Bratislava 2. júna (TASR) - Slovenské príslovie "Remeslo má zlaté dno" sa v 19. storočí naozaj zakladalo na pravde. Šikovní majstri si svojou prácou dokázali zarobiť peniaze na murované domy i polia, získavali status vážených mešťanov a sú známe prípady, keď sa vypracovali na richtárov a členov mestskej rady. "Medzi výnimočné remeslá, ktoré nás preslávili v celej monarchii, patrilo čipkárstvo, minciarstvo, zlatníctvo i vinárstvo. Červenú frankovku popíjala ako svoj obľúbený nápoj i cisárovná Mária Terézia," povedala pre TASR etnologička Katarína Nádaská.

Výbornú povesť mali slovenskí murári, ktorí vystavali Pešť. Drotári, plátenníci a olejkári tiež pochodili kus sveta a všade boli žiadaní. "Prvé zmienky o remeselníkoch sa na území Slovenska datujú do 12. storočia. Na základe archeologických nálezov vieme, že vznikali opevnené osady v blízkosti obchodných ciest, kde sa združovali obchodníci i remeselníci. Z týchto osád vznikali postupne kráľovské mestá a formovala sa cechová výroba. Cechoví majstri mali právo brať do učenia učňov a vystaviť im výučný list. Učňom však mohol byť iba chlapec, ktorý bol manželské dieťa, jeho otec bol tiež remeselník a bol z majetnej rodiny, pretože za učenie sa platilo", objasňuje K. Nádaská.

Obuvníci boli napríklad v učení od dovŕšenia desiateho roku života a výučba trvala päť až sedem rokov, podľa šikovnosti učňa. Z učňa sa stal tovariš, ktorý musel byť minimálne rok na vandrovke a až potom sa mohol pokúsiť zložiť tzv. Majstrovskú skúšku, ktorá sa skladala z praktickej a teoretickej časti. Ak tovariš skúšku zložil stal sa majstrom. Nie všetci však mali hneď na začiatku peniaze na vlastnú dielňu a tak mnohí zostávali robiť u svojich majstrov ako ich zamestnanci.

Názvy mnohých remesiel dnes znejú ako archaizmy. Ale ešte pred 200 rokmi patrili debnári, tokári, garbiari, remenári, barbieri, mydliari medzi bežné povolania. Spiš sa preslávil výrobou modrotlače, povrazníctvom, stolárstvom, peciarstvom, na Liptove boli šikovní garbiari, v baníckych regiónoch si ženy privyrábali paličkovanou čipkou, v Kremnici boli sústredení minciari.

"Od konca 18. storočia začali na našom území zanikať cechy, ale drobní remeselníci zostali ako živnostníci až do roku 1948. Obuvníci, stolári, oknári, pokrývači, krajčíri, modistky, zlatníci či debnári však päťdesiate roky 20. storočia neprežili. Daňové zaťaženie po znárodnení bolo pre súkromných živnostníkov likvidačné a tak sa remeslo stávalo už len okrajovou záležitosťou a záľubou", dodala etnologička. Priemyselná a strojová výroba ručne vyrábané výrobky vytlačila na okraj spoločnosti.