Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Jozef Psotka bol živou legendou, vážili si ho celé generácie horolezcov.
Autor TASR
Košice/Bratislava 11. februára (TASR) - Patril medzi najrešpektovanejších a najuznávanejších československých horolezcov. V pondelok 12. februára uplynie 90 rokov od narodenia Jozefa Psotku, zakladateľa slovenského horolezectva.
Vo veku 50 rokov a 246 dní sa mu podarilo pokoriť najvyššiu horu sveta Mount Everest (8849 m n. m.). To dovtedy v takom vysokom veku nikto na svete nedokázal. Urobil tak 15. októbra 1984 prvovýstupom a dokonca bez použitia kyslíkovej masky.
Jeho triumf sa mu však stal osudným. Pri zostupe z najvyššieho bodu Zeme zahynul. Na horu vyliezol spolu s vtedy 29-ročným tiež špičkovým slovenským horolezcom Zoltánom Demjánom a šerpom Ang Ritom. K nim bola majestátna matka hôr milosrdnejšia, prežili. Psotkovi sa stal Mount Everest hrobom. Doslova.
Jozef Psotka sa narodil 12. februára 1934 v Košiciach. Jeho meno vzbudzovalo ľudský i profesionálny rešpekt doma aj v zahraničí. Bol zaslúžilým majstrom športu, účastníkom mnohých horolezeckých expedícií v Himalájach, Hindukuši, Altaji, na Kaukaze, v Alpách a vo Vysokých Tatrách. Prezývali ho Juzek alebo robotník hôr.
"Je to nádherný pocit, keď sa človek dostane do výšok a zhora sa pozerá na svoje biedne maličkosti, ktoré považuje za veľké, keď je dole. Zhora sa zdá všetko krajšie a čistejšie," hovorieval Jozef Psotka.
V roku 2009 o ňom natočil jeho študent Pavol Barabáš dokument Everest – Juzek Psotka. Kolegovia horolezci naňho spomínali ako na veľmi silnú osobnosť, ktorá stmeľovala kolektív.
"S ním odišlo to klasické ponímanie horolezectva, tá súdržnosť a to kamarátstvo," hovoril Ivan Gálfy. "Čo povedal Psotka v horách, to bolo písmo sväté. A čím sme boli vyššie, tým bol dokonalejší, vždy bol nepísanou dušou tímu," spomínal Ivan Fiala. "Keby si viac dával pozor na seba, nie na druhých, ten úspech by bol oveľa skôr. Aj preto tak dlho čakal, že dával viac druhým ako sebe," tvrdil Michal Orolin.
Počas prvej veľkej expedície, ktorá v roku 1965 pôsobila v Hindukuši, vystúpil Psotka na sedem šesťtisícových vrcholov Vachanského chrbta. V roku 1971 sa zúčastnil na expedícii na Nanga Parbat a v rokoch 1973 a 1976 expedícií na Makalu, kde vystúpil na 8010 metrov vysoký juhovýchodný vrchol. V roku 1981 zdolal spolu s Ľudom Záhoranským 8586 metrov vysoký vrchol Kančendžongy. O tri roky neskôr sa mu splnil veľký sen a 15. októbra 1984 dosiahol ako prvý Slovák spolu so Zoltánom Demjánom a šerpom Ang Ritom vrchol Mount Everestu.
Vedúcim expedície do Himalájí, ktorá stála približne dva milióny korún bol František Kele. Základný tábor vybudovali po štrnásťdennom pochode 6. októbra 1984 vo výške 5400 metrov. Stan pre vrcholové družstvo postavili vo výške 8300 metrov.
Ako prvý sa mal z československej výpravy o vrchol pokúsiť Ján Porvazník. Mal však problémy s očami, a tak sa namiesto neho do 8849 metrovej výšky vydali Jozef Just a šerpa Ang Phurb. Avšak taktiež neúspešne, naspäť ich zahnala víchrica.
Ďalšími v poradí boli Jozef Psotka a Zoltán Demján. Zo základného tábora vyšli 11. októbra, o dva dni neskôr dorazili do tretieho tábora, kde ich dobehol aj slávny šerpa Ang Rita, ktorý bol rekordmanom v počte výstupov. Do výšky 8300 metrov sa dostali 14. októbra, našli stan, potraviny a kyslíkové fľaše, ktoré tam po svojom nevydarenom pokuse zanechali Just s Ang Phurbom. Ráno 15. októbra 1984 vyrazili na "strechu sveta". Záverečný výstup im trval osem hodín.
