Bratislava 17. novembra (TASR) - Sedemnásty november patrí všetkým, nik nemá právo si ho privlastňovať. Vyhlásil to premiér Peter Pellegrini (Smer-SD) v príhovore v RTVS pri príležitosti 30. výročia Nežnej revolúcie. Zároveň zdôraznil potrebu zodpovedného prístupu k novodobým zmenám. Upozornil na starnutie populácie, pohyby národov, spomaľovanie ekonomiky, klimatickú zmenu, nové technológie a umelú inteligenciu.

"Dnes sa svet opäť mení, hoci zmena je rafinovanejšia a menej viditeľná na prvý pohľad. Ale je možno ešte zásadnejšia ako pred 30 rokmi," skonštatoval Pellegrini. Zdôraznil, že v súčasnosti si už Slovensko nemôže dovoliť sociálne experimenty. "Už nemôže vyhrávať hrubá fyzická sila ako v 90. rokoch, už nemôžu tak ako kedysi bohatnúť na úkor všetkých partie mafiánov a rôznych podvodníkov," poznamenal s tým, že dôležitá je zodpovedná zmena.

Pellegrini podčiarkol potrebu nájsť súdržnosť a vzájomnú dôveru. Vyzval na hľadanie cesty k sebe, pričom kritizoval hádky a rozbroje. "Predsa sme pred 30 rokmi nebúrali múry preto, aby sme ich dnes medzi sebou a okolo seba opäť stavali," poznamenal.

Premiér tiež pripomenul, že uplynulo 30 rokov od chvíle, keď sa zásadne začali meniť životy niekoľkých generácií. Úspech revolúcie podľa jeho slov nemožno pripisovať len jednotlivcom, ale státisícom ľudí v uliciach a na námestiach. Tvrdí, že v súčasnosti preto nemá nik právo privlastňovať si novembrovú revolúciu.

"My, občania Slovenskej republiky, však spoločne máme na to, aby sme ako národ uspeli," dodal.

Príhovor premiéra Petra Pellegriniho k 30. výročiu Nežnej revolúcie

Vážení spoluobčania!



Včera a dnes uplynulo tridsať rokov od chvíle, kedy sa zásadne začali meniť životy niekoľkých generácií Sloveniek a Slovákov. Už 16. novembra 1989 sa v Bratislave uskutočnil veľký a odvážny protest študentov za školské reformy a viac slobody. O deň neskôr ich nasledovali českí kolegovia v Prahe a ich pochod bol krvavo rozohnaný vtedajšími bezpečnostnými zložkami.

Za novembrové udalosti a zmeny, samozrejme, nevďačíme len dvom študentským demonštráciám. Hoci ja osobne som vtedajší vývoj pozoroval očami ôsmaka na základnej škole, tí starší vedia, že medzi všetkými ľuďmi postupne vrelo silné očakávanie novej éry. Menil sa svet okolo nás, menila sa naša spoločnosť a ľudia mali čoraz väčšie očakávania od budúcnosti.

Pamätám si veľmi dobre zo zasnežených novembrových námestí slová ako sloboda a demokracia. Vnímal som však aj niečo vecnejšie. Ľudia jednoducho chceli žiť lepšie, chceli mať možnosť slobodne vyjadriť svoje názory a čím skôr sa mať tak dobre ako v západných demokraciách.

Tieto prirodzené ľudské túžby sprevádzala na námestiach jedna zásadná emócia: nádherná súdržnosť, spolupatričnosť, pocit jedného spoločenstva a vedomie jedného cieľa. Ľudia boli k sebe zrazu ohľaduplní, usmievali sa, pomáhali si a napriek všetkej túžbe po zmene ju neprevádzala nenávisť, zloba a dychtenie po pomste.

November bol míľnikom pre celé Slovensko, a preto aj dnešný sviatok patrí nám všetkým. Bez státisícov odvážnych bezmenných ľudí, ktorí stáli na námestiach našich miest a obcí so svojimi úprimnými túžbami a pevným odhodlaním, by žiadna revolúcia neuspela. Po tridsiatich rokoch preto nik nemá právo privlastňovať si novembrovú revolúciu ako vlastné privilégium. Sedemnásty november totiž patrí aj tým, ktorí ešte vtedy nežili, pretože presne tak ako napríklad Slovenské národné povstanie ovplyvnil svojimi hodnotami ďalšie a ďalšie generácie.

Novembrové udalosti a príchod novej éry bol pre nás všetkých predovšetkým obrovskou príležitosťou na zmenu. Okrem nesporných prínosov v podobe osobnej slobody, možnosti cestovania či príležitostí najmä pre mladú generáciu však priniesla aj množstvo neželaného: prekvitanie nezákonných aktivít, rozmach podsvetia, zabudnutie na staršie generácie, ktoré celú váhu ekonomických zmien odniesli na svojich pleciach. Nemôžeme sa potom čudovať pocitom sklamania a nevyužitej príležitosti, ktoré si mnohí pamätníci odvtedy nosia v duši.

Aj dnes, tridsať rokov po Novembri 1989 všetci cítime, že prichádzajú nové časy a prinášajú zmenu. Musí to však byť zmena zodpovedná. Už si nemôžeme dovoliť sociálne experimenty, už nemôže vyhrávať hrubá fyzická sila ako v deväťdesiatych rokoch, už nemôžu tak ako kedysi bohatnúť na úkor všetkých partie mafiánov a rôznych podvodníkov. Zodpovedná zmena je o budúcnosti Slovenska.

Ako predseda vlády každé ráno vstávam s myšlienkou, čo v ten deň môžem urobiť pre Slovensko. Nesmierne by ma tešilo, keby sa každý zobúdzal s predstavou, s čím konkrétnym pomôže práve teraz svojej obci, mestu i krajine. Každý z nás môže byť veľkým prínosom pre budúcnosť tohto malého a skromného, ale hrdého a pracovitého národa. Ak každý priloží ruku k spoločnému dielu, ak každý odovzdá spoločnosti to najlepšie, čo v ňom je, posunieme sa určite o obrovský kus dopredu.

V roku 1989 sa zreteľne menil svet okolo nás. Všetci sme tie zmeny videli – menili sa hranice, padali bariéry, preskupovali sa svetové sily. A aj my sme vtedy búrali múry, strihali drôty a hľadali cestu jeden k druhému.

Dnes sa svet opäť mení, hoci zmena je rafinovanejšia a menej viditeľná na prvý pohľad. Ale je možno ešte zásadnejšia ako pred tridsiatimi rokmi. Vidíme zásadné starnutie populácie, pohyby celých národov po svete, spomaľovanie ekonomiky, závažnú zmenu klímy a nové poriadky vo svetových vzťahoch. Prichádzajú nové technológie či umelá inteligencia, ktorá musí ostať pod kontrolou jej tvorcov. Sú tu nové časy a Slovensko na ne musí byť pripravené.

A preto opäť potrebujeme nájsť súdržnosť a vzájomnú dôveru, ktoré nás vždy v historických chvíľach spoločne posúvali vpred. Preto musíme hľadať cesty k sebe, a nie večnými hádkami a rozbrojmi stavať medzi sebou ďalšie barikády. Predsa sme pred tridsiatimi rokmi nebúrali múry preto, aby sme ich dnes medzi sebou a okolo seba opäť stavali. Inak Slovensko ostane za múrom zmeneného sveta, uväznené v neschopnosti spojiť sa a prekročiť prah nových čias.

My, občania Slovenskej republiky, však spoločne máme na to, aby sme ako národ uspeli.

Ďakujem vám za pozornosť.