Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Dva roky bezvýsledných rokovaní napokon ukončili parlamentné voľby v júni 1992, kde zvíťazila Občianska demokratická strana a Hnutie za demokratické Slovensko.
Autor TASR
Bratislava 23. novembra (TASR)- Prvé signály, že Československo sa môže rozpadnúť sa objavili už na začiatku roku 1990, po dvoch mesiacoch od nežnej revolúcie. Zhodli sa historici oslovení TASR. Eufóriu zo zmeny režimu vystriedalo relatívne rýchlo vytriezvenie. "Ukázalo sa to 23.januára 1990, keď prezident Havel po prvý raz vystúpil vo Federálnom zhromaždení a navrhol nový názov štátu, Československá republika. Tam sa začal vážny problém, spor o názov štátu, čiže takzvaná pomlčková vojna, ktorá jasne odkryla všetky problémy česko-slovenského spolužitia v 20. storočí“, povedal pre TASR český historik Jiří Suk.
Podľa Milana Zemka z Historického ústavu SAV išlo skôr o „spojovníkovú“ vojnu, kde sa diskutovalo o tom, či sa má písať Československo, československý so spojovníkom alebo bez neho. „Českí politici i médiá vtedy vraveli, prečo sa hádame o prkotinu, ale sami veľmi dlho nevedeli v tejto veci ustúpiť“, konštatoval pre TASR Zemko. Nešlo však o maličkosť, ale o politicky dôležitý symbol, ktorý v tom čase polarizoval celú spoločnosť. „Aj tento spojovníkový symbol mal vážnu úlohu. Išlo o to, či už názvom poukážeme na v zásade unitárny charakter štátu, alebo že je zložený z dvoch rovnocenných častí“, zdôraznil Zemko.
Napokon zvíťazil kompromis na upokojenie situácie. Dohodlo sa, že oficiálny názov štátu bude Česká a Slovenská federatívna republika (ČSFR), ale samotný názov Československo, československý, si každá republika môže písať podľa seba. Český historik Jan Rychlík si myslí, že kríza vo vzťahoch Čechov s Slovákov bola zjavná už pred rokom 1989.
„Mnohonárodnostný štát môže udržať pohromade len jednotiaca idea a tá v Československu chýbala“, povedal pre TASR Rychlík. Rozpad federácie sa dal očakávať, no prekvapila ho rýchlosť s akou sa udial. Dôvodom bol nielen vývoj ekonomiky, kde Slovensko ťažšie znášalo jej transformáciu, ale aj vnímanie postavenie národov. „Národnosť je stav našej mysli a identita, ktorou sa vymedzujeme navonok. Česi sa nepotrebovali vymedzovať, pretože Československo bolo vnímané ako český štát. Slováci to potrebovali, pretože svet ich nevidel“, dodal Rychlík.
Spoločný štát odsúdilo k zániku aj rozdielne vnímanie federácie. Kým česká strana bola za posilnenie ústredných orgánov, slovenskí politici podporovali viac kompetencii pre národné orgány. Historik Zemko v tom vidí istý paradox. „Pokiaľ išlo o komunistický režim, Česi boli pripravení zmeniť čokoľvek. Ale najmenej im prekážala federácia, ktorá vznikla v čase normalizácie. Bol to totiž model do veľkej miery centralizovaný“, upozornil Zemko.
Dva roky bezvýsledných rokovaní napokon ukončili parlamentné voľby v júni 1992, kde zvíťazila Občianska demokratická strana a Hnutie za demokratické Slovensko. Ich lídri, Václav Klaus a Vladimír Mečiar sa za niekoľko týždňov dohodli na rozdelení federácie a jej zániku k 31.decembru 1992.
Podľa Milana Zemka z Historického ústavu SAV išlo skôr o „spojovníkovú“ vojnu, kde sa diskutovalo o tom, či sa má písať Československo, československý so spojovníkom alebo bez neho. „Českí politici i médiá vtedy vraveli, prečo sa hádame o prkotinu, ale sami veľmi dlho nevedeli v tejto veci ustúpiť“, konštatoval pre TASR Zemko. Nešlo však o maličkosť, ale o politicky dôležitý symbol, ktorý v tom čase polarizoval celú spoločnosť. „Aj tento spojovníkový symbol mal vážnu úlohu. Išlo o to, či už názvom poukážeme na v zásade unitárny charakter štátu, alebo že je zložený z dvoch rovnocenných častí“, zdôraznil Zemko.
Napokon zvíťazil kompromis na upokojenie situácie. Dohodlo sa, že oficiálny názov štátu bude Česká a Slovenská federatívna republika (ČSFR), ale samotný názov Československo, československý, si každá republika môže písať podľa seba. Český historik Jan Rychlík si myslí, že kríza vo vzťahoch Čechov s Slovákov bola zjavná už pred rokom 1989.
„Mnohonárodnostný štát môže udržať pohromade len jednotiaca idea a tá v Československu chýbala“, povedal pre TASR Rychlík. Rozpad federácie sa dal očakávať, no prekvapila ho rýchlosť s akou sa udial. Dôvodom bol nielen vývoj ekonomiky, kde Slovensko ťažšie znášalo jej transformáciu, ale aj vnímanie postavenie národov. „Národnosť je stav našej mysli a identita, ktorou sa vymedzujeme navonok. Česi sa nepotrebovali vymedzovať, pretože Československo bolo vnímané ako český štát. Slováci to potrebovali, pretože svet ich nevidel“, dodal Rychlík.
Spoločný štát odsúdilo k zániku aj rozdielne vnímanie federácie. Kým česká strana bola za posilnenie ústredných orgánov, slovenskí politici podporovali viac kompetencii pre národné orgány. Historik Zemko v tom vidí istý paradox. „Pokiaľ išlo o komunistický režim, Česi boli pripravení zmeniť čokoľvek. Ale najmenej im prekážala federácia, ktorá vznikla v čase normalizácie. Bol to totiž model do veľkej miery centralizovaný“, upozornil Zemko.
Dva roky bezvýsledných rokovaní napokon ukončili parlamentné voľby v júni 1992, kde zvíťazila Občianska demokratická strana a Hnutie za demokratické Slovensko. Ich lídri, Václav Klaus a Vladimír Mečiar sa za niekoľko týždňov dohodli na rozdelení federácie a jej zániku k 31.decembru 1992.
