Bratislava 22. júla (TASR) – Chcel byť športovcom, neskôr lekárom a skončil ako diplomat. Počas diplomatického kurzu na Stanfordskej univerzite bola jeho tútorkou Condoleezza Riceová, mikroekonomiku mu prednášal nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Milton Friedman. Pôsobil v africkom Zimbabwe, ale aj v Kanade. Jeho prvý veľvyslanecký post je spojený s Izraelom, kde zažil viacero vypätých situácií, napriek tomu na túto krajinu nezanevrel. Na bruselskej pôde bol pri vstupe SR do Schengenu a aj pri zavádzaní eura. Na súčasnom poste podpredsedu Európskej komisie si musel zvykať na ostré politické výmeny. "Snažím sa tomu prispôsobiť, ale musím povedať, že diplomatický štýl komunikácie mi vyhovuje oveľa viac," uviedol Maroš Šefčovič v exkluzívnom rozhovore pre TASR.

-Ako ste sa dostali k diplomacii? Nadviazali ste na rodinnú tradíciu?-


U mňa to bola skutočne náhoda. Dostal som na jedny Vianoce dvojdielnu knihu od Jamesa Aldridga Diplomat. Bola to veľmi zaujímavá knižka, ale neskôr som na ňu zabudol, keďže vo svojich mládežníckych časoch som chcel byť skôr športovcom, čo však neskôr kvôli zraneniam nebolo možné. Potom som istú dobu premýšľal o medicíne, na ktorú som si aj podal prihlášku. Keďže v tej dobe sa dalo prihlásiť len na jednu vysokú školu, na poslednú chvíľu som svoje rozhodnutie zmenil a prihlásil som sa na Vysokú školu ekonomickú do Bratislavy.

-Po roku ste však začali študovať na Moskovskom štátnom inštitúte medzinárodných vzťahov...-


Na ekonomickej univerzite ma po prvom ročníku oslovila vtedajšia prorektorka, či nechcem skúsiť prijímacie pohovory do Prahy na špeciálny program zameraný na diplomaciu. Na starosti ho malo vtedajšie ministerstvo zahraničných vecí. To ma vcelku zaujalo. Testy boli dosť náročné - z jazyka, všeobecného, resp. politického rozhľadu. Vzhľadom na to, že som sa na ne špeciálne nepripravoval, nemal som pocit, že by som v nich mohol uspieť. O pár týždňov v lete som však dostal rozhodnutie, že ma vybrali a pôjdem študovať diplomaciu do Ruska.

-Spomínali ste, že ste chceli byť športovcom. Akému druhu športu ste sa venovali?-


Začínal som v športovej triede v Bratislave a hrával som volejbal na vrcholovej úrovni. Neskôr som prešiel na atletiku, behával som krátke trate. V tejto disciplíne sa mi podarilo získať viacero ocenení, avšak v súlade s heslom športom k trvalej invalidite, aj mnoho úrazov a zranení. Tie ma nakoniec priviedli až na Hlbokú 7, kde bola vtedy ortopedická klinika (v súčasnosti na tejto ulici sídli MZV SR., pozn. TASR). K športu som sa ešte vrátil, ale vzhľadom na zdravotné problémy bolo jasné, že na profesionálnu kariéru v tomto odvetví môžem zabudnúť. Držal som sa teda rady mojej mamy, ktorá mi vždy prízvukovala, aby som sa učil, lebo šport ma aj tak neuživí.

-Ale športujete doteraz...-


Samozrejme, zvykol som si na to. Šport je neoddeliteľnou súčasťou môjho života. Je aj dobrým návodom na to, ako sa vyrovnať s každodenným stresom, a aj ako vyriešiť problémy s tlakom či váhou. Vo voľnom čase hrávam tenis, alebo sa venujem vytrvalostnému behu. Keď mi to časové možnosti dovolia, zájdem aj do posilňovne.

