Kalinčiakovo/Bratislava 26. augusta (TASR) – Slovenské národné povstanie (SNP) by sa nebolo mohlo uskutočniť bez finančnej podpory, ktorú mu zabezpečil prvý guvernér Slovenskej národnej banky Imrich Karvaš. Pre TASR to uviedol generálny riaditeľ Múzea SNP v Banskej Bystrici Stanislav Mičev.

Foto: TASR Jaroslav Novák

"Použijem metaforu z Tisícročnej včely Petra Jaroša kde, keď sa hovorilo o tom, že sa začína vojna, tak odznela myšlienka, že na vojnu treba tri veci: peneži, peníze a peniaze. Áno, bez Imricha Karvaša by povstanie nebolo, pretože on uvoľnil viac ako tri miliardy vtedajších slovenských korún, ktoré predisponoval do Národnej banky v Banskej Bystrici a tie slúžili na to, aby systém v rámci povstania fungoval," povedal Mičev pre TASR.

Imrich Karvaš sa tak do dejín zapísal nielen ako mimoriadne schopný ekonóm a odborník na národné hospodárstvo, ale tiež ako hrdina SNP.

Ako vyštudovaný ekonóm a právnik zastával významné funkcie už počas prvej Československej republiky. Po rozbití Československa a vyhlásení Slovenského štátu požiadal Karvaša o spoluprácu osobne Jozef Tiso napriek tomu, že vedel o jeho politicko-spoločenskej orientácii. V marci 1939 mu ponúkol miesto guvernéra Slovenskej národnej banky, na čo Karvaš povedal, že sa z mnohých dôvodov považuje za nevhodnú osobu: "Som posledný československý minister obchodu, slobodomurár, manželka je Češka a evanjelička, a napokon som socialistického presvedčenia."

Tiso na Karvašove námietky odpovedal, že o jeho nedostatkoch vie, ale potrebuje odborníka a nie politika. Karvaš bol prvým guvernérom Slovenskej národnej banky až do zatknutia gestapom v septembri 1944. Zároveň od roku 1942 viedol Najvyšší úrad pre zásobovanie.

Práve tieto pozície mu umožňovali aktívne podporovať rodiaci sa odboj. Karvaš síce nebol priamym členom žiadnej z organizovaných odbojových skupín, ale s mnohými predstaviteľmi udržiaval intenzívny kontakt a svojou činnosťou im výrazne napomáhal.

Na pokyn Farkaša deponovali začiatkom marca 1944 do filiálok národnej banky v Banskej Bystrici a čiastočne aj v Ružomberku i v Žiline viac ako tri miliardy vtedajších slovenských korún.

Z pozície šéfa Najvyššieho úradu pre zásobovanie vydával príkazy na presun nedostatkových komodít na stredné Slovensko, ako napríklad potravín, obuvi a pohonných látok. Ich realizácia bola možná pod zámienkou vynúteného presunu do zázemia krajiny. Distribúciu pohonných látok z rafinérie v Dubovej do Zemianskych Kostolian, na Oravu a na rôzne miesta Pohronia urýchlilo bombardovanie bratislavskej rafinérie Apollo v júni 1944.

Vďaka Karvašovi sa presadil návrh, aby boli potraviny obyvateľstvu distribuované tri mesiace vopred, čo umožnilo výživu obyvateľov na povstaleckom území, ale aj zásobovanie povstalcov. Na aktivity ilegálnej Slovenskej národnej rady (SNR) zabezpečil 300.000 korún od podnikateľa Františka Micheru.

Spojenia Karvaša s niektorými odbojovými činiteľmi či podozrenia z poškodzovania nemeckých záujmov v slovenskom hospodárstve neunikli pozornosti gestapa. Zatklo ho v nedeľu 3. septembra 1944. Po vypočúvaní v Bratislave, vo Viedni a v Brne sa dostal až do Berlína, následne bol internovaný v koncentračných táboroch Flossenbürg, Dachau, Innsbruck a Niederdorf. Mimoriadny nacistický súd odsúdil Karvaša na trest smrti obesením, no rozsudok sa odkladal.

