Príhovor premiéra P. Pellegriniho na oslavách 75. výročia SNP v Banskej Bystrici

Vážená pani prezidentka, vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky, vzácni hostia,

dovoľte mi, aby som sa napriek dnešnému reprezentatívnemu a medzinárodnému zastúpeniu na našich oslavách prihovoril najprv tým, na ktorých uniformy, medaily či odznaky hľadím s neskutočným údivom a obdivom.

Vážení hrdinovia Slovenského národného povstania, vojnoví veteráni, partizáni a všetci, ktorí ste sa doň akýmkoľvek spôsobom zapojili, vám dnes patrí úcta celej slovenskej spoločnosti. Keď som si čítal spomienky vašich kamarátov na chvíle spred 75 rokov, upútali ma slová vtedy 20-ročného účastníka povstania Samuela Barana: "Nepovažoval som sa za hrdinu. Len som splnil svoje predsavzatie: nečakať na iných a podieľať sa na oslobodení aj svojou troškou. Ťažko sa mi však na to spomína, lebo stále myslím na kamarátov, ktorí sa oslobodenia nedočkali."

Vidím v týchto vetách tri odkazy. Jedným z nich je obrovská zodpovednosť ľudí, ktorí 29. augusta 1944 zobrali do rúk zbrane. Nechceli čakať, že za nich vyrieši situáciu niekto iný. Oni boli práve tí, ktorí sa rozhodli nastaviť hrude okupantským guľkám. Druhým odkazom je, že napĺňanie tejto zodpovednosti ich mnohých stálo svoje životy. Znie to asi najmä pre mladé generácie triviálne: ale v slovenských zákopoch a lesoch sa zomieralo. Nebola to žiadna počítačová hra, ale skutočný zápas o holý život. A mnohí z tých, ktorí ho prežili, ešte mnoho rokov trpeli svojimi zraneniami alebo sa strhávali zo sna, budení scénami, ktoré boli nútení prežiť.

A posledným a tým najdôležitejším odkazom je skromnosť mnohých z vás, ktorí sa napriek všetkému prežitému utrpeniu necítia byť hrdinami. Chcem vám však dnes a z tohto miesta povedať, že hrdinami ste. Slovenský národ vám má za čo ďakovať. A nielen vám, ale všetkým tým desaťtisícom, ktorí sa, žiaľ, dnešného dňa nedožili. Mnohí z nás si dnes nevieme predstaviť, že sa tvárou v tvár smrti rozhodne niekto povýšiť boj za slobodu a princípy nad svoj vlastný život. Zviedli ste existenčný zápas so zlom. Vďaka vám bolo vtedajšie Československo prijaté medzi víťazov druhej svetovej vojny a vďaka vám sa skončilo najhoršie hromadné zabíjanie, aké kedy svet spoznal. Sláva vám a česť pamiatke všetkým vašim kamarátom, ktorí tu dnes už nie sú medzi nami.

A my všetci ostatní, prosím, nezabudnime, do čoho sa títo statoční ľudia pustili. A skúsme si predstaviť situácie, ktoré oni a ich súpútnici museli vtedy zažívať. Že vám z ničoho nič zabúchajú na dvere gestapáci a odvedú vám otca, starého otca či synov a niekde na lúke ich všetkých bez príčiny povraždia. Že do dediny z ničoho nič vpadne fašistická banda a začne strieľať na každého, aj na ženy a deti, ktoré umierajú pod dávkami zo samopalov. Že len tak z rozmaru popravia traja ožratí nacisti človeka tak, že ho rozrežú pílou na gátri, ako to urobili po tragických udalostiach v Kališti. Ale aj bez týchto vražedných scén čakalo vojakov i partizánov obrovské utrpenie v zime a lesoch, kde boli bez jedla či oblečenia odkázaní na pomoc ľudí z blízkych dedín. A títo ľudia im ju skutočne poskytovali, hoci celé svoje rodiny vystavovali smrteľnému nebezpečenstvu. Veľká vďaka patrí obetavým Slovenkám a Slovákom, ktorí našim partizánom pomáhali.

