Bratislava 26. augusta (TASR) - Minister životného prostredia Tomáš Taraba (nominant SNS) chce na stredajšie (28. 8.) rokovanie vlády predložiť prvý súbor legislatívnych zmien v oblasti manažovania vody. Zmeny budú akútne reflektovať na najväčšie výhrady Najvyššieho kontrolného úradu (NKÚ). Taraba o tom informoval na sociálnej sieti.

Výsledky kontroly NKÚ podľa Tarabu ukázali, že za bývalého vedenia si ministerstvo dostatočne neplnilo kontrolnú úlohu vo vodárenských spoločnostiach. "Nechali vytvoriť 'šedú nekontrolovanú zónu.' (...) Ochránime vodu, aby nemohlo prísť nielen k jej skrytej privatizácii, ale ani k finančnému plytvaniu vo vodárenských spoločnostiach," skonštatoval minister.

Bývalý štátny tajomník envirorezortu Michal Kiča vo svojej reakcii poukázal na to, že bývalé vlády za vyše desať rokov vo veci investičného dlhu v údržbe vodárenskej infraštruktúry nespravili nič. Od roku 2022 musia vodárenské spoločnosti povinne vytvárať účelovú finančnú rezervu. Kiča dodal, že plnenie tejto povinnosti sa dalo vyhodnocovať od roku 2023. Taraba v tejto súvislosti nenariadil podľa Kiču žiadnu kontrolu.

Kiča tiež tvrdí, že šéf envirorezortu pre vodárenskú a kanalizačnú infraštruktúru nespravil zatiaľ nič. Pripomína projekty budovania kanalizácií a vodovodov, ktoré schválili, kým bol na ministerstve. Zároveň uviedol, že do konca roka 2016 mali mať všetky vymedzené aglomerácie na Slovensku zabezpečené čistenie odpadových vôd. "Z 19 chýbajúcich aglomerácií v roku 2021 sa nám podarilo znížiť za extrémne krátke obdobie toto číslo na šesť. Na vodovody a kanalizácie išlo len za naše obdobie skoro 300 miliónov eur. Po nástupe ministra Tarabu sa neposunuli ani o jednu," skonštatoval Kiča.



Kontrola NKÚ sa zamerala na hospodárenie vodárenských spoločností na Slovensku. Najväčší problém vidí v narastajúcom investičnom dlhu vodární na obnovu a rozvoj existujúcej infraštruktúry. NKÚ kritizoval aj použitie zdrojov jednotlivých vodárenských spoločností. Pre deravé potrubia sa na Slovensku stráca takmer tretina pitnej vody. Stav vodárenskej infraštruktúry je nevyhovujúci a dostáva sa na kritickú úroveň, pričom vodárenským spoločnostiam rastie investičný dlh.