Bratislava 25. októbra (Teraz.sk) - Východný sused Slovenska vstupuje víkendovými predčasnými voľbami do novej fázy búrlivého aktuálneho vývoja. Pohľad do minulosti pomáha pochopiť prítomnosť, preto vám prinášame v kocke celú históriu ukrajinskej zeme, aj národa za posledných 50.000 rokov.

„Pravdepodobnosť, že sa dopustíme omylu, rastie s veľkosťou zámeru,“ napísal svojho času slávny americký historik Will Durant (1885-1978).

Zhrnúť dejiny krajiny do stručnej „webverzie“? To je náročné aj pri neveľkej, s málopočetnou populáciou. Tobôž pri jednej z najväčších v Európe a vyše 46 miliónoch obyvateľov. Preto sa vyhneme komentárom, úsudkom a hodnoteniam. Závery sú na čitateľovi.

Historický vývoj územia nazývaného Ukrajina možno prirodzene rozdeliť do štyroch hlavných fáz. Pravek a starovek, stredovek, novovek, nedávna minulosť.

Východná brána pre Homo sapiens

Najstaršími spoľahlivo doloženými obyvateľmi Ukrajiny, tak ako väčšiny Európy, boli neandertálci. Jej stredom a juhom postupoval na západ jeden prúd pravekých anatomicky moderných ľudí z nášho druhu Homo sapiens. Do Európy migrovali z Afriky, cez Blízky východ. Svedčia o tom nálezy kostí a artefaktov, datované do doby pred vyše 40.000 rokmi. Západ a sever Ukrajiny tvorili v historickej dobe (sčasti dodnes) hory a husté lesy, juh a východ najmä stepi a pahorkatiny. Na týchto stepiach pravdepodobne došlo ku zdomácneniu koní. Vytvorilo to jeden zo základov civilizačného pokroku.

V antike býval juh domovom Skýtov, Sarmatov, Gétov, Kimmerov a Dákov. Pobrežné oblasti, zvlášť Krym a okolie, gréckych a iných kolonistov z egejskej oblasti. Vykopávky datované do storočí okolo prelomu letopočtu odhalili na severe stopy protoslovanských či skorých slovanských kultúr. V 3. a 4. storočí n. l. prenikli na južnú Ukrajinu zo severu Góti a z východu Huni. Po porážke a rozptýlení Hunov a odchode Gótov na západ priestor zaplnili slovanské kmene, sústredené okolo už skôr sa rozvíjajúcej Kyjevskej kultúry.

Foto: TASR/Pavel Neubaur

Nasledujúcimi obyvateľmi južnej časti ukrajinského územia boli v 7. storočí Bulhari, kým jednotlivé ich kmene neodišli na Balkán a k Volge. Východ v 8. storočí zaujali polonomádski Chazari, ktorých ríša siahala od západného Kazachstanu po južné Rusko, Azerbajdžan a Krym. Zaujímavé je, že konvertovali k judaizmu. V 9. storočí sa na južnej Ukrajine zdržiavali viaceré nomádske etniká. Vrátane Pečenegov a Maďarov.

Kyjevské korene ruského štátu

Koncom 9. storočia dobyli od Chazarov mesto Kyjev takzvaní Varangovia, pochádzajúci zo Škandinávie. V zásade to bola súčasť vikingských vpádov, ktoré v tom čase zasiahli veľkú časť Európy. Ich vodca Oleg zahájil obdobie kniežat z dynastie Rurikovcov, ktorí potom panovali v rôznych častiach východnej Európy až do novoveku. Severania ovládli miestne slovanské kmene, Polanov, Drevľanov. Severanov, Uličov, Tiverov, Bielych Charvátov, Dúlebov a ďalšie. Kyjev ležal v polanskej oblasti, kde sa pretínali dôležité obchodné cesty, čo z neho urobilo prirodzenú metropolu rodiaceho sa štátu, Kyjevskej Rusi. Ten viedol vojny aj s Byzantskou ríšou. Každopádne išlo o územne najväčší politický útvar v dobovej Európe, označovaný názvom latinského pôvodu, Ruténia. Názov Ukrajina vo význame hraničnej oblasti uvádzajú dokumenty od 12. storočia, na mapách sa používa od 16. storočia.