-Aké cudzie jazyky ste ovládali predtým, ako ste sa dostali na Moskovský inštitút?-


Mal som základnú gymnaziálnu nemčinu a ruštinu. Mysleli sme si, že po rusky vieme, ale keď sme prvýkrát prišli do obchodu v Moskve, miestnym predavačkám naša ruština pripadala neuveriteľne smiešna, čo aj patrične dávali najavo. Začiatky v Moskve boli nesmierne ťažké. Jazykovú kombináciu na škole sme si nemohli vybrať sami – bola nám pridelená z ministerstva zahraničných vecí. Ja som dostal angličtinu-francúzštinu. Ruština sa brala ako samozrejmosť. Niektorí kolegovia, ktorí mali väčšie nadanie na jazyky, dostali naozaj ťažké kombinácie - ako čínština, vietnamčina, turečtina. Takže z tohto pohľadu som mal šťastie.

-Odznelo množstvo kritických hlasov na Moskovský inštitút a aj na adresu Slovákov, ktorí tam študovali. Doteraz sa slovenským diplomatom vyčíta, že navštevovali najprestížnejšiu vysokú školu komunistického bloku.-


V tej skupine, v ktorej som bol aj ja, boli chlapci z normálnych slovenských rodín. Žiadna protekcia by nikomu neumožňovala, aby tú školu dokončil, pokiaľ by sa neučil. Moskovský inštitút sa doteraz považuje za ruský Harvard. Stačí si len pozrieť jeho webovú stránku, kto všetko má čestný doktorát - cez generálneho sekretára OSN Pan Ki-muna až po bývalého francúzskeho (Jacques Chirac) či fínskeho (Martti Ahtisaari) prezidenta. Prednášali tu mnohí politici svetového formátu - ako bývalý prezident USA Bill Clinton či generálny tajomník NATO Anders Fogh Rasmussen. Poznám veľmi veľa ľudí na rôznych medzinárodných postoch, ktorí ju absolvovali. Navštevujú ju študenti z celého sveta. Doteraz sa na nej učí 52 cudzích jazykov, čiže v tom majú tradíciu. Všade, kde som sa v zahraničí pohyboval a videli, že mám túto školu, tak to vnímali ako niečo mimoriadne a zaujímavé, lebo mala a má povesť elitnej diplomatickej školy.

-Mali ste možnosť porovnať tento systém s nejakým iným?-


Po návrate, keď som v roku 1990 nastúpil na federálne ministerstvo zahraničných vecí, absolvoval som špeciálny diplomatický kurz na Stanfordskej univerzite. Boli sme prvá skupina mladých diplomatov z tzv. bývalého východného bloku a dostali sme vynikajúcich učiteľov. Moja tútorka a vedúca mojej práce bola Condoleezza Riceová, mikroekonomiku nás učil Milton Friedman (nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu, pozn. TASR), medzinárodné vzťahy George Schultz (pôsobil na rôznych postoch amerických vlád, pozn. TASR). Mohol som si porovnať oba tieto systémy. Samozrejme, každý je niečím iný. Avšak taká jazyková príprava a minimálna veľkosť tried (do piatich ľudí, pozn. TASR), je na máloktorej univerzite. Nehovoriac o tom, že som popritom absolvoval odborné vzdelanie v oblasti medzinárodných vzťahov a medzinárodného práva. Zúčastnil som sa aj na špeciálnych kurzoch, ktoré robila univerzita d'Eté de Perpignan v Paríži po páde železnej opony pre nastupujúcich diplomatov. Som rád, že som dostal šancu vyskúšať si rôzne systémy, lebo vtedy sa nám otvoril celý svet.