Takto vyzeral každodenných život našich hrdinov. Dnes sú poslední z nich tu medzi nami a ja z toho úprimne teším. A ako Banskobystričan som poctený tým, že práve toto mesto, srdce povstaleckého Slovenska, ich môže privítať na svojej pôde. Na ich počesť tu dnes budú pochodovať súčasní slovenskí vojaci. Ich uniformy i výzbroj sú už iné, no táto armáda je rovnakým symbolom národnej hrdosti Slovákov, ako tá bola tá pred 75 rokmi. A tu mi prepáčte, ale musím povedať, že ako Banskobystričana ma obzvlášť mrzia slová pochybností, či naozaj potrebujeme pri príležitosti osláv SNP takéto veľké oslavy, vojenskú prehliadku a organizáciu takého množstva sprievodných podujatí.

A ja hovorím jasne a priamo – áno, potrebujeme, lebo to robíme kvôli týmto ľuďom, ktorí sú ešte dnes medzi nami! Naopak, my, národ slovenský, sa tešme, že si vieme dôstojne pripomínať, toto unikátne výročie, ktorého hodnoty dodnes formujú štátotvorný charakter Slovenskej republiky. A buďme radi, že pri tej príležitosti môžu našim hrdinom ich vojenskí nasledovníci zasalutovať a my ostatní môžeme povedať prosté, ale úprimné – ďakujeme.



Vážené dámy, vážení páni,

slovenská armáda tu okrem pocty hrdinom SNP demonštruje aj svoju pripravenosť brániť svoju vlasť. No my všetci musíme byť pripravení na iný boj. Boj proti neprávosti, útlaku, prenasledovaniu akejkoľvek formy - lebo inak naše spomínanie nemá a nebude mať cenu. Musíme sa zastávať bezvládnych, chorých, osamelých a utláčaných, pretože to nie je len vysokou cnosťou, ale aj našou povinnosťou.

Na sociálnych sieťach sa dnes otvorene šíria príspevky podnecujúce k násiliu, ktoré klamlivou propagandou vnášajú do spoločnosť chaos. Prekrúcajú historické súvislosti a tvária sa, akoby boli viac záležitosťou názorov ako faktov. Extrémisti pritom prejavujú čoraz väčšiu sofistikovanosť, zjemňujú svoju rétoriku, maskujú ju do tradičných či ľudových hodnôt a pri svojich politických ambíciách sa snažia vplývať najmä na mladých ľudí.

Veďme preto, prosím, mladých doma, v rodinách a školách k tomu, aby chápali, kam môže dospieť fašizmus a učme ich tolerancii. Vysvetľujme im, že v druhej svetovej vojne bola definitívne porazená ideológia, ktorá sa snažila o ovládnutie sveta, a nehanebne určovala, kto je nadčlovek a kto podradná rasa. I to, kto nemá právo na život. V duchu tohto poučenia sa dnes musíme stavať na odpor každej ideológii, ktorej predstavitelia sa neštítia ničiť všetko, k čomu pociťujú nenávisť.

Sloboda je slovo s hlbokým obsahom. Skutočná sloboda však tkvie aj v ochote niesť zodpovednosť - zodpovednosť za budúcnosť, za iných, hoc aj neznámych ľudí. Naši predkovia sa postavili na odpor aj preto, lebo vedeli, že budúcnosť v neustálom strachu a prenasledovaní sa nedá nazvať životom. Títo ľudia mali tiež svoje túžby a sny o slobodnom živote. Mali svoje rodiny, ku ktorým sa už nikdy nevrátili. Doma po nich ostali vdovy a siroty. Matky a otcovia, ktorí sa nedočkali návratu svojich synov. Nech je pripomienka 75. výročia Slovenského národného povstania predovšetkým vyjadrením našej vďačnosti za obete, prinesené pre naše dobro, život a slobodu.

A ja vám chcem všetkým, ktorí ste sem dnes prišli, naozaj úprimne a zo srdca poďakovať, že ste sa prišli pokloniť hrdinstvu tých, ktorí bojovali a padli za našu slobodu. Česť ich pamiatke!