Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Kým pred jej vypuknutím nevideli svoju budúcnosť inde než v rámci Uhorska, najväčší dovtedajší globálny konflikt všetko zmenil a slovenskému národu dal historickú šancu v novom štáte. Povedal pre TASR historik Slovenskej akadémie vied Dušan Kováč.
Autor TASR
,aktualizované Bratislava 18. júla (TASR) - Prvá svetová vojna zmenila politickú budúcnosť Slovákov. Kým pred jej vypuknutím nevideli svoju budúcnosť inde než v rámci Uhorska, najväčší dovtedajší globálny konflikt všetko zmenil a slovenskému národu dal historickú šancu v novom štáte. Povedal pre TASR historik Slovenskej akadémie vied Dušan Kováč. „Slovenské politické programy, počínajúc Štúrovými Žiadosťami slovenského národa cez Memorandum slovenského národa, počítali s Uhorskom. V rámci neho chceli slovenskú autonómiu. To, že by sa Slovensko vyčlenilo z Uhorska, sa začalo objavovať pri politických diskusiách od októbra 1914,“ upozornil Kováč.
V októbri 1914 sformuloval vtedajší ríšsky poslanec Tomáš Garrigue Masaryk Rotterdamské memorandum, kde načrtol program vzniku spoločného česko-slovenského štátu vrátane jeho hraníc. Napriek tomu dohodoví spojenci, Francúzsko, Veľká Británia a Rusko, nechceli Rakúsko-Uhorsko rozbiť, ale odčleniť od Nemecka a skôr pritiahnuť na svoju stranu. Všetko zmenila snaha nového rakúskeho cisára Karola I. ukončiť vojnu. V roku 1917 adresoval francúzskej vláde tajný list, v ktorom uviedol, že bude podporovať požiadavky Francúzska na územie Alsaska a Lotrinska s cieľom, aby sa začali rokovania s Rakúsko-Uhorskom o separátnom mieri.
O rok neskôr v apríli 1918 rakúsky minister zahraničných vecí Czernin v emotívne ladenom prejave povedal, že Rakúsko-Uhorsko zostane navždy verné svojmu nemeckému spojencovi. Podľa Kováča francúzskeho premiéra Georgesa Clemenceaua prejav rozhneval a nechal publikovať cisárov list. „Bola z toho veľká aféra, ktorá sa skončila tým, že sa cisár Karol I. musel ísť pokloniť svojmu nemeckému spojencovi a tak deklarovať pokračovanie spojenectva. Vtedy USA, Veľká Británia a Francúzsko pochopili, že do budúcnosti musí byť Rakúsko-Uhorsko vojensky porazené,“ dodal Kováč.
Rozhodujúci pre vznik Československa bol vojenský príspevok k víťazstvu spojencov. Veľkú úlohu pritom zohral Milan Rastislav Štefánik, ktorý bol dôstojníkom francúzskej armády. Slúžil od začiatku vojny ako bojový letec, ktorý na srbskom fronte zhadzoval letáky. Tie mali primäť Čechov a Slovákov, aby prešli na druhú stranu. „Po zranení a vyliečení sa dostal do Paríža, kde nadviazal kontakt s Benešom a cez neho aj s Masarykom. Vo februári 1916 potom vytvorili Československú národnú radu ako politický orgán odboja. Štefánik bol jej podpredsedom,“ povedal Kováč.
Štefánik formoval légie nielen vo Francúzsku, ale aj v Rusku. „Hoci bolo v Rusku dosť zajatých Čechov a Slovákov, cárska vláda nechcela ani počuť o vytváraní nejakých zborov z nich. To sa zmenilo až po páde cára a vytvorení Dočasnej vlády. Potom sa československé légie sformovali veľmi rýchlo," doplnil Kováč. Česi a Slováci sa potom veľmi rýchlo identifikovali s myšlienkou nového štátu a prestali byť lojálni k monarchii. „Treba si však uvedomiť, že vojnový zajatec, ktorý sa stal legionárom, sa už nemohol stať zajatcom v Rakúsko-Uhorsku. Ako dezertéra by ho automaticky popravili. Napriek tomuto riziku do légií vstupovali desaťtisíce mužov a pre štáty Dohody to bol vážny argument na podporu Československa,“ uzavrel Kováč.
V októbri 1914 sformuloval vtedajší ríšsky poslanec Tomáš Garrigue Masaryk Rotterdamské memorandum, kde načrtol program vzniku spoločného česko-slovenského štátu vrátane jeho hraníc. Napriek tomu dohodoví spojenci, Francúzsko, Veľká Británia a Rusko, nechceli Rakúsko-Uhorsko rozbiť, ale odčleniť od Nemecka a skôr pritiahnuť na svoju stranu. Všetko zmenila snaha nového rakúskeho cisára Karola I. ukončiť vojnu. V roku 1917 adresoval francúzskej vláde tajný list, v ktorom uviedol, že bude podporovať požiadavky Francúzska na územie Alsaska a Lotrinska s cieľom, aby sa začali rokovania s Rakúsko-Uhorskom o separátnom mieri.
O rok neskôr v apríli 1918 rakúsky minister zahraničných vecí Czernin v emotívne ladenom prejave povedal, že Rakúsko-Uhorsko zostane navždy verné svojmu nemeckému spojencovi. Podľa Kováča francúzskeho premiéra Georgesa Clemenceaua prejav rozhneval a nechal publikovať cisárov list. „Bola z toho veľká aféra, ktorá sa skončila tým, že sa cisár Karol I. musel ísť pokloniť svojmu nemeckému spojencovi a tak deklarovať pokračovanie spojenectva. Vtedy USA, Veľká Británia a Francúzsko pochopili, že do budúcnosti musí byť Rakúsko-Uhorsko vojensky porazené,“ dodal Kováč.
Rozhodujúci pre vznik Československa bol vojenský príspevok k víťazstvu spojencov. Veľkú úlohu pritom zohral Milan Rastislav Štefánik, ktorý bol dôstojníkom francúzskej armády. Slúžil od začiatku vojny ako bojový letec, ktorý na srbskom fronte zhadzoval letáky. Tie mali primäť Čechov a Slovákov, aby prešli na druhú stranu. „Po zranení a vyliečení sa dostal do Paríža, kde nadviazal kontakt s Benešom a cez neho aj s Masarykom. Vo februári 1916 potom vytvorili Československú národnú radu ako politický orgán odboja. Štefánik bol jej podpredsedom,“ povedal Kováč.
Štefánik formoval légie nielen vo Francúzsku, ale aj v Rusku. „Hoci bolo v Rusku dosť zajatých Čechov a Slovákov, cárska vláda nechcela ani počuť o vytváraní nejakých zborov z nich. To sa zmenilo až po páde cára a vytvorení Dočasnej vlády. Potom sa československé légie sformovali veľmi rýchlo," doplnil Kováč. Česi a Slováci sa potom veľmi rýchlo identifikovali s myšlienkou nového štátu a prestali byť lojálni k monarchii. „Treba si však uvedomiť, že vojnový zajatec, ktorý sa stal legionárom, sa už nemohol stať zajatcom v Rakúsko-Uhorsku. Ako dezertéra by ho automaticky popravili. Napriek tomuto riziku do légií vstupovali desaťtisíce mužov a pre štáty Dohody to bol vážny argument na podporu Československa,“ uzavrel Kováč.