-S profesionálnou kariérou ste začínali ako poradca štátneho tajomníka ministerstva zahraničných vecí v Prahe. Nedostali ste po rozdelení ČSFR ponuku zostať pracovať pre Českú republiku?-


Celé delenie ma zastihlo v Afrike. V roku 1991 som bol vyslaný na zastupiteľský úrad ČSFR v Harare v Zimbabwe. Počas prázdninového obdobia v roku 1992 sme dostali dotazník s tým, pre ktorú republiku chceme po 1. januári 1993 pracovať. Vybral som si SR. Nebolo to pre mňa ťažké rozhodovanie, lebo v Prahe som pôsobil krátko, celá moja rodina je zo Slovenska a tu som aj vyrastal. Chcel som pracovať pre Slovensko, aj keď som vedel, že v prvých etapách to bude oveľa zložitejšie a dobrodružnejšie. Po odoslaní dotazníka sa mi v Afrike narodila dcéra a v priebehu troch týždňov som dostal pokyn, aby som sa s celou rodinou presunul do Kanady. Celú logistiku sťahovania sme si museli zabezpečiť sami. Nebolo možné vziať si so sebou ani všetky veci, preto, keď sme v decembri 1992 vystúpili v kanadskom Montreale z lietadla aj s deťmi v tričkách, vzbudili sme menší rozruch.

-Nakoniec ste takmer tri roky boli zástupcom vedúceho zastupiteľského úradu v Ottawe. Ako ste vychádzali s českými kolegami po rozpade spoločného štátu?-


Do Ottawy som sa dostal z toho dôvodu, že Kanada bola po rozdelení federácie "pridelená" Slovensku. V rámci bývalého ČSFR sme si delili naše zastupiteľské úrady tak, že sa svet rozdelil na geografické celky. Slovensko bolo vlastníkom budovy a českí diplomati, ktorí tam zostali, boli ako keby našimi podnájomníkmi. Naši diplomati boli v tom istom postavení vo Washingtone. Bolo to, ako to pri rozvodoch býva, zo začiatku ťažké. Takže, keď českí diplomati rozhodli, že naši si vo Washingtone budú platiť parkovné poplatky, tak sme to zaviedli aj my v Ottawe. Ale potom nás to, našťastie, veľmi rýchlo prešlo.

-Za obdobia Vladimíra Mečiara sa dostalo Slovensko do medzinárodnej izolácie. Vtedajší premiér sa napríklad neúspešne snažil o oficiálne stretnutie s nemeckým kancelárom Helmutom Kohlom. Ako sa vám v takej atmosfére pracovalo?-


Bolo to ťažké obdobie pre slovenskú diplomaciu. Napriek tomu som veľmi hrdý na to, ako to nakoniec zvládla. Nikto nemôže povedať, že nebol informovaný o tom, ako je Slovensko vnímané v zahraničí. Raz, keď sa otvoria archívy a budú sa čítať správy z tohto obdobia, tak sa všetci dozvedia, že slovenskí diplomati informovali veľmi korektne o tom, aký má Slovensko problém a ako je postupne vyraďované z integračného procesu. S veľkým predstihom bolo jasné, že v prvej vlne rozširovania NATO nebudeme. Určitú dobu hrozilo, že budeme vyradení aj z celkového integračného procesu v rámci EÚ. Ministerstvo zahraničných vecí sa napriek kritikám a pod vedením rôznych ministrov vždy snažilo využiť všetky svoje možnosti a svoju presvedčovaciu kapacitu na to, aby sme zostali v hlavnom prúde

-Nedívali sa zahraniční partneri na slovenských diplomatov s dešpektom?-


Je to do určitej miery aj o umení, ako komunikovať tie veci, s ktorými sa človek mnoho ráz osobne nestotožní, ale ide o inštrukciu z ministerstva. Je potrebné vedieť odovzdať to stanovisko, vysvetliť kontext a vybudovať si osobný vzťah, ktorý aj keď človek pochádza z problémovej krajiny, tak jej tým môže veľmi pomôcť. Mali sme veľa vnútropolitických problémov a tie sa nevysvetľovali jednoducho. Mojím hlavným argumentom, ktorý som mal, bolo, že svoju krajinu poznám a že raz sa tá politická rampa otvorí a budeme pripravení na veľmi rýchly šprint, čo sa aj stalo.

