Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Boje prvej svetovej vojny sa bezprostredne dotkli aj dnešného severovýchodného Slovenska.
Autor TASR
Bratislava 1. januára (TASR) – Na frontoch prvej svetovej, alebo ako sa v tých časoch hovorilo Veľkej vojny, bojovalo približne 400.000 – 450.000 mužov zo Slovenska, pričom takmer 70.000 zomrelo. Vojna paralyzovala vnútropolitický život vo vtedajšom Uhorsku a ovplyvnila geopolitickú situáciu v Európe do takej miery, že umožnila reálne uvažovať aj o vzniku nových štátov. Jedným z nich sa stala Československá republika. Pre TASR to povedal profesor Roman Holec z Katedry slovenských dejín Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.
"O vyhlásení vojny dňa 28. júla 1914 sa obyvatelia Slovenska dozvedeli z manifestu cisára a kráľa Františka Jozefa Mojim národom vyvesenom na verejných priestoroch v rôznych jazykoch vo všetkých mestách," priblížil Holec. Na dedinách vznik vojny vybubnovali spolu s mobilizačnými rozkazmi a o vypuknutí vojny a manifeste informovala aj denná tlač vo svojich najbližších číslach.
Nadšenie maďarského obyvateľstva pre vojnu slovenská verejnosť a obyvatelia nezdieľali. "Vojnu prijali s nevôľou a obavami, cieľom vojny nikto nerozumel a medzi nepriateľmi sa ocitli tradične pozitívne vnímané krajiny (Srbsko, Rusko)," vysvetlil Holec. Mobilizácia však prebehla bez väčších problémov a bojová morálka slovenských vojakov vyplývajúca z tradičnej lojality voči panovníkovi a štátu sa hodnotila vysoko. "S rastúcim počtom obetí, s pribúdajúcimi mesiacmi a rokmi bojov však klesala i bojová morálka a nadšenie opúšťalo aj presvedčených o rýchlej a víťaznej vojne," konštatoval historik, podľa ktorého to súviselo i s porážkami na bojiskách a zhoršovaním sociálnej situácie v zázemí.
Boje prvej svetovej vojny sa bezprostredne dotkli aj dnešného severovýchodného Slovenska. "Bojovalo sa tu od novembra 1914 do mája 1915, keď sa ruské vojská po dvoch ofenzívach snažili prekročiť Karpaty a dostať sa do srdca Uhorska," objasnil Holec s tým, že línia frontu prechádzala po čiare Bardejov – Svidník – Stropkov – Medzilaborce – Humenné – Snina a na oboch stranách frontu padlo okolo 45.000 vojakov.
Na frontoch prvej svetovej vojny bojovalo 400.000 – 450.000 mužov zo Slovenska, teda asi sedmina vtedajšieho počtu obyvateľov. "Takmer 70.000 našlo vo vojne smrť a dvojnásobok tohto počtu malo trvalé následky v podobe rôznych zranení a chorôb. Vyše 60.000 vojakov zostalo trvalo zmrzačených," povedal Holec, podľa ktorého sa život v Rakúsko-Uhorsku prispôsobil potrebám armády a frontov.
"Vojenská správa znemožňovala akékoľvek sociálne a politické zápasy. Ekonomika sa centralizovala a nastavila pre potreby vojny. Armáda kontrolovala chod najdôležitejších strategických podnikov. V ekonomike štátu rástla úloha žien, na ktorých ležala aj ťarcha poľnohospodárskej výroby," priblížil Holec. S pribúdajúcimi rokmi sa začala podľa jeho slov drasticky obmedzovať spotreba, objavovali sa poruchy v zásobovaní v stále hrozivejšej podobe umocňovanej infláciou a rekviráciami hospodárskych zvierat i kovových predmetov. "To všetko len zvyšovalo nepopulárnosť vojny a odpor voči nej," dodal.
Vojna paralyzovala vnútropolitický život v Uhorsku a znemožňovala normálne prejavy politického života, pripomenul Holec s poukázaním na vojenskú správu verejného života, zákaz zhromažďovania a spolčovania, cenzúru, obmedzený pohyb obyvateľov či nefungovanie zastupiteľských orgánov.
"Vojna rozhodujúcim spôsobom ovplyvnila geopolitickú situáciu v Európe a umožnila reálne uvažovať o predtým neuskutočniteľných alternatívach vývoja a nového usporiadania," podotkol historik. Česká a slovenská politická emigrácia v západnej Európe, USA a Rusku vsadila svoje aktivity na víťazstvo dohodových mocností umožňujúce úvahy o rozbití habsburskej ríše a vytvorení nových národných štátov, zdôraznil Holec. Odboju sa aj vďaka československým légiám podarilo získať status spojenca a súhlas dohodových veľmocí s novým usporiadaním strednej Európy.
