Žilina 25. decembra (TASR) – Hlavným posolstvom Vianoc je príchod Pána Ježiša. Ježiš je dar. Dar otca, ktorý poslal na svet svojho syna, hovorí žilinský diecézny biskup Tomáš Galis.

Vianoce sú dnes aj pre mnohých kresťanov iba o štedrosti a daroch, čo považujú za dostatočné. Čo by však malo byť pre kresťana skutočným posolstvom Vianoc?
Hlavným posolstvom Vianoc je príchod Pána Ježiša. Dôvodom štedrosti a radosti je to, že on prišiel. Zvykneme hovoriť, že Vianoce - to je príchod Boha, príchod lásky. Láska prišla k nám, spieva sa v niektorých pesničkách. Láska je to, čo nás skutočne pretvára. Nie príkazy, zákazy alebo monitoring, ako by sme to moderne mohli nazvať. Je to vzťah. Videl som to na Svetových dňoch mládeže v Toronte aj Krakove. Mladí ľudia sa usmievali, objímali a plakali. Človek môže reagovať rôzne, keď sa cíti naplnený láskou. Sme preniknutí stresom a napätiami. A tak trochu sa bojíme, aby tá láska naozaj prišla. Chceme mať všetko pod kontrolou. Ale vieme, že keď sme zamilovaní, nie je to o tom, že to mám pevne v rukách. Zrazu som ochotný urobiť pre toho druhého až nepochopiteľné veci. Aj mnohí duchovní spisovatelia vravia, že to je to plesanie, jasanie, ktoré niekedy ťažko vyjadriť slovami. To je tá radosť. Možno k nej už máme naozaj ďaleko, lebo sme ohlušení, uponáhľaní, znudení... Keď som sa raz modlil v kostole, prišli ľudia k jasličkám, kľakli si a kotúľali sa im slzy z očí. Môže to byť asociácia so všeličím, ale možno je dôležité aj uvoľnenie, aby cítili, že je tu nový život.

Cez Vianoce sa prichádzajú pokloniť k jasličkám aj ľudia, ktorí počas roka nechodia do kostola. Čo ich láka na narodení malého Ježiška?
Mám na starosti mládež a univerzitných študentov. Často sa s nimi stretávam a ich svedectvá sú niekedy veľmi silné. Prečo? Mladý človek ide obdivovať históriu či architektúru. Vyjde z kostola a zrazu sa tam chce znovu vrátiť. Alebo je svedkom obradu, ktorému nerozumie. Ale čosi ho zrazu osloví a on tam ide druhý, tretí raz. Samozrejme, u mladých to môže byť niekedy aj láska. Zahľadia sa do seba a pýtajú sa: Prečo si taká šťastná alebo čo ťa napĺňa, že si taký? Začnú sa rozprávať – veď som veriaci, som veriaca. A to je okamih, keď možno dlho nevedeli, kto sú. A zrazu to cítia. Ani nie navonok, ale vo vnútri. Boh je tak veľkodušný a neopakovateľný, že vie využiť každú situáciu, keď sme k tomu aj my trošku disponovaní. To je ten Boží dotyk. Každý jeden povie, že sa zrazu cíti milovaný, užitočný, potrebný. Dovtedy si ho nikto nevšímal. Zrazu si je vedomý svojej hodnoty, všetko je zrazu krajšie. Aj sa hovorí, že má ružové okuliare. To je fakt, lebo vtedy pozerám na svet inak, lebo som bol zasiahnutý láskou. A Vianoce sú len o tom – láska prišla k nám.

V obchodoch sa už týždne vopred ponúka vianočný tovar. Neprehlušuje a nezatláča do úzadia nekonečná a hlučná reklama dôležitosť duchovnej prípravy na Vianoce?
To je komercializmus, ktorému nevieme nijako zabrániť. Predvianočné, vianočné trhy. Ešte advent len bude a niekde sú už týždeň predtým. Keď je niečoho veľa, môže sa to sprotiviť. Niektoré mamy - predavačky hovoria, že keď počujú vianočné piesne, je im z toho nanič. A ešte to majú v kostole. Ja som hovoril, nechajte tam stánky, spievajte pesničky a ponúkajte punče po Vianociach, do Nového roku, do Troch kráľov. Ale nie do Štedrého večera a ešte aj cez polnočnú omšu. A potom nič. Ale to je obchod. Nevieme tomu zabrániť. Napokon, list Diognetovi z druhého storočia hovorí, že sa nelíšime od ostatných. Nie sme separovaní, nie sme dajaké akváriá alebo boxy. Ale sú určité normy, podľa ktorých chceme žiť. Nemusím robiť to, čo robia všetci. To je sloboda. Keď večer rodina pri adventnom venci zažne sviecu, keď sa pomodlí čo i len Anjel Pána alebo akúkoľvek inú modlitbu, sadne si, niečo prečíta. Keď sa všetko zhasne, zostane zažatá svieca, to je atmosféra, ktorú si pamätáme. Mladí hovoria, že to nikdy nerobili. Takže, v tomto môžeme byť kreatívni. Dá sa to prežiť aj tak, že sa budeme všetci naháňať ako zajace. Alebo tak, že toto je fantastické, to je krása. Máme na výber, sme slobodné božie deti.

Ľudia cez vianočné sviatky pomáhajú sociálne slabším a uspokoja sa, ak im pomôžu finančne alebo materiálne. Neprehliadajú však, že títo ľudia potrebujú aj niečo viac ako len finančné a materiálne dary?
Chodím na štedré večere do niektorých zariadení našej charity. Ale fakt je, že to nie je dosť. Navštevujem v rámci pastoračných vizitácií domovy dôchodcov alebo sociálnych služieb. A pýtam sa, príbuzní ich neprídu navštíviť? Tí ľudia sú tam často sami, tak čakajú. Neviem, či otupievame. Keď nejde o peniaze, tak nemáme čas. Keď ide o peniaze, zrazu máme času habadej. A keď ide o dedičstvo, dokážeme všeličo. Ale zobrať ich, keď sú to najmä rodičia alebo starí rodičia, možno aj niekto z rodiny, podeliť sa... Stále sa opakuje to, čo sa stalo aj svätej rodine v Betleheme. Nebolo tam miesto. A v našich betlehemoch je miesto? To, že urobím čosi navonok, je to najjednoduchšie. Máme veľké domy, obrovské haciendy. A nieto miesta. Voľakedy mali ľudia malinké domčeky. Jedna izba. Možno ich bolo sedem, pätnásť. A bolo miesta pre všetkých. Možno v maštali, keď už nebolo miesto v dome. Na prelome tisícročí som bol v Amerike, mali na dvore autá, veľké televízory. Povedali, to je náš štandard. Aj u nás si ľudia hovoria, to je náš štandard. Takže, buď budeme chcieť mať štandard, budeme sa za tým zháňať a nebudeme vidieť nič iné okolo seba. Alebo budeme prežívať, že láska prišla k nám. Boh prišiel a budeme ochotní ho prijať, pozvať.

Deti veria, že darčeky nosí Ježiško a tešia sa na ne. Z akého daru Ježiša by sme sa ale mali radovať my, dospelí?
Ježiš je dar. Toto keby sme pochopili: on je dar otca, ktorý poslal na svet svojho syna. To tajomstvo sa stále opakuje. Ani Panna Mária nerozumela, ale povedala som tvoja služobnica, nech sa mi stane podľa tvojho slova. Dala sa k dispozícii a potom jej už pomáha Boh. Píše sa o nej, že uvažovala vo svojom srdci. Mnohým skutočnostiam nerozumela, nechápala, prečo je tak. Veď ak je kráľ, ako ho tu vítajú? Nie je miesto... A pritom Betlehem bolo mesto kráľa Dávida. Neprijatie a útek do Egypta bola náročná cesta. A ona znovu a znovu potvrdzuje, som tvoja služobnica, nech sa mi stane podľa tvojho slova. Toto je aj naša cesta, sme k tomuto pozvaní. A v tom prípade je každý jeden z nás darom pre tých ďalších. Ak pôjdeme a pozdravíme sa, možno si podáme ruku, zaželáme si, aj to môže byť. Lebo často chodíme ako dve električky – minieme sa a nič viac. Nepovieme nič, neusmejeme sa, ani na sviatky si nepovinšujeme. Jeden spolubrat zo Seliec v ich nárečí hovoril nahaj tak. Nechaj tak, ty buď inakší. Ty začni. Potvrdzovať to. Tvoja vôľa nech sa stane. Som ti k dispozícii, Bože. On je pre mňa darom, ja môžem byť darom pre ďalšieho. Ten, keď sa bude cítiť milovaný, oslovený, určite sa stane darom pre ďalšieho. O tom to je. To sú nie príkazy, zákazy, pravidlá, kódexy. Budeme sa cítiť milovaní a budeme lásku dávať ďalej.