Bratislava 14. decembra (TASR) - Deväť z 12 nových členských krajín Európskej únie vrátane Slovenska sa stalo 21. decembra 2007 oficiálne členmi schengenského priestoru.
Schengenská dohoda nadviazala na Saarbrückenskú dohodu o postupnom rušení vzájomných colných kontrol, ktorú rok predtým uzatvorili Francúzsko a Nemecko. Je medzištátnou zmluvou, na základe ktorej došlo medzi jej signatármi k postupnému rušeniu hraničných kontrol pri prechádzaní štátnych hraníc. Prvých päť signatárov - Belgicko, Francúzsko, Nemecko, Luxembursko a Holandsko ju uzatvorilo 14. júna 1985 v malej luxemburskej dedinke Schengen, ktorá dala dohode a systému i dnešný názov.
Do platnosti vstúpila v septembri 1993. O úplnom zrušení hraničných kontrol najskôr medzi siedmimi štátmi Európskej únie (EÚ) - Nemeckom, Francúzskom, Španielskom, Portugalskom, Belgickom, Holandskom a Luxemburskom sa však rozhodlo až 26. marca 1995, keď bol uvedený do činnosti schengenský informačný systém (SIS), ktorý umožňoval rýchlu výmenu údajov o osobách a niektorých artikloch (osobitne o zbraniach a drogách) medzi políciami a colnými úradmi schengenských štátov. Mohol tak vzniknúť schengenský priestor, ktorý sa naďalej rozširoval.
Schengenský priestor je v súčasnosti územie časti Európy a hŕstky zámorských území, v ktorom môžu ľudia voľne prekračovať hranice zmluvných štátov na ktoromkoľvek mieste bez toho, aby museli prejsť hraničnou kontrolou. Funguje tu voľný pohyb osôb a tovaru. Letiská krajín sa považujú za vonkajšie hranice len pre lety do alebo z tretích krajín a lety v rámci schengenských štátov sa pokladajú za vnútorné. Schnegenský priestor vymedzuje spoločná posilnená hranica.
Na archívnej snímke predseda zhromaždenia poslancov župy Borsod-Abaúj-Zemplén Ferenc Ódor a košický župan Zdenko Trebuľa o polnoci z 20. na 21. decembra 2007 začali symbolicky rozoberať hraničné rampyFoto: TASR/František Iván
Do schengenského priestoru sa postupne pripojili ďalšie členské krajiny EÚ, ale vždy trvalo niekoľko rokov, pokiaľ splnili predpoklady na zrušenie hraničných kontrol. Taliansko vstúpilo v roku 1990, predpoklady splnilo v roku 1997. Pre Portugalsko a Španielsko sú tieto roky 1991 a 1995, pre Grécko roky 1992 a 2000, pre Rakúsko 1995 a 1997, Dánsko, Fínsko a Švédsko vstúpili v roku 1996 a spoločnú hranicu majú od roku 2001.
Súčasťou schengenského priestoru sú aj nečlenské štáty EÚ Nórsko a Island a autonómne časti Dánska - Grónsko a Faerské ostrovy. Veľká Británia a Írsko nie sú členmi Schengenu. Umožnila im to trvalá výnimka, ktorú si tieto dva štáty vyrokovali pri podpise Amsterdamskej zmluvy. V Amsterdamskej zmluve z roku 1997 sa signatárske štáty dohodli na integrovaní Schengenskej dohody do práv Európskej únie.
Deväť krajín (Česká republika, Slovenská republika, Maďarsko, Slovinsko, Poľsko, Litva, Lotyšsko, Estónsko a Malta), ktoré sa stali súčasťou EÚ v roku 2004, sa stali súčasťou schengenského priestoru 21. decembra 2007. Cyperská republika (vstúpila do EÚ tiež v roku 2004) požiadala o odklad vstupu do schengenského priestoru, pretože ostrov je rozdelený po tureckej invázii a dohoda by sa na ňom nedala dôsledne uplatniť. Rumunsko a Bulharsko vstúpili do EÚ 1. januára 2007 a požiadavky na vstup do schengenského priestoru zatiaľ úplne neimplementovali.
Rozhodnutím v referende z 5. júla 2005 ratifikovalo Schengenskú dohodu aj Švajčiarsko, ktoré nie je členom EÚ. Do systému sa oficiálne zapojilo 12. decembra 2008. Súčasťou schengenského priestoru sa v decembri 2011 stalo Lichtenštajnsko, tiež nie je členom EÚ.
Európske krajiny Monako, San Marino a Vatikán nie sú oficiálne súčasťou Schengenu, neuplatňujú však hraničné kontroly.
