Bratislava 10. októbra (TASR) - Mníchovská dohoda, historikmi označovaná aj ako Mníchovský diktát z 29. septembra 1938 znamenala, že prvá Československá republika (ČSR) stratila územie s rozlohou 41.098 kilometrov štvorcových, na ktorom žilo 4,879 milióna obyvateľov. Podľa dokumentu, na ktorom sa dohodli britský premiér Arthur Neville Chamberlain, taliansky fašistický vodca Benito Mussolini, nemecký ríšsky kancelár Adolf Hitler a predseda francúzskej vlády Édouard Daladier ČSR odstúpila Nemecku nielen sudetské územie, ale aj Petržalku a Devín.

V utorok 10. októbra si pripomíname 85. výročie obsadenia Petržalky (nemecky Engerau) nacistickými vojskami. Obsadenie znamenalo stratu bratislavského predmostia, keď Petržalská línia bunkrov bola prvou stavebne aj technologicky dobudovanou časťou československého opevnenia. Petržalka bola súčasťou Hitlerovej Veľkonemeckej ríše až do oslobodenia Bratislavy 4. apríla 1945.

"Takzvaná Mníchovská dohoda štyroch veľmocí z 29. septembra 1938 znamenala okrem iného stratu väčšiny opevnení vybudovaných v pohraničí Čiech a Moravy. Tento dokument však rozhodol aj o bratislavskom predmostí s jeho pevnostnými objektmi, ktoré malo byť obsadené nemeckou armádou ako súčasť takzvaného piateho okupačného pásma. Československá armáda tak bola donútená aj tento dôležitý priestor vyprázdniť. Odchod jednotiek československej armády z priestoru prebehol bez incidentov. Už 10. októbra 1938 vtiahol do Petržalky prápor nemeckej armády. Bol sprevádzaný čatou takzvanej rakúskej légie. Nemecké oddiely postupne obsadili barakový tábor v Kopčanoch, Jelínkove kasárne, ženijné cvičiská v Pečnianskom lese ("Krištofek") resp. v lokalite Ostende a všetky objekty opevnení," uviedol pre TASR historik z Vojenského historického ústavu (VHÚ) Peter Chorvát.

Ako priblížil, ešte krátko pred príchodom nemeckej armády vydal veliteľ III. československej armády generál Lev Prchala rozkaz na urýchlenú evakuáciu hnuteľných súčastí opevnení. Keďže všetok takýto materiál nebolo možné odviesť, k jeho demontáži dochádzalo aj neskôr, na základe podmienok Mníchovskej dohody.

Presne 10. októbra 1938 jednotky československej armády, príslušníci polície a colnej služby opustili bratislavské predmostie, ktoré obsadilo nemecké vojsko. Z Petržalky sa stal Engerau.

Petržalka mala v čase obsadenia asi 15-tisíc obyvateľov slovenskej, nemeckej a maďarskej národnosti. Obyvatelia sa zo zabratých území mali vysťahovať do šiestich mesiacov. Väčšina z nich však ihneď opustila okupované územia. Utečenci prišli takmer o všetko. Tí, ktorí zostali, sa stali občanmi druhej kategórie a boli vystavení represiám nemeckých úradov aj civilných nacistických fanatikov.

V rámci cesty do Sudet navštívil 25. októbra 1938 bratislavské predmostie Adolf Hitler. "Počas tejto návštevy vzniesol požiadavku aj na získanie obce Devín. Československá strana 21. novembra 1938 súhlasila s delimitáciou hraníc aj v tomto priestore. Devín a bratislavské predmostie, spolu s rozlohou 43 kilometrov štvorcových, sa tak stali súčasťou nacistického Nemecka. Strata území znamenala, že potenciálna obrana hlavného mesta Slovenska sa stala mimoriadne komplikovanou. Staré mesto bolo v novej situácii na dostrel pušky z pravého brehu. Opísané skutočnosti boli zároveň veľkou ranou pre prestíž slovenskej autonómnej vlády. Okrem toho, že sa z okien vládnej budovy dívala na druhý breh Dunaja situovaný v Tretej ríši, mimoriadne bolestivou bola aj strata Devína - miesta tak dôležitého pre Slovákov," dodal historik Chorvát.

Na konci II. svetovej vojny v roku 1944, v Petržalke vznikol koncentračný tábor so šiestimi podtábormi, ktorých umiestnenie sa podarilo lokalizovať v spolupráci so Slovenským národným archívom. V novembri a decembri 1944 tu umiestnili 1730 až 2000 Židov. Tí sem boli deportovaní pešo alebo vlakmi z Maďarska. Väzni boli ubytovaní priamo v susedstve civilných obyvateľov vtedajšej Petržalky. Napríklad podtábor Fürst sa nachádzal v dnešnom areáli Incheby, Schinawek sídlil na jej parkovisku, podtábor Leberfinger zas na Tyršovom nábreží.

"Tábor tu stál medzi decembrom 1944 a marcom 1945. Špecifický bol tým, že bol rozložený na viacerých miestach - v stodolách, maštaliach, či pivniciach. Pravdepodobne tu bolo viac ako 1700 väzňov, z ktorých približne 500 vojnu neprežilo. Časť je pochovaná na Petržalskom cintoríne," priblížil pre TASR historik Slovenskej akadémie vied (SAV) Jakub Drábik.

Väzni umierali od hladu, na choroby a na následky mučenia zo strany dozorcov. Značnú časť väzňov zabili dozorcovia počas Pochodu smrti 29. marca 1945, keď pred príchodom Červenej armády nacisti evakuovali tábor. Väzni z Engerau išli takmer 20 kilometrov pešo do rakúskej dediny Bad Deutch-Altenburg. Tam ich na Dunaji nalodili a deportovali do koncentračného tábora v Mauthausene.

Židovské komunitné múzeum (ŽKM) predstavilo 29. mája 2015 výstavu Engerau - Zabudnutý príbeh Petržalky, ktorou vrátilo do dejepisu osudy židovských väzňov petržalského koncentračného tábora z konca 2. svetovej vojny.

Viedenský krajinský prokurátor Eugen Prüfer podal žalobu na fanatických príslušníkov tábora v Petržalke už krátko po druhej svetovej vojne a to koncom júla 1945. Prvý proces sa konal už v auguste 1945 pred ľudovým Krajinským súdom vo Viedni, teda skôr ako sa začal Norimberský proces s nacistickou špičkou.

V rokoch 1945 až 1954 sa uskutočnilo vo Viedni celkove šesť takzvaných Engerau procesov. Viacerých veliteľov z Petržalského tábora – príslušníkov SA (Sturmabteilung - Útočný oddiel) a politických fanatikov Tretej ríše odsúdili na tresty smrti, doživotie alebo na dlhoročné tresty odňatia slobody.



Zdroj: http://www.nachkriegsjustiz.at/prozesse/volksg/Anklage_Engerau_1.php