Foto: TASR/Pavol Demeš

Postupne sa pre toto územie vyvinulo viacero názvov. Všeobecný, Rus, zahŕňal Kyjevské, Černigovské a Perejaslavské kniežactvo. Väčšia Rus či Veľkorusko označovali všetko ovládané z Kyjeva. Popri slovanských krajoch išlo aj o sídla rôznych uralských etník na severovýchode. V rámci slovanskej časti to boli Biela, Čierna a Červená Rus. Čiže jadro dnešného Bieloruska, juhozápadné Bielorusko a severozápad a západ Ukrajiny.

Vlastným tvorcom Kyjevskej Rusi bolo knieža Vladimír Veľký. Zaňho došlo v roku 988 k oficiálnemu prijatiu kresťanstva ako štátneho náboženstva. Traduje sa, že to bol dôsledok vplyvu, ktorý naň mala stará matka, kňažná Oľga. (Priam sa tu ponúka porovnanie s českou přemyslovskou kňažnou Ľudmilou a jej vnukom Václavom, neskôr kanonizovaným za svätca.) Najväčší rozmach krajina zažila za jeho syna Jaroslava Múdreho. Okrem iného zaviedol známy zákonník Russkaja pravda, ktorý platil niekoľko storočí.

Mongolská katastrofa

Krajina sa rozpadla na rad viac-menej nezávislých kniežactiev. Už sa nikdy nezjednotili. Hoci sa o to usilovali viacerí vládcovia, najmä veľkoknieža Vladimír Monomach v úvode 12. storočia. Postupne zmocneli Haličsko-volyňské kniežactvo, Polocké a Suzdaľské, kde ležala Moskva, neskoršia metropola vlastného Ruska. Vojaci Vladimirského kniežactva dokonca vyplienili Kyjev. Jadro kyjevského kniežactva trpelo v 12. a začiatkom 13. storočia nájazdami rôznych nomádov, zvlášť Kumánov (Polovcov) a Pečenegov. To všetko oslabilo krajinu. V roku 1240 zničili Kyjev Mongoli Batúchánovej armády. Predtým porazili Rjazaňské a Vladimirsko-suzdaľské kniežactvo a obsadili Perejaslav i Černigov.

Foto: TASR/AP

Dôsledky mongolsko-tatárskej invázie si dnes nedokážeme predstaviť. Naše končiny postihla, hoci drvivo, iba počas rokov 1241-1242, s ojedinelými nájazdami neskôr. Vo východnej Európe ale mala dlhodobý vplyv. Pretrváva dodnes. A nielen tam. Zničila vyspelú islamskú kultúru na Blízkom východe, arabskú i perskú. Obyvateľstvo Iránu po mongolských masakroch dosiahlo pôvodný počet až v 19. storočí. A z Mongolmi cielene ničených polí, sadov a zavlažovacích kanálov v Mezopotámii a okolí sa obnovila iba časť.

Kráľovské intermezzo

Nástupcom Kyjevskej Rusi sa v 13. storočí stalo Haličsko-volyňské kniežactvo, v ktorom žili najmä kmene Dúlebov, Tiverov a Bielych Charvátov. V úsilí o presadenie západného vplyvu mu dokonca pápež udelil štatút kráľovstva. Vládli v ňom potomkovia Jaroslava Múdreho a Vladimíra Monomacha. Krátko aj istý uhorský princ. Rozvoj tohto nádejného štátu brzdili neprestajné konflikty s Poľskom, Litvou a Černigovským kniežactvom na východe. Načas však doň patrili aj Valašsko a Besarábia a siahal po Čierne more. Keďže sľúbená západná pomoc neprichádzala, kráľ Daniel, korunovaný v roku 1254, sa napokon podriadil chánovi Zlatej hordy, periférneho politického útvaru Mongolského impéria. Získal tým manévrovací priestor potrebný pre rozvoj krajiny, vazalom bol skôr formálne.

Foto: TASR/AP

V 14. storočí dosiahli Poľsko a Litva rad úspechov proti Mongolom-Tatárom. Ovládli veľké úseky ukrajinského územia. Poľsko na juhozápade, Litva na severozápade a severe. V roku 1387 tým Haličsko-volyňsko fakticky splynulo s doménami poľského kráľa a litovského veľkokniežaťa. (V oboch týchto štátoch vládla jedna dynastia, Jagiellovci.) Litovský panovník si pripojil k titulatúre „vládca Rusi“. Na Ukrajinu sa prisťahovalo veľa Poliakov, Litovcov, Nemcov a Židov. Roľníkov, remeselníkov, obchodníkov i vojakov a šľachticov.

