Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Zákony upravujúce volebné právo v medzivojnovom Československu mali v porovnaní s obdobím Rakúsko-Uhorskej monarchie jednoznačne demokratický charakter.
Autor TASR
Bratislava 27. októbra (TASR) - Prvé voľby do poslaneckej snemovne v ČSR sa konali už podľa všeobecného volebného práva 18. apríla 1920. Voliť mohol každý, kto dosiahol vek 21 rokov.
Zákony upravujúce volebné právo v medzivojnovom Československu mali v porovnaní s obdobím Rakúsko-Uhorskej monarchie jednoznačne demokratický charakter. Volebné právo patrilo k najdemokratickejším v Európe, umožňovalo občanom podieľať sa na vytváraní všetkých zastupiteľských zborov.
Volebné právo prvej ČSR sa opieralo o ústavu, čiastkové otázky upravovali osobitné zákony. Do poslaneckej snemovne (300 poslancov) mali aktívne volebné právo (právo voliť) občania od 21 rokov, pasívne (právo byť zvolený) občania od 30 rokov. Kandidačné listiny zostavovali politické strany. Volebné právo bolo založené na zásadách všeobecného, rovného, priameho a tajného hlasovacieho práva. Jednotlivé strany dostali mandáty podľa počtu voličov, výsledky volieb sa určovali až v troch skrutíniách.
Volebné právo mali občania zapísaní do volebných zoznamov, museli však preukázať najmenej trojmesačný trvalý pobyt (pri aktívnom volebnom práve) a trojročné štátne občianstvo (pri pasívnom), volič ani volený nesmeli byť trestaní. Zaujímavosťou volebného poriadku bola povinnosť zúčastniť sa volieb. Zamestnávatelia museli upraviť pracovnú dobu v deň konania volieb tak, aby sa na nich zamestnanci mohli zúčastniť. Rovnako bola upravená aj vojenská služba. Jeden mandát do poslaneckej snemovne pripadal v roku 1920 v Čechách na 42.452, na Morave na 45.639 a na Slovensku na 49.073 voličov.
Prvé voľby do poslaneckej snemovne v ČSR sa uskutočnili 18. apríla 1920 na celom území republiky. Z volieb bolo dočasne vylúčené územie Těšínska, Zakarpatská Ukrajina a niektoré pohraničné územia, o ktoré sa viedol spor (v Čechách Vitorazsko a Hlučínsko, na Slovensku horná Orava a severný Spiš). Voľby do poslaneckej snemovne prebiehali v 23 volebných krajoch (na Slovensku v siedmich), kandidovalo v nich 22 politických strán.
Na Slovensku sa volieb zúčastnilo osem strán. Okrem Slovenskej ľudovej strany a Slovenskej národnej a roľníckej strany to boli dve strany s celorepublikovou pôsobnosťou (sociálni demokrati a národní socialisti), tri maďarské strany a Združené židovské strany.
Najsilnejšou politickou stranou v rámci ČSR sa stala Československá sociálnodemokratická strana robotnícka, ktorá získala 25,7 percenta všetkých platných hlasov a 74 mandátov. Spolu s Nemeckou sociálno-demokratickou stranou robotníckou a Maďarsko-nemeckou sociálno-demokratickou stranou získali 38,5 percenta hlasov a 109 mandátov. Za ňou nasledovali Československá strana lidová, Agrárna strana a Československá strana socialistická.
Víťazstvom sociálnych demokratov sa vtedy skončili voľby aj na Slovensku. Získali 39,4 percenta a spolu s Maďarsko-nemeckou sociálno-demokratickou stranou vyše 46 percent všetkých platných hlasov. Za nimi nasledovala Slovenská národná a roľnícka strana (18,7 percenta) a Slovenská ľudová strana (18,1 percenta).
Zákony upravujúce volebné právo v medzivojnovom Československu mali v porovnaní s obdobím Rakúsko-Uhorskej monarchie jednoznačne demokratický charakter. Volebné právo patrilo k najdemokratickejším v Európe, umožňovalo občanom podieľať sa na vytváraní všetkých zastupiteľských zborov.
Volebné právo prvej ČSR sa opieralo o ústavu, čiastkové otázky upravovali osobitné zákony. Do poslaneckej snemovne (300 poslancov) mali aktívne volebné právo (právo voliť) občania od 21 rokov, pasívne (právo byť zvolený) občania od 30 rokov. Kandidačné listiny zostavovali politické strany. Volebné právo bolo založené na zásadách všeobecného, rovného, priameho a tajného hlasovacieho práva. Jednotlivé strany dostali mandáty podľa počtu voličov, výsledky volieb sa určovali až v troch skrutíniách.
Volebné právo mali občania zapísaní do volebných zoznamov, museli však preukázať najmenej trojmesačný trvalý pobyt (pri aktívnom volebnom práve) a trojročné štátne občianstvo (pri pasívnom), volič ani volený nesmeli byť trestaní. Zaujímavosťou volebného poriadku bola povinnosť zúčastniť sa volieb. Zamestnávatelia museli upraviť pracovnú dobu v deň konania volieb tak, aby sa na nich zamestnanci mohli zúčastniť. Rovnako bola upravená aj vojenská služba. Jeden mandát do poslaneckej snemovne pripadal v roku 1920 v Čechách na 42.452, na Morave na 45.639 a na Slovensku na 49.073 voličov.
Prvé voľby do poslaneckej snemovne v ČSR sa uskutočnili 18. apríla 1920 na celom území republiky. Z volieb bolo dočasne vylúčené územie Těšínska, Zakarpatská Ukrajina a niektoré pohraničné územia, o ktoré sa viedol spor (v Čechách Vitorazsko a Hlučínsko, na Slovensku horná Orava a severný Spiš). Voľby do poslaneckej snemovne prebiehali v 23 volebných krajoch (na Slovensku v siedmich), kandidovalo v nich 22 politických strán.
Na Slovensku sa volieb zúčastnilo osem strán. Okrem Slovenskej ľudovej strany a Slovenskej národnej a roľníckej strany to boli dve strany s celorepublikovou pôsobnosťou (sociálni demokrati a národní socialisti), tri maďarské strany a Združené židovské strany.
Najsilnejšou politickou stranou v rámci ČSR sa stala Československá sociálnodemokratická strana robotnícka, ktorá získala 25,7 percenta všetkých platných hlasov a 74 mandátov. Spolu s Nemeckou sociálno-demokratickou stranou robotníckou a Maďarsko-nemeckou sociálno-demokratickou stranou získali 38,5 percenta hlasov a 109 mandátov. Za ňou nasledovali Československá strana lidová, Agrárna strana a Československá strana socialistická.
Víťazstvom sociálnych demokratov sa vtedy skončili voľby aj na Slovensku. Získali 39,4 percenta a spolu s Maďarsko-nemeckou sociálno-demokratickou stranou vyše 46 percent všetkých platných hlasov. Za nimi nasledovala Slovenská národná a roľnícka strana (18,7 percenta) a Slovenská ľudová strana (18,1 percenta).