Z možných koncepcií sa podľa historika ako najproduktívnejšia ukázala byť myšlienka Československej republiky. Keď aj domáce politické elity nadobudli v závere vojny presvedčenie o životaschopnosti československého "projektu", bolo rozhodnuté. "Pre slovenský národný, politický a kultúrny vývoj išlo o jedno z najvýznamnejších rozhodnutí v 20. storočí," uzavrel Holec.
"O vyhlásení vojny dňa 28. júla 1914 sa obyvatelia Slovenska dozvedeli z manifestu cisára a kráľa Františka Jozefa Mojim národom vyvesenom na verejných priestoroch v rôznych jazykoch vo všetkých mestách," priblížil Holec. Na dedinách vznik vojny vybubnovali spolu s mobilizačnými rozkazmi a o vypuknutí vojny a manifeste informovala aj denná tlač vo svojich najbližších číslach.
Nadšenie maďarského obyvateľstva pre vojnu slovenská verejnosť a obyvatelia nezdieľali. "Vojnu prijali s nevôľou a obavami, cieľom vojny nikto nerozumel a medzi nepriateľmi sa ocitli tradične pozitívne vnímané krajiny (Srbsko, Rusko)," vysvetlil Holec. Mobilizácia však prebehla bez väčších problémov a bojová morálka slovenských vojakov vyplývajúca z tradičnej lojality voči panovníkovi a štátu sa hodnotila vysoko. "S rastúcim počtom obetí, s pribúdajúcimi mesiacmi a rokmi bojov však klesala i bojová morálka a nadšenie opúšťalo aj presvedčených o rýchlej a víťaznej vojne," konštatoval historik, podľa ktorého to súviselo i s porážkami na bojiskách a zhoršovaním sociálnej situácie v zázemí.
Boje prvej svetovej vojny sa bezprostredne dotkli aj dnešného severovýchodného Slovenska. "Bojovalo sa tu od novembra 1914 do mája 1915, keď sa ruské vojská po dvoch ofenzívach snažili prekročiť Karpaty a dostať sa do srdca Uhorska," objasnil Holec s tým, že línia frontu prechádzala po čiare Bardejov – Svidník – Stropkov – Medzilaborce – Humenné – Snina a na oboch stranách frontu padlo okolo 45.000 vojakov.
Na frontoch prvej svetovej vojny bojovalo 400.000 – 450.000 mužov zo Slovenska, teda asi sedmina vtedajšieho počtu obyvateľov. "Takmer 70.000 našlo vo vojne smrť a dvojnásobok tohto počtu malo trvalé následky v podobe rôznych zranení a chorôb. Vyše 60.000 vojakov zostalo trvalo zmrzačených," povedal Holec, podľa ktorého sa život v Rakúsko-Uhorsku prispôsobil potrebám armády a frontov.
"Vojenská správa znemožňovala akékoľvek sociálne a politické zápasy. Ekonomika sa centralizovala a nastavila pre potreby vojny. Armáda kontrolovala chod najdôležitejších strategických podnikov. V ekonomike štátu rástla úloha žien, na ktorých ležala aj ťarcha poľnohospodárskej výroby," priblížil Holec. S pribúdajúcimi rokmi sa začala podľa jeho slov drasticky obmedzovať spotreba, objavovali sa poruchy v zásobovaní v stále hrozivejšej podobe umocňovanej infláciou a rekviráciami hospodárskych zvierat i kovových predmetov. "To všetko len zvyšovalo nepopulárnosť vojny a odpor voči nej," dodal.
Vojna paralyzovala vnútropolitický život v Uhorsku a znemožňovala normálne prejavy politického života, pripomenul Holec s poukázaním na vojenskú správu verejného života, zákaz zhromažďovania a spolčovania, cenzúru, obmedzený pohyb obyvateľov či nefungovanie zastupiteľských orgánov.
"Vojna rozhodujúcim spôsobom ovplyvnila geopolitickú situáciu v Európe a umožnila reálne uvažovať o predtým neuskutočniteľných alternatívach vývoja a nového usporiadania," podotkol historik. Česká a slovenská politická emigrácia v západnej Európe, USA a Rusku vsadila svoje aktivity na víťazstvo dohodových mocností umožňujúce úvahy o rozbití habsburskej ríše a vytvorení nových národných štátov, zdôraznil Holec. Odboju sa aj vďaka československým légiám podarilo získať status spojenca a súhlas dohodových veľmocí s novým usporiadaním strednej Európy.
Z možných koncepcií sa podľa historika ako najproduktívnejšia ukázala byť myšlienka Československej republiky. Keď aj domáce politické elity nadobudli v závere vojny presvedčenie o životaschopnosti československého "projektu", bolo rozhodnuté. "Pre slovenský národný, politický a kultúrny vývoj išlo o jedno z najvýznamnejších rozhodnutí v 20. storočí," uzavrel Holec.
