Bratislava 21. novembra (TASR) - Alexander Dubček bol lídrom zmien v roku 1968. Od začiatku obrodného procesu však čelil nátlaku Sovietskeho zväzu. Pokus o reformu totalitného režimu v Československu napokon stroskotal v auguste 1968 po intervencii vojsk Sovietskeho zväzu, Poľska, Maďarska, Nemeckej demokratickej republiky (NDR) a Bulharska.

Udalosti Pražskej jari sa začali 3. - 5. januára 1968, keď Dubčeka, vtedajšieho prvého tajomníka Ústredného výboru (ÚV) Komunistickej strany Slovenska (KSS), zvolili za prvého tajomníka ÚV Komunistickej strany Československa (KSČ). Na najvyššom straníckom poste vystriedal Antonína Novotného.

Do vedenia strany sa dostali i reformní komunisti Josef Smrkovský, Ota Šik, Zdeněk Mlynář či František Kriegel, ktorí spolu s Dubčekom presadzovali spoločensko-ekonomické reformy. Cestu im uvoľnilo aj odstúpenie Novotného z postu prezidenta Československej socialistickej republiky (ČSSR) 22. marca 1968. Nahradil ho Ludvík Svoboda, ktorého za prezidenta zvolilo Národné zhromaždenie 30. marca 1968.

Pod vedením Dubčeka 1. apríla 1968 schválil ÚV KSČ akčný program, na základe ktorého sa mala demokratizovať personálna politika strany, a uvoľnili sa reštrikcie v oblasti slobody tlače, zhromažďovania či cestovania. Naplánovaná bola tiež postupná federalizácia štátu na dve rovnocenné republiky.

Schválenie plánu neostalo bez odozvy Moskvy. Na moskovskom stretnutí 4. mája 1968 generálny tajomník Ústredného výboru (ÚV) Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (KSSZ) Leonid Brežnev vyzval delegáciu vedenú Dubčekom na rázne opatrenia proti antisocialistickým silám.

V Československu sa 20. júna konalo vojenské cvičenie štátov Varšavskej zmluvy pod názvom Šumava. Pôvodne malo trvať do 30. júna, vojská však odkladali odchod z územia ČSSR. Posledné sovietske jednotky odišli až koncom júla, čo vyvolávalo napätie a vzostup protisovietskych nálad. Táto akcia sa neskôr posudzovala ako nácvik na vojenskú intervenciu.

Československý parlament schválil koncom júna 1968 zákon o súdnych rehabilitáciách a finančnom odškodnení obetí komunistickej diktatúry a tiež novelu tlačového zákona, na základe ktorej bola zrušená cenzúra.

Ostrú reakciu Moskvy vyvolalo vyhlásenie 2000 slov zverejnené 27. júna 1968. Manifest nabádal k podpore demokratizačného procesu, no Brežnev ho označil za "nástup síl, ktorý navodí kontrarevolučnú situáciu".

Nespokojnosť s vývojom v ČSSR vyjadrili predstavitelia Bulharska, Maďarska, NDR, Poľska a Sovietskeho zväzu vo Varšave 14. - 15. júla. Schválili koncept otvoreného listu adresovaného KSČ, na ktorý dubčekovské vedenie strany reagovalo odmietnutím internacionálnej pomoci na obranu socializmu v Československu.

Na prelome júla a augusta sa v Čiernej nad Tisou v železničnom vagóne stretli členovia vedenia KSČ a KSSZ. Rokovanie bolo dramatické, vedenie KSČ vystupovalo nejednotne (traja z členov Kolder, Biľak a Švestka sa stotožňovali so sovietskymi argumentmi).

Nad Dubčekovou víziou "socializmu s ľudskou tvárou" sa začalo zmrákať, keď 3. augusta 1968 podpísali predstavitelia Sovietskeho zväzu, NDR, Poľska, Maďarska, Bulharska, ale aj Československa tzv. Bratislavskú deklaráciu. V nej sa uvádzalo, že bratské strany nikomu nedovolia vraziť klin medzi socialistické štáty a problémy si vyriešia vzájomnou pomocou. Dubčeka na možnú vojenskú intervenciu upozornil 17. augusta maďarský vodca János Kádár. O deň neskôr už v Moskve schválili plán invázie.

Invázia sa začala v noci z 20. na 21 augusta 1968, keď vojská Sovietskeho zväzu, Poľska, Maďarska, NDR a Bulharska pod hlavičkou Varšavskej zmluvy prekročili hranice ČSSR. Obsadili dôležité miesta v krajine a Dubčeka spolu s ďalšími najvyššími predstaviteľmi štátu internovali do Moskvy, kde po rokovaniach v atmosfére nátlaku podpísali tzv. moskovský protokol, písomný súhlas s pobytom intervenčných vojsk.