovanie o občanoch totiž komunistická strana považovala za svoj legitímny nástroj v revolučnom boji. To dokazuje aj fakt, že v uznesení o zastavení Akcie B sa súčasne súhlasí s presťahovaním ešte ďalších 12 osobitne vybraných rodín pre potreby ubytovania sovietskych poradcov, čo sa aj následne uskutočnilo," vysvetlila.
O Akcii B rozhodlo Predsedníctvo ÚV KSS 17. mája 1952. Vysťahovanie prvej tzv. čiastky - 165 rodín schválilo predsedníctvo 15. júla 1952. Nasledoval schválený mechanizmus - ŠtB vytipovala obete počas neohlásených návštev v bytoch a II. odbor pripravil dôkazový materiál pre návrhy rodín na vysťahovanie pre tajnú Zvláštnu komisiu. Rozhodnutia o zrušení užívania bytu s adresou prikázaného bydliska však postihnutí dostávali z II. bytového odboru ÚNV Bratislava. Keďže odvolanie nemalo odkladný účinok, tak sa v stanovenej dobe (obvykle dva až päť dní) ocitli na prikázanom neznámom mieste len s najnutnejším zariadením v nákladných vagónoch.
"Vysťahované rodiny sa tak ocitli v náhradnom bývaní vo vzdialených, koncových dedinách, v opustených domoch bez vody, elektriny či kúrenia, nevhodných na bývanie. Práceschopní členovia vysťahovaných rodín vo veku od 15 rokov zároveň boli rovnako násilne zaradení na nútenú manuálnu prácu, teda ich deti v mnohých prípadoch boli aj vylúčené zo stredoškolského i vysokoškolského štúdia. Museli pracovať na stavbách ciest, v kameňolomoch, tehelniach, cementárňach či baniach. To malo okrem iného za následok nezriedka ochorenia i predčasnú smrť," konštatovala Oravcová.
Akcia B bola jedným z prejavov ideológie agresívneho triedneho boja proti tzv. triednym nepriateľom. Jej základnou motiváciou nebol nedostatok bytov, ale násilná premena spoločnosti uplatňovaním moci jednej strany. Obeťami boli úradníci, mnohí už predtým zaradení do výroby, bývalí podnikatelia, majitelia hotelov, kaviarní, živnostníci, manželky mužov odsúdených za čierny obchod, špionáž či velezradu. Medzi vysťahovanými boli aj ľudia, ktorí sa vrátili z koncentračných táborov, penzisti a osamelo žijúci ľudia.
Vysťahovaní, roztratení po najodľahlejších miestach Slovenska, sa o zastavení Akcie B oficiálne či cez médiá ani nedozvedeli. Aj keby sa to boli dozvedeli, ich postavenie by to nijako neovplyvnilo. Paralelne strana totiž pripravovala tajné smernice pre národné výbory, ktoré návratu vysťahovaných do ich bytov bránili a dokonca bránili ich zaradeniu do novovzniknutého Jednotného poradovníka na byty. V každom prípade im cez negatívne kádrové posudky bránili v návrate do pôvodných povolaní. Tak väčšina pokusov o návrat stroskotala.
Akcia B ako perzekučné opatrenie postihlo niekoľko tisíc ľudí v troch generáciách a ani po jej skončení sa perzekúcia vlastne neskončila. "Komunistická strana nikdy nezamýšľala žiaden spôsob odškodnenia nevinných občanov, nápravu krívd alebo ich rehabilitáciu za tento typ perzekúcie. Plnohodnotnej rehabilitácie a odškodnenia sa im nedostalo ani po novembri 1989. Zostali ´collateral damage´ budovania socializmu," zdôraznila pre TASR Oravcová.