V novembri 1945 zbavil Národný súd Karvaša všetkých obvinení z kolaborácie s nacistami a ľudáckym režimom. Počas komunistického režimu však bol odsúdený dva razy: V roku 1949 na dva roky väzenia pre obvinenie z vlastizrady a v roku 1958 na 17 rokov pre špionáž a vlastizradu. Po dvoch rokoch ho amnestovali a v roku 1969 úplne súdne rehabilitovali. Karvaš zomrel v Bratislave 20. februára 1981.

"Imrich Karvaš sa stal dôležitým 'financmajstrom' odboja a najmä jeho vrcholnej aktivity – Slovenského národného povstania," tvrdí historik Marek Syrný.

Samotný Imrich Karvaš vo svojich spomienkach o SNP napísal: "Pociťoval som určitú hrdosť, že sme vydržali bojovať proti ohromnej vojenskej mašinérii fašizmu plné dva mesiace, a to i bez dvoch slovenských divízií na východe, ktoré Nemci odzbrojili bez boja. Oveľa väčšie národy, oveľa lepšie vyzbrojené armády boli Nemcami zničené v kratšej dobe."

Imrich Karvaš bol nielen skvelý ekonóm, ale aj hrdina povstania

Bol jedným z hrdinov Slovenského národného povstania (SNP), hoci nebojoval so zbraňou v ruke. Zabezpečoval jeho prípravu po hospodárskej a finančnej stránke. Fašisti ho odsúdili na smrť a komunisti na dlhoročné väzenie. Taký bol Imrich Karvaš, prvý guvernér Slovenskej národnej banky.

Foto: TASR Jaroslav Novák

Imrich Karvaš sa narodil 25. februára 1903 v obci Varšany, ktorú v roku 1948 premenovali na Kalinčiakovo a dnes je súčasťou Levíc. Jeho otec, dedinský notár, sa presťahoval v roku 1910 s celou rodinou do Holíča, kde Imrich Karvaš dokončil ľudovú školu.

Po maturite na gymnáziu v Skalici sa v roku 1921 rozhodol pre právo, ktoré vyštudoval s výbornými výsledkami na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Mladého Imricha Karvaša ale stále viac a viac priťahovalo hospodárske právo. Jeho túžba sa splnila v rokoch 1926-27, kedy získal štipendium a stal sa poslucháčom univerzít v Paríži a v Štrasburgu.

Hneď po skončení vysokej školy sa zapojil do riadenia národohospodárskych inštitúcií a bánk. V rokoch 1926 až 1930 bol tajomníkom Obchodnej a priemyselnej komory. V roku 1932 ho vymenovali za generálneho tajomníka Národohospodárskeho ústavu Slovenska a Podkarpatskej Rusi v Bratislave, na ktorého založení sa podieľal. Od roku 1936 bol zároveň viceprezidentom Exportného ústavu v Prahe. Jeho teoretické i praktické kvality potvrdilo v roku 1937 prednáškové turné po USA.

Už ako 35-ročný zastával post ministra bez kresla, resp. ministra priemyslu, obchodu a živnosti v československej vláde. Po vzniku vojnovej Slovenskej republiky prezident Jozef Tiso požiadal Karvaša, aby sa stal guvernérom Slovenskej národnej banky, a to aj napriek tomu, že sa politicky ani ľudsky nestotožňoval s ideológiou Tisovho režimu. Na tomto poste Imrich Karvaš zotrval až do zatknutia gestapom v septembri 1944. Zároveň, od roku 1942, viedol Najvyšší úrad pre zásobovanie.

Na pokyn Imricha Karvaša deponovali začiatkom marca 1944 do filiálok národnej banky v Banskej Bystrici a čiastočne aj v Ružomberku i v Žiline viac ako tri miliardy vtedajších slovenských korún. Z pozície šéfa Najvyššieho úradu pre zásobovanie vydával príkazy na presun nedostatkových komodít na stredné Slovensko, napríklad potravín, obuvi a pohonných látok.

Gestapo zatklo Karvaša v nedeľu 3. septembra 1944 krátko predtým, ako chcel opustiť Bratislavu a odísť na povstalecké územie, kde sa už nachádzala jeho rodina. Vypočúvali ho v Bratislave, Viedni, Brne aj v Berlíne. Bol internovaný v koncentračných táboroch Flossenbürg, Dachau, Innsbruck a Niederdorf.

"Zúfalstvo striedala nádej. Minulosť sa prepletala s prítomnosťou a úvahami o budúcnosti. Prítomnosť, ako aj budúcnosť som videl veľmi čierne," napísal po svojom zadržaní Imrich Karvaš. Zatknutie, vypočúvanie, putovanie po väzniciach a koncentračných táboroch opísal v autobiografickom diele Moje pamäti s podtitulom V pazúroch gestapa, ktoré vyšlo v roku 1994.

Status "zvláštneho politického väzňa" ho neochránil pred násilnými formami vypočúvania, ktoré mu spôsobili trvalé poškodenie oka, epilepsiu a ťažké psychické traumy. Mimoriadny nacistický súd odsúdil Karvaša na trest smrti obesením za spoluúčasť na prípravách povstania a za protinemeckú činnosť. Represívna mašinéria ho však nechávala nažive. Zrejme pre možnú výmenu za prijateľnejšie podmienky kapitulácie, prípadne ako zdroj informácií.

Po oslobodení sa postavil v novembri 1945 pred Národný súd, ktorý ho zbavil všetkých obvinení z kolaborácie s nacistami a ľudáckym režimom. Vrátil sa k pedagogickej činnosti a v novembri 1946 sa stal dekanom bratislavskej právnickej fakulty. Zároveň pôsobil ako poradca vlády pre obnovu Slovenska.

Po februárových udalostiach v roku 1948 Imrich Karvaš odmietol spolupracovať s komunistickou stranou. V roku 1949 ho obvinili z vlastizrady a po vykonštruovanom súdnom procese ho štátny súd v Prahe odsúdil na dva roky väzenia a stratu majetku. Pritom v prvých mesiacoch po februári 1948 odmietol viacero ponúk na exil do USA a západnej Európy.

V roku 1953 bol v rámci tzv. Akcie B (čistky organizované komunistickým režimom a s cieľom vysídliť politicky a triedne nespoľahlivé osoby z veľkých miest) vysťahovaný s celou rodinou z Bratislavy a žil v Tatranskej Lomnici, kde si privyrábal doučovaním cudzích jazykov. V roku 1958 bol druhýkrát obvinený a odsúdený pre špionáž a vlastizradu na 17 rokov väzenia. V ilavskom väzení sa mu obnovili epileptické záchvaty a takmer prišiel o zrak. Po dvoch rokoch ho amnestovali a v roku 1969 úplne súdne rehabilitovali.

Jeden z najvýznamnejších slovenských ekonómov Imrich Karvaš zomrel po treťom infarkte v Bratislave 20. februára 1981 vo veku nedožitých 78 rokov.

Za celoživotné dielo, za zásluhy o demokraciu a ľudské práva mu in memoriam udelili viacero vyznamenaní. V roku 1991 mu udelil prezident Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR) Václav Havel Rad Tomáša G. Masaryka a 1. januára 2001 mu prezident Slovenskej republiky Rudolf Schuster udelil Pribinov kríž I. triedy.

Od roku 1998 udeľuje bratislavská Ekonomická univerzita, ktorú Karvaš v roku 1940 spoluzakladal, Medailu Imricha Karvaša. V Bratislave má ulicu so svojím menom – na ulici Imricha Karvaša 1 sídli Národná banka Slovenska.