-Správne chápem to, že keď aj slovenskí diplomati podávali správy o tom, ako je SR vnímaná vo svete, tak to vtedajší politickí predstavitelia ignorovali?-


Keďže som v tom čase pôsobil buď v riadiacej funkcii na MZV alebo priamo v kancelárii ministra, tak som dostával spravodajstvo z celého sveta, preto viem, že bolo písané korektne. Reprezentáciou tých čias to bolo vnímané v tom duchu, že diplomati dramatizujú, preháňajú a že politici to robia dobre, len to nie je správne pochopené a diplomati to v zahraničí zle vysvetľujú. Nebol tam moment sebareflexie, aby sa pre posun ďalej urobili výrazné zmeny. Skôr sa čakalo, že nás tam historická vlna dovezie, nech by sa dialo čokoľvek.

Jasný budíček prišiel po tom, ako sme napriek tomu, že sme na Slovensku počúvali reči o absolútne exkluzívnej geopolitickej pozícii Slovenska, boli z prvej vlny rozširovania NATO vynechaní.

-Po nástupe prvej vlády Mikuláša Dzurindu ste dostali ponuku na veľvyslanecký post v Izraeli.-


Pamätám sa, že sme sa opäť sťahovali v decembri a prišli sme do Izraela presne na Štedrý deň. Boli to pre nás prvé Vianoce v regióne, kde je sneh veľmi zriedkavý a začínali sme novú etapu v tejto mimoriadne dôležitej a zaujímavej krajine.

-Ide o nepokojnú a konfliktnú oblasť a pre vás to bol prvý veľvyslanecký post. Nerozmýšľali ste nad tým, že túto ponuku neprijmete?-


Aj medzi diplomatmi je také pravidlo, že keď dostanú prvýkrát ponuku za veľvyslanca, nech by to bolo kdekoľvek, akceptujú to. Je to česť, vyjadrenie uznania a možnosť reprezentovať celú krajinu na najvyššej úrovni v zahraničí. O tom sa v podstate nediskutuje.

Bol som pozitívne naladený, lebo Izrael je krajina, kde sa krížia geopolitické záujmy, ktorá má fascinujúcu históriu. Vedel som, že tam máme veľkú slovenskú komunitu, ale tiež veľa historických podlžností, ktoré treba vyriešiť. Aj mandát, ktorý som dostal od ministra zahraničných vecí bol ten, aby sme urobili všetko pre uzatvorenie problémových kapitol z histórie. Doplnil som si jeden veľký historicko-politický blok, ktorý je doteraz pre mňa užitočný. Keď sa spätne pozrieme s rodinou a rozoberáme to, tak to vyslanie v Izraeli nám najviac ostalo v pamäti, ako niečo veľmi silné a výnimočné.

-V čase vášho pôsobenia sa začalo v septembri 2000 povstanie Palestínčanov proti Izraelu, tzv. druhá intifáda, ktorá si vyžiadala tisícky obetí. Vo februári 2001 sa premiérom stal Ariel Šaron. Ako si spomínate na toto obdobie?-


Zažil som to najlepšie a to najhoršie. Najskôr tú obrovskú nádej, keď Bill Clinton predstavil parametre usporiadania tohto konfliktu na Blízkom východe. Som presvedčený, že raz, keď sa podarí dosiahnuť politickú dohodu, budú tieto parametre východiskom pre jeho usporiadanie. Pamätám si, ako vtedajší izraelský premiér Ehud Barak prichádzal zo summitu v Camp Davide v júli 2000 s tým, že sú už veľmi blízko k mierovej dohode. Dokonca som dostával inštrukcie, aby sme sa už pomaly začali rozhliadať po nejakom pozemku v Jeruzaleme na otvorenie slovenskej ambasády. Bola obrovská nádej, že sa podarí vyriešiť tento dlhoročný konflikt. Mal som pocit, že nastupuje etapa, kedy sa to politické ostrie otupilo a je reálna šanca na mier. Tieto rozhovory ale neviedli k úspešnému koncu. Nasledoval výstup Ariela Šarona na Chrámovú horu. Nikto nečakal, že reakcia zo strany Palestínčanov bude taká ostrá. Ani policajné jednotky, myslím, neboli pripravené na také masové protesty. Spanikárili obe strany a v prvých dňoch bolo veľa mŕtvych. Na vlastné oči som videl, ako to, čo sa budovalo dlhé roky, v priebehu niekoľkých týždňov skončilo. Zrazu sme si museli dávať na všetko veľký pozor. Po návrate z Izraela som sa strhával pri každej odloženej taške bez majiteľa.

-Nikdy nedospela bezpečnostná situácia tak ďaleko, aby ministerstvo zahraničných vecí rozhodlo o evakuácii veľvyslanectva?


Pravidelne sme na sa ambasáde školili, mali sme nachystané rôzne scenáre pre krízové situácie. V Izraeli viete, že je zle, keď všetkým začnú naraz zvoniť mobilné telefóny. Spomínam si na jednu spoločenskú večeru, na ktorej bol jeden veľvyslanec, ktorý sa dozvedel, že diskotéka Delfinárium, kam chodieva jeho syn, bola vyhodená do vzduchu. Rodičia sa mu nevedeli dovolať. Všetci sme to s nimi veľmi prežívali a snažili sa zistiť nejaké informácie cez svoje kontakty. Nakoniec sa nadránom vrátil domov v poriadku, lebo v ten deň bol na úplne inej diskotéke. Tento samovražedný atentát bol však predzvesťou mnohých nasledujúcich útokov.

-Boli ste aj vy osobne svedkom takejto udalosti?-


Každá cesta do Jeruzalema bola náročná. Raz sme sa dostali do kolóny, keď na jednej križovatke zaľahli ostreľovači a strieľali na autá. Videli sme, ako mladé 18-ročné izraelské vojačky so zbraňami bežia smerom ku kolóne. Došlo k prestrelke, počas ktorej vyhaslo viacero mladých životov. Boli to desivé momenty. Nedávno som bol na návšteve v Izraeli a zistil som, že všetky bývalé spolužiačky mojich dcér sú v armáde. Prvé, na čo som si spomenul, keď som tie dievčatá videl v uniformách, bol práve tento zážitok.

-Tento veľvyslanecký post ste opustili po troch rokoch, čo nie je celkom štandardná doba vyslania.-


Minister Eduard Kukan robil vtedy reštrukturalizáciu ministerstva a povolal ma späť do ústredia na funkciu politického riaditeľa. Najskôr som bol generálnym riaditeľom sekcie bilaterálnej spolupráce a rok pred vstupom do EÚ, keď bolo evidentné, že treba spraviť ešte veľa finalizačných opatrení, stal som sa generálnym riaditeľom pre záležitosti EÚ. Doteraz mám silný emocionálny zážitok z toho, akú pri našom vstupe do únie spravili Íri v meste Cork oslavu, kam prišla celá slovenská delegácia a bol tam veľkolepý slovenský kultúrny program. Človek naozaj cítil, že je v únii vítaný. V Dubline sa potom odohrala ceremónia vztyčovania vlajok nových členských štátov. Bol to moment, ktorý si človek zapamätá. Mal som šťastie, že som mohol byť pri míľnikoch, kedy sa Slovensko postupne začleňovalo do európskej mozaiky.

-Takže navrhnúť vás za Stáleho predstaviteľa SR pri Európskej únii bola pre ministra Kukana asi prirodzená voľba.-


Udalosti mali rýchly spád. S vtedajším ministrom som mal rozhovor, z ktorého vyplynulo, že otázku obsadenia postu stáleho predstaviteľa treba čo najskôr vyriešiť. Minister ma presvedčil, že sa s celou rodinou presťahujem do Bruselu. Bolo to pre neho najrýchlejšie riešenie, hoci viem, že mal so mnou aj iné plány. Práca na stálom zastúpení je tak náročná a dynamická, že sa to nedá so žiadnym iným diplomatickým postom porovnať. Tam čas na aklimatizáciu neexistuje, človek musí prísť a fungovať. Je to riadenie misie, ktorá má približne 100 ľudí, kde sa prelínajú všetky problematiky. Stály predstaviteľ je tým, koho majú všetci ministri ako prvého vo svojom mobilnom telefóne, pokiaľ je problém na európskej úrovni.