Po vzore talianskeho horolezca Reinholda Messnera vyšli všetci traja bez kyslíku. O 15. hodine a 15. minúte dosiahli najvyšší bod zemegule. Najskôr chceli zopakovať extrémne náročnú sovietsku cestu, nakoniec však zvolili výstup poľskou cestou, s vlastným variantom, ktorý bol natoľko výrazný, že ho odborníci považujú za samostatný prvovýstup.
Vopred zvolená zostupová trasa cez Južné sedlo však bola zafúkaná. Začalo sa stmievať a Psotka poslal Demjána nadol, aby urobil stopy do Južného sedla, kde mal byť stan vhodný na prenocovanie. Mali totiž len jedno čelné svetlo. Rýchlo sa zotmelo, prišla víchrica, ktorá stan zničila. Demján liezol dopredu štvornožky a podarilo sa mu zliezť nižšie do steny Lhotse, ktorá tlmila vietor. Tam čakal na Psotku a Anga Rita, keďže neprichádzali, Demján z posledných síl zišiel do západného kotla vo výške 6400 metrov. Šerpa prišiel vysilený až ráno. Na Psotku doľahla kríza, a tak sa rozhodol bivakovať.
Na druhý deň ráno sa Psotka pri zostupe zrútil do Západného kotla, pravdepodobne spadol z miest pri Ženevskej ostrohe. Snahu o jeho záchranu komplikovalo počasie. Kele vyslal z piateho tábora Justa s pokynom, aby išiel po stopách a našiel Juzka, čo sa mu aj podarilo, ale už bol mŕtvy. Vykopal v snehu a v ľade hrob a Jozefa Psotku pochoval.
Dlhý čas sa viedli diskusie o tom, že tím sa nemal rozdeliť. Keby vraj zostali spolu, tak by sa to nestalo.
Jozef Psotka bol živou legendou, vážili si ho celé generácie horolezcov. Za športové aktivity ho ocenili verejným uznaním Za zásluhy o rozvoj československej telesnej výchovy I. stupňa. Je držiteľom Zlatého odznaku IAMES-u, štátneho vyznamenania Za statočnosť a Zlatej medaily Ferdinanda Martinenga za činy v duchu humanizmu (in memoriam).
Vo veku 50 rokov a 246 dní sa mu podarilo pokoriť najvyššiu horu sveta Mount Everest (8849 m n. m.). To dovtedy v takom vysokom veku nikto na svete nedokázal. Urobil tak 15. októbra 1984 prvovýstupom a dokonca bez použitia kyslíkovej masky.
Jeho triumf sa mu však stal osudným. Pri zostupe z najvyššieho bodu Zeme zahynul. Na horu vyliezol spolu s vtedy 29-ročným tiež špičkovým slovenským horolezcom Zoltánom Demjánom a šerpom Ang Ritom. K nim bola majestátna matka hôr milosrdnejšia, prežili. Psotkovi sa stal Mount Everest hrobom. Doslova.
Jozef Psotka sa narodil 12. februára 1934 v Košiciach. Jeho meno vzbudzovalo ľudský i profesionálny rešpekt doma aj v zahraničí. Bol zaslúžilým majstrom športu, účastníkom mnohých horolezeckých expedícií v Himalájach, Hindukuši, Altaji, na Kaukaze, v Alpách a vo Vysokých Tatrách. Prezývali ho Juzek alebo robotník hôr.
"Je to nádherný pocit, keď sa človek dostane do výšok a zhora sa pozerá na svoje biedne maličkosti, ktoré považuje za veľké, keď je dole. Zhora sa zdá všetko krajšie a čistejšie," hovorieval Jozef Psotka.
V roku 2009 o ňom natočil jeho študent Pavol Barabáš dokument Everest – Juzek Psotka. Kolegovia horolezci naňho spomínali ako na veľmi silnú osobnosť, ktorá stmeľovala kolektív.
"S ním odišlo to klasické ponímanie horolezectva, tá súdržnosť a to kamarátstvo," hovoril Ivan Gálfy. "Čo povedal Psotka v horách, to bolo písmo sväté. A čím sme boli vyššie, tým bol dokonalejší, vždy bol nepísanou dušou tímu," spomínal Ivan Fiala. "Keby si viac dával pozor na seba, nie na druhých, ten úspech by bol oveľa skôr. Aj preto tak dlho čakal, že dával viac druhým ako sebe," tvrdil Michal Orolin.
Počas prvej veľkej expedície, ktorá v roku 1965 pôsobila v Hindukuši, vystúpil Psotka na sedem šesťtisícových vrcholov Vachanského chrbta. V roku 1971 sa zúčastnil na expedícii na Nanga Parbat a v rokoch 1973 a 1976 expedícií na Makalu, kde vystúpil na 8010 metrov vysoký juhovýchodný vrchol. V roku 1981 zdolal spolu s Ľudom Záhoranským 8586 metrov vysoký vrchol Kančendžongy. O tri roky neskôr sa mu splnil veľký sen a 15. októbra 1984 dosiahol ako prvý Slovák spolu so Zoltánom Demjánom a šerpom Ang Ritom vrchol Mount Everestu.
Vedúcim expedície do Himalájí, ktorá stála približne dva milióny korún bol František Kele. Základný tábor vybudovali po štrnásťdennom pochode 6. októbra 1984 vo výške 5400 metrov. Stan pre vrcholové družstvo postavili vo výške 8300 metrov.
Ako prvý sa mal z československej výpravy o vrchol pokúsiť Ján Porvazník. Mal však problémy s očami, a tak sa namiesto neho do 8849 metrovej výšky vydali Jozef Just a šerpa Ang Phurb. Avšak taktiež neúspešne, naspäť ich zahnala víchrica.
Ďalšími v poradí boli Jozef Psotka a Zoltán Demján. Zo základného tábora vyšli 11. októbra, o dva dni neskôr dorazili do tretieho tábora, kde ich dobehol aj slávny šerpa Ang Rita, ktorý bol rekordmanom v počte výstupov. Do výšky 8300 metrov sa dostali 14. októbra, našli stan, potraviny a kyslíkové fľaše, ktoré tam po svojom nevydarenom pokuse zanechali Just s Ang Phurbom. Ráno 15. októbra 1984 vyrazili na "strechu sveta". Záverečný výstup im trval osem hodín.
Po vzore talianskeho horolezca Reinholda Messnera vyšli všetci traja bez kyslíku. O 15. hodine a 15. minúte dosiahli najvyšší bod zemegule. Najskôr chceli zopakovať extrémne náročnú sovietsku cestu, nakoniec však zvolili výstup poľskou cestou, s vlastným variantom, ktorý bol natoľko výrazný, že ho odborníci považujú za samostatný prvovýstup.
Vopred zvolená zostupová trasa cez Južné sedlo však bola zafúkaná. Začalo sa stmievať a Psotka poslal Demjána nadol, aby urobil stopy do Južného sedla, kde mal byť stan vhodný na prenocovanie. Mali totiž len jedno čelné svetlo. Rýchlo sa zotmelo, prišla víchrica, ktorá stan zničila. Demján liezol dopredu štvornožky a podarilo sa mu zliezť nižšie do steny Lhotse, ktorá tlmila vietor. Tam čakal na Psotku a Anga Rita, keďže neprichádzali, Demján z posledných síl zišiel do západného kotla vo výške 6400 metrov. Šerpa prišiel vysilený až ráno. Na Psotku doľahla kríza, a tak sa rozhodol bivakovať.
Na druhý deň ráno sa Psotka pri zostupe zrútil do Západného kotla, pravdepodobne spadol z miest pri Ženevskej ostrohe. Snahu o jeho záchranu komplikovalo počasie. Kele vyslal z piateho tábora Justa s pokynom, aby išiel po stopách a našiel Juzka, čo sa mu aj podarilo, ale už bol mŕtvy. Vykopal v snehu a v ľade hrob a Jozefa Psotku pochoval.
Dlhý čas sa viedli diskusie o tom, že tím sa nemal rozdeliť. Keby vraj zostali spolu, tak by sa to nestalo.
Jozef Psotka bol živou legendou, vážili si ho celé generácie horolezcov. Za športové aktivity ho ocenili verejným uznaním Za zásluhy o rozvoj československej telesnej výchovy I. stupňa. Je držiteľom Zlatého odznaku IAMES-u, štátneho vyznamenania Za statočnosť a Zlatej medaily Ferdinanda Martinenga za činy v duchu humanizmu (in memoriam).