Veľký východný sused

Na východe sa v tom čase utváralo Rusko v dnešnom význame. Veľkoknieža Ivan III. Veľký (1440-1505), nazývaný „zberateľ ruskej zeme“, zavŕšil úsilie niekoľkých skorších kniežat, ktoré vymanilo krajinu a jej obyvateľov z tatárskeho područia. Po konečnej porážke Byzancie Turkami a dobytí Konštantinopola v roku 1454 dobová ideológia preniesla východorímsky cisársky titul do Ruska na tamojšiu dynastiu. Prvým cisárom „tretieho Ríma“, cárom sa však stal až vnuk III. Ivana., Ivan IV. Hrozný. V tomto procese ruskí vládcovia porazili a zatlačili Zlatú hordu. Jedným z dôsledkov bol vznik tatárskeho chanátu na Kryme ako vazala Turkov, Otomanského impéria. Nového faktora v dejinách nielen Ukrajiny.

Foto: atlara.wordpress.com

Tu by sa nemalo zabúdať na jeden fakt. Krym sa pod Tatármi stal veľkým strediskom obchodu s otrokmi. Prešlo ním niekoľko miliónov najmä Slovanov, ktorých Tatári uniesli z Ukrajiny a Ruska a predali do Turecka a ostatného Stredomoria. Anglické slovo pre otrok, „slave“, vzniklo v tomto kontexte, otroci totiž tvorili posádky aj anglických lodí. Krymský chanát mal postavenie vazala Turecka až do 18. storočia, keď ho napokon v jednej z vojen s Osmanmi dobylo Rusko a tento štátny útvar v roku 1783 zrušilo.

Pod šľachtickou „republikou“ a Ruskom

Poľsko a Litva vedľa seba 200 rokov existovali ako spriatelené a cez vládnuci rod mocensky spriaznené nezávislé štáty. V roku 1569 ale vytvorili spoločný štátny útvar, úniu nazvanú Rzeczpospolita (doslova republika, avšak s kráľom na čele a levím mocenským podielom šľachty). Ukrajina tak v konečnom dôsledku pripadla poľskej korune. Väčšinu pôdy ovládla poľská šľachta. V tomto období došlo k rozsiahlemu osídľovaniu dosiaľ riedko zaľudnených častí krajiny. Migrujúci poľskí roľníci boli prevažne rímski katolíci, kým pôvodní Rusíni a Ukrajinci zostávali pri východnej ortodoxnej cirkvi. S polonizáciou a katolizáciou veľkej časti ukrajinskej šľachty to vyvolávalo sociálne napätie.

Mnohí rusínsko-ukrajinskí roľníci utiekli na juh a juhovýchod krajiny, aby unikli pred nevoľníctvom. Práve z nich sa stali povestní kozáci, ktorí sa čoskoro preslávili vojenským umením. (Časť výzbroje i bojovej taktiky prevzali z dedičstva českých husitov.) Niektorí kozáci však chránili hranice pred Tatármi a bojovali v poľskom vojsku aj inde, najmä proti Turkom. Zamiešali sa tiež do vojen medzi Rzeczpospolitou a Ruskom. Nepomohlo to, poľsko-litovská šľachta tvrdošíjne usilovala o znevoľnenie väčšiny kozákov a upierala im samosprávu. Výsledkom bol nárast protipoľských a protilitovských povstaní kozákov.

Foto: TASR/AP

V roku 1648 takto povstali kozáci zo Záporožia na dolnom toku Dnepru. Viedli ich Bohdan Chmeľnickij a Petro Dorošenko. Ohrozilo to samotnú existenciu Rzeczpospolity. Výsledkom bol zrod kozáckeho štátu, takzvaného Hetmanátu. Kozáci sa ocitli v obťažnej situácii, na ich území sa stretávali tri veľké mocenské vplyvy: poľsko-litovský, turecko-tatársky a napokon ruský. Po porážke od Rzeczpospolity v dôležitej bitke, spôsobenej aj tým, že kozákov opustili vtedajší tatárski spojenci, zvolili ako východisko v roku 1654 uzavretie dohody o ochrane zo strany Ruska.