-Nastúpili ste na tento post po vstupe SR do únie, pre Slovensko tým nastala nová situácia, čo spôsobovalo najväčšie problémy?-


V úvodnej etape sa bolo treba preladiť z pozície kandidátskej krajiny, v ktorej sme boli viac-menej konzumentom odporúčaní a museli sme si plniť veľa domácich úloh, na hráča a spolutvorcu toho, čo sa v EÚ deje. Tímy, ktoré boli na ministerstvách pripravené na negociovanie, sa zrazu museli preorientovať na to, že práve naším vstupom sa všetko začalo. Museli sme zaviesť systém, ktorý funguje vo väčšine členských krajín, aby nám prichádzali inštrukcie z jednotlivých rezortov, keďže žiadny veľvyslanec nie je špecialista na všetko. Tie sme dostávali vždy v utorok o piatej.

-Spomenuli ste, že pôsobenie na stálom zastúpení sa s iným diplomatickým postom nedá porovnať. V čom je táto práca iná?-


Je to obrovská zodpovednosť a veľká škola. Naozaj sa očakáva, že keď tam niekto sedí za stolom, tak má priamu linku nielen na premiéra, ale vie tiež vyvažovať veci, na ktoré majú dve ministerstvá iný názor. A to treba častokrát na seba prevziať zodpovednosť a rozhodnúť, lebo na rokovaniach sa musíte vyjadriť. Lenže potom musíte to rozhodnutie aj ustáť. Neraz som mal telefón dosť ďaleko od ucha. Keď sa ráno zobudíte a nájdete si niekoľko neprijatých hovorov od premiéra a ministrov, tak viete, že máte problém. A ten problém tam máte každý deň. Je to post, ktorý je veľmi náročný, ale zároveň vám dá pocit zadosťučinenia, že môžete spraviť veľa dobrých vecí. Podarilo sa nám úspešne dokončiť vstup do Schengenu. Bol som pri zavádzaní eura, resp. pri negociáciách o finančnej perspektíve EÚ na roky 2007-2013, počas ktorých sme pre Slovensko vyrokovali finančnú obálku v hodnote 11,5 miliardy eur. To je niečo, čo sa na žiadnej inej diplomatickej misii nedá zažiť.

-Kým vstup do eurozóny bol v podstate bezproblémový, so Schengenom to také jednoduché nebolo. Slovensko pre zaostávanie v príprave a pre zabezpečenie svojej východnej hranice počúvalo kritiku a hrozilo, že v roku 2007 sa schengenský priestor o našu krajinu nerozšíri.-



Bol to naozaj obrovský problém, a to z toho dôvodu, že v prvej etape nebolo na slovenskej strane dostatočne pochopené, že toto nie je otázka, ktorá sa dá politicky vybaviť, alebo diplomaticky vynegociovať. Že v podstate schengenská evaluačná misia pozostáva z odborníkov, ktorí sú expertmi na to, ako majú fungovať hranice. Uvedomovali si, že nám odovzdávajú časť svojej suverenity a pokiaľ nemala byť hranica strážená tak, ako by ju strážili oni, tak nám jednoducho zelenú nechceli dať.

Prvá hodnotiaca správa o pripravenosti na Schengen bola veľmi negatívna. Museli sme splniť vyše 160 úloh. Keď som mal úvodné stretnutie po nástupe vlády Roberta Fica s ministrom vnútra Robertom Kaliňákom, tak som mu ju absolútne úprimne odprezentoval. Bol v menšom šoku. Povedal som mu vtedy, že pokiaľ Slovensko nevyrieši všetky úlohy, ak bude chýbať jediná, tak do schengenského priestoru nevstúpime, lebo nás tam nepustia. Veľmi dobré bolo, že sa na ministerstve vnútra vytvoril silný tím, ktorý požadované úlohy realizoval bod po bode.

-Aký bol postoj starých členských krajín k nášmu vstupu, neblokovali ho? Premiér Fico sa dokonca v jednom rozhovore vyjadril, že tieto členské štáty neprijímajú nových partnerov práve s otvoreným náručím.-


Verejná mienka bola rôzna. Boli obavy z otvorenia hraníc a z toho, čo všetko by to znamenalo pre Rakúsko alebo Nemecko. Mnohé politické sily v daných krajinách by uvítali zámienku našej nepripravenosti. Obrovské problémy však boli aj so zavádzaním schengenského elektronického systému – Schengenský informačný systém II. Evidentné bolo, že mnohým krajinám by vyhovovalo, aby sa Schengen rozšíril o ďalších partnerov až po zavedení tohto systému. Vedeli sme však, že jeho aktivácia môže trvať veľmi dlhý čas, pričom v plnom rozsahu, myslím, nefunguje doteraz. Túto požiadavku sme striktne odmietli a hľadali náhradu. Mimoriadne nám vtedy pomohli Portugalčania, ktorí odprezentovali technický návrh, ako sa dal vtedajší systém adaptovať na nové členské krajiny a premenovať na tzv. Schengen For All. Vedel som, že nie všetci kolegovia okolo rokovacieho stola boli nadšení, že Portugalčania našli toto riešenie, ale hneď ako ho dali na stôl, tak sme sa toho chytili. Znova to bol pre mňa veľký pocit zadosťučinenia v tom, že náš systém nastavenia východnej hranice a nová slovenská technológia, ktorá sa tam uplatnila, bola neskôr prezentovaná ako Best practice in Europe. Takže my, ktorí sme zase začínali s mankom, sme sa dostali do pozície, keď sme chodili starým členským krajinám ukazovať našu technológiu, ktorá napríklad umožňuje detekciu pašovaných ľudí.

-Vo februári 2010 ste sa stali podpredsedom Európskej komisie. Celá vaša dovtedajšia kariéra bola o diplomacii, toto je však politická funkcia. Už ste sa na to plne adaptovali?-


Ešte stále s tým nie som úplne stotožnený. Hlavný rozdiel je v tom, že v diplomacii pôsobí človek v oveľa diskrétnejšom prostredí a aj keď je potrebné povedať niečo veľmi tvrdé alebo negatívne, tak na to partnera vopred upozorníte. Vždy som sa snažil veci prezentovať tak, aby sme nikdy neprekročili hranicu, ktorá by nám na druhý deň znemožnila ďalej komunikovať.

Zvykol som si, dá sa povedať, na politickú dimenziu svojej práce. Keď prídete napríklad do Číny, tak tam musíte hovoriť v mene 500 miliónov ľudí EÚ, v pozícii najväčšej ekonomiky na svete. Tak vás tam vnímajú a aj to tak očakávajú. Na to, že reprezentujete obrovský priestor, na to som si zvykol. Menej na tie niekedy ostré politické výmeny, ktoré zažívam dosť často, keďže mám na starosti Európsky parlament a národné parlamenty. Aj keď si tam človek vypočuje veľa, tak najdôležitejšie je sa maximálne ovládať, komunikovať profesionálne a nenechať sa vyprovokovať, čo niekedy stojí obrovské úsilie.

-Svoj úvodný krst ohňom ste zažili na pôde Európskeho parlamentu počas svojho vypočutia na podpredsednícky post, keď vás obvinili z protirómskych poznámok.-



Stal som sa zhodou okolností objektom politických sporov medzi ľavicovými a pravicovými stranami. Po tom všetkom, čo som si vypočul na svoju adresu, som pochopil, že som naozaj na politickej úrovni, kde komunikácia prebieha tvrdo pred televíznymi kamerami. Snažím sa tomu prispôsobiť, ale musím povedať, že diplomatický štýl komunikácie mi vyhovuje oveľa viac.