Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Je vhodné tiež ubezpečiť dieťa, že akékoľvek jeho pocity, či už smútok, hnev alebo strach, sú úplne v poriadku.
Autor TASR
Ak si želáte, aby počítač prečítal text článku, použite prehrávač nižšie.
00:00 / 00:00
Prešov 1. novembra (TASR) - O smrti je s deťmi najdôležitejšie komunikovať priamo a bez zbytočného zjemňovania. Použitie jasných, priamych výrazov pomáha predchádzať zmätku. Rodičia môžu deťom najlepšie pomôcť tým, že budú úprimní, trpezliví a prispôsobia svoje vysvetlenia veku a emocionálnemu vývoju dieťaťa. Ako pre TASR uviedla psychologička Kornélia Ďuríková z Ligy za duševné zdravie, komunikácia o smrti blízkeho člena rodiny je podľa jej slov pre deti veľmi náročnou a citlivou témou.
"Deti si často uvedomujú viac, než si dospelí myslia, a preto im treba vytvoriť priestor na vyjadrenie ich pocitov, otázok a obáv. Najdôležitejšie je komunikovať priamo a bez zbytočného zjemňovania. Použitie jasných, priamych výrazov, ako napríklad dedko zomrel namiesto odišiel alebo zaspal, pomáha predchádzať zmätku. Deti totiž môžu metafory chápať doslovne, čo môže viesť k strachu alebo nepochopeniu, prečo sa zosnulý nevracia. Zároveň je dôležité vysvetliť im, že smrť nie je spôsobená chybou dieťaťa ani nikoho iného, a že je prirodzenou súčasťou života," uviedla Ďuríková.
Je vhodné tiež ubezpečiť dieťa, že akékoľvek jeho pocity, či už smútok, hnev alebo strach, sú úplne v poriadku. V neposlednom rade je dôležité, aby rodičia zostali dieťaťu emocionálne dostupní a sledovali, či neprejavuje známky dlhodobého trápenia. Ak sa tak deje, môže byť užitočné vyhľadať pomoc odborníka, detského psychológa, aby dieťa malo priestor a podporu zvládať stratu zdravým spôsobom.
"Aby rodičia minimalizovali riziko traumy u detí v súvislosti so smrťou, je dôležité postupovať s citom, trpezlivosťou a rešpektom voči potrebám dieťaťa," doplnila Ďuríková.
Pokiaľ sa dieťa cíti vypočuté a chápané, je podľa odborníčky menej pravdepodobné, že si vytvorí traumatizujúce spojenie so smrťou. "Niektoré deti chcú o smrti a strate hovoriť veľa, iné menej. Vždy by však mali mať pocit, že pri nich stojí niekto, kto ich vypočuje. Nenúťme deti chodiť na cintorín alebo na pohreb, ak na to nie sú pripravené. Ak je dieťa pripravené, zrelé a prejaví záujem, môže byť do rituálu poslednej rozlúčky zapojené, ale vždy dobrovoľne a s vysvetlením toho, čo sa deje," vysvetlila Ďuríková.
Ak dieťa príde o rodiča, je to podľa psychologičky preňho traumatický zážitok, ktorý ho formuje na celý život. "Sviatky ako Dušičky, ale aj iné - hlavne Vianoce a podobne, môžu znova otvárať bolestné spomienky a zintenzívniť zármutok. Dôležité je vytvorenie bezpečného priestoru pre smútok dieťaťa. Uistite ho, že je v poriadku, ak cíti smútok, hnev, strach, neistotu či zmätok," radí Ďuríková.
Ak dieťa súhlasí, môže byť užitočné spoločne vytvoriť malý spomienkový rituál, ktorý mu pomôže uctiť si pamiatku zosnulého rodiča. Môže ísť o zapálenie sviečky, vypustenie balónika do neba, vytvorenie kresby alebo písanie listu so spomienkami či pocitmi, ktoré sa spájajú so zosnulým rodičom.
"Deti si často uvedomujú viac, než si dospelí myslia, a preto im treba vytvoriť priestor na vyjadrenie ich pocitov, otázok a obáv. Najdôležitejšie je komunikovať priamo a bez zbytočného zjemňovania. Použitie jasných, priamych výrazov, ako napríklad dedko zomrel namiesto odišiel alebo zaspal, pomáha predchádzať zmätku. Deti totiž môžu metafory chápať doslovne, čo môže viesť k strachu alebo nepochopeniu, prečo sa zosnulý nevracia. Zároveň je dôležité vysvetliť im, že smrť nie je spôsobená chybou dieťaťa ani nikoho iného, a že je prirodzenou súčasťou života," uviedla Ďuríková.
Je vhodné tiež ubezpečiť dieťa, že akékoľvek jeho pocity, či už smútok, hnev alebo strach, sú úplne v poriadku. V neposlednom rade je dôležité, aby rodičia zostali dieťaťu emocionálne dostupní a sledovali, či neprejavuje známky dlhodobého trápenia. Ak sa tak deje, môže byť užitočné vyhľadať pomoc odborníka, detského psychológa, aby dieťa malo priestor a podporu zvládať stratu zdravým spôsobom.
"Aby rodičia minimalizovali riziko traumy u detí v súvislosti so smrťou, je dôležité postupovať s citom, trpezlivosťou a rešpektom voči potrebám dieťaťa," doplnila Ďuríková.
Pokiaľ sa dieťa cíti vypočuté a chápané, je podľa odborníčky menej pravdepodobné, že si vytvorí traumatizujúce spojenie so smrťou. "Niektoré deti chcú o smrti a strate hovoriť veľa, iné menej. Vždy by však mali mať pocit, že pri nich stojí niekto, kto ich vypočuje. Nenúťme deti chodiť na cintorín alebo na pohreb, ak na to nie sú pripravené. Ak je dieťa pripravené, zrelé a prejaví záujem, môže byť do rituálu poslednej rozlúčky zapojené, ale vždy dobrovoľne a s vysvetlením toho, čo sa deje," vysvetlila Ďuríková.
Ak dieťa príde o rodiča, je to podľa psychologičky preňho traumatický zážitok, ktorý ho formuje na celý život. "Sviatky ako Dušičky, ale aj iné - hlavne Vianoce a podobne, môžu znova otvárať bolestné spomienky a zintenzívniť zármutok. Dôležité je vytvorenie bezpečného priestoru pre smútok dieťaťa. Uistite ho, že je v poriadku, ak cíti smútok, hnev, strach, neistotu či zmätok," radí Ďuríková.
Ak dieťa súhlasí, môže byť užitočné spoločne vytvoriť malý spomienkový rituál, ktorý mu pomôže uctiť si pamiatku zosnulého rodiča. Môže ísť o zapálenie sviečky, vypustenie balónika do neba, vytvorenie kresby alebo písanie listu so spomienkami či pocitmi, ktoré sa spájajú so zosnulým rodičom.
