Bratislava 8. novembra (TASR) - Slovenská spoločnosť dnes nie je taká, ako si ju želali ľudia na námestiach v Novembri '89. Na námestiach vtedy neexistovala jednotná predstava o tom, v čom chceme žiť. Dezilúzia je preto logická. V rozhovore pre TASR to hovoril Robert Klobucký, vedecký tajomník Sociologického ústavu Slovenskej akadémie vied (SAV). Myslí si tiež, že dnes ľudia nechcú radikálnu zmenu, ako to bolo pred 30 rokmi. Klobucký sa venuje predovšetkým histórií slovenskej sociológie, sociológií národa a entity, subkultúram mládeže, drogovej politike a verejným politikám.

-Je spoločnosť dnes taká, ako si ju želali ľudia na námestiach v Novembri?-

Určite nie. Myslím si, že každý mal nejakú predstavu, ako sa má spoločnosť vyvíjať. Ale ani na námestiach medzi ľuďmi neexistovala jednotná predstava o tom, v čom chceme žiť, ako to má vyzerať. Preto dezilúzia z toho následného vývoja je úplne logická a inak to ani dopadnúť nemohlo. Tí ľudia nemali jeden jediný vzor, ktorý by chceli nasledovať. Spoločným záujmom ľudí na námestiach bol podľa mňa protest proti vtedy fungujúcej komunistickej elite. Na tom sa asi všetci zhodli. Ale na ďalších otázkach sa očakávania do budúcnosti odchyľovali.

-Aké boli tie očakávania podľa vás?-

Rôzne. Viem si predstaviť, že na námestí v roku '89 stáli presvedčení nacionalisti, ktorí chceli už v tom čase robiť niečo s postavením Slovenska v rámci federácie, rovnako presvedčení demokrati, ktorí chceli, aby sa zrušil komunistický režim, aby sa nastolilo niečo demokratické na spôsob západnej Európy. A stáli tam aj ľudia, ktorí boli frustrovaní z toho, že Československo hospodársky, kultúrne aj spoločensky výrazne zaostáva za krajinami západnej Európy. A toto bol motív, že keď komunistická elita nedokáže spoločnosť viesť rovnako úspešne ako elity v západných krajinách, tak ju skúsme vymeniť.

-Spoločnosť sa za 30 rokov posunula, má dnes ešte nejaké neduhy spred Novembra?-

To je dobrá otázka. Diskutujeme s kolegami, či je Slovensko ešte postkomunistická krajina, kedy už ňou prestaneme byť, nakoľko to dedičstvo 40 rokov komunistického režimu je v nás zažraté, a nakoľko to mizne. Neviem to presne povedať. Určite by sa dali nájsť oblasti v spoločenskom živote aj politike, ktoré sú ovplyvnené našou historickou skúsenosťou, komunistickým režimom. Ale čo je určite jasné, tak sme čoraz menej postkomunistickou krajinou. Dôsledky komunistického režimu sú podľa mňa z roka na rok menej viditeľné.

-Ale nejaké neduhy zrejme ešte máme, ktoré konkrétne?-

Áno. Napríklad oblasť príklonu ku konšpiračným teóriám, to je vec spoločná pre všetky postkomunistické krajiny. Zdá sa, že ten režim, keď obmedzoval slobodu slova, podporoval rozličné fámy. To, že ľudia neverili oficiálnym zdrojom, elitám, to akoby sa udržiavalo v nejakej tradícií postkomunistických krajín a ľudia v týchto krajinách doteraz menej veria mainstreamovým vysvetleniam ako ľudia v západnej Európe. Je tu aj menšia miera dôvery v inštitúcie a voči iným ľuďom. To je tiež spoločná vlastnosť postkomunistických krajín.

-Môžeme tam ešte stále zaradiť aj korupciu...-

Áno, ale nedá sa presne povedať, či je korupcia naozaj dedičstvom komunizmu, lebo vieme, že aj za prvej Československej republiky tu nejaká korupcia bola. Čiže to by som až tak jednoznačne nepripisoval iba komunistickému režimu. Ale určite tomu napomohol.

-Čo charakterizovalo spoločnosť v Novembri '89 a čo ju charakterizuje dnes?-

V Novembri '89 bola dosiahnutá výrazná jednota v tom, že ľudia chceli výraznú zmenu. Tá mala spočívať vo výmene vládnucej komunistickej elity, čo ľudia dali na námestiach najavo. To bolo minimum, ale veľmi dôležité, na ktorom sa celá spoločnosť zhodla. Dnes máme pluralitu, nemáme takýto jediný bod, na ktorom by sme sa takýmto výrazným spôsobom dokázali zhodnúť.

-Spoločnosť sa stále mení, aj každými voľbami. Kam podľa vás smeruje?-

Ťažko povedať, nie sme veštci, aby sme vedeli presne skonštatovať, kde bude slovenská spoločnosť o 10 rokov. Môžeme len dúfať, že budeme stále demokratickejší, stále menej korupční, že občania tu budú môcť stále viac presadzovať svoju vôľu, že štát bude fungovať lepšie. To je len vyjadrenie želania. Ale ako to bude v skutočnosti, na to môže vplývať ešte veľa faktorov

-Za 30 rokov sme mali viacero protestov v uliciach, najväčšie boli pre Gorilu a ešte masívnejší charakter mali tie po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Videli ste tam nejaké paralely s Novembrom?-

Ani nie. Nebola tam zhoda spoločnosti taká veľká ako v Novembri '89, to je jedna vec. A druhá vec, stále máme dosť výraznú podporu vládnych, parlamentných strán, súčasného politického systému. Ľudia nechcú radikálnu zmenu. To by sa prejavilo v preferenciách. Máme strany, ktoré chcú radikálnu zmenu, a nie sú tu dominantné. To je rozdiel medzi Novembrom a súčasnou situáciou. Vieme, že v 90. roku, keď prišli prvé slobodné voľby, dovtedy jediná dominantná komunistická strana výrazne pohorela. V súčasnosti také niečo neočakávam.