Rzeczpospolita sa sprvoti chcela s kozákmi zmieriť a nájsť kompromisné riešenie, len aby zotrvali v jej hraniciach. V roku 1667 ale sama uzavrela dohodu s Ruskom, ktorou si rozdelili Ukrajinu, čo dovŕšila ďalšia dohoda v roku 1686. Hetmanát mal oficiálnu autonómiu v rámci Ruska. V poľskej časti si kozáci udržali dva menšir polonezávislé útvary, v Záporoží a na ruskej hranici. Hetmanát všestranne prekvital pod vládou Ivana Mazepu (1639-1709). Rusko však za vlády Petra Veľkého dospelo k záveru, že modernizácia krajiny a upevnenie panovníckej moci vyžadujú likvidáciu akejkoľvek kozáckej a ukrajinskej autonómie. Mazepa sa preto spojil so švédskym kráľom, ktorý viedol vojnu s Ruskom. Po veľkej porážke Švédov pri Poltave v roku 1709 zomrel v exile. Na poľsko-litovskom Záporoží v tom čase vznikla jedna z prvých moderných ústav, ktorú zostavil hetman Pylyp Orlyk, s rozdelením moci medzi legislatívnu, exekutívnu a súdnu vetvu.

Tak či onak, Hetmanát v ruskej časti Ukrajiny bol zrušený v roku 1764, Záporožie v roku 1775, keď sa po prvom delení Poľska (1772) ocitlo v ruských rukách. Po druhom a treťom delení (v rokoch 1793 a 1795) si celú Ukrajinu západne od Dnepra, „pravobrežnú“, rozdelili Rusko a Rakúsko. Väčšinu pohltilo Rusko vtedajšej cárovnej Kataríny Veľkej.

Korene dnešných tieňov

Vláda poľsko-litovskej šľachty na Ukrajine zahŕňala mnohé nespravodlivosti voči rusínskym a ukrajinským roľníkom. Dane boli obrovské. Roľníkov znevoľnili. Sociálne napätie zosilnila spomenutá „rímokatolizácia“ ortodoxných, ktorá uspela pri väčšine ukrajinskej šľachty, zvlášť nižšej. V roku 1596 navyše vznikla gréckokatolícka respektíve uniatská církev, podriadená pápežovi, avšak s východným rítom. Na západe Ukrajiny dodnes pretrváva jej dominantný vplyv. Výsledkom však boli rozpory s ortodoxnou cirkvou a jej veriacimi, čo je dodnes jednou z deliacich línií vo vnútri ukrajinskej spoločnosti. Výsledkom bolo povstanie v roku 1768, vedené kozákmi. Ukrajinci vtedy zabili desaťtisíce Poliakov a Židov. (Antisemitizmus okrem ďalších faktorov čerpal z toho, že poľsko-litovská šľachta si najímala židovských správcov, aby za ňu robili „špinavú prácu“ voči roľníkom.)

Po zrušení Krymského chanátu príslušnú oblasť, nazvanú Nové Rusko či Novorusko (Novorossija, dnes tento názov opäť rezonuje), osídlili ukrajinskí a ruskí prisťahovalci. Rusko z juhu Ukrajiny úplne vytlačilo turecký vplyv. Ukrajincom a kozákom zvlášť uprelo sľúbenú politickú autonómiu, ale Ukrajinci v ňom mohli zaujímať vysoké miesta v politických a náboženských štruktúrach. Neskôr cársky režim pri centralizácii impéria zaviedol politiku rusifikácie a potlačovania ukrajinského jazyka i kultúry. Časť ukrajinských intelektuálov sa presťahovala do západných oblastí. Zakarpatsko bolo súčasťou Uhier a tým Rakúska. Iní ale pevne zakotvili v ruskej kultúre. Príkladmi sú Nikolaj Vasilievič Gogoľ (z ukrajinskej šľachty) a Pjotr Iľjič Čajkovskij (jeho otec bol ukrajinský kozák).

Foto: TASR/AP

S oživovaním národných myšlienok v Európe v 19. storočí nastala aj ukrajinská jazyková a celkove kultúrna obroda. Tá logicky vyústila do snáh znovu založiť na Ukrajine národný štát. Na západe síce nepôsobila rusifikácia, ale v Haliči a na Volyni podobne účinkovala polonizácia. Vyššie postavenia si tam vyhradzovali Rakúšania a Poliaci. Rusíni a Ukrajinci boli diskriminovaní a v prevažnej väčšine úmyselne držaní v nevzdelanosti. Práve v rakúskej časti preto intelektuálni príchodzí z východu vytvorili organizované ukrajinské národné hnutie. Postupom času sa začalo spätne prelievať do ruskej.

Novodobá samostatnosť. Od sovietskej éry k dnešku

Ukrajina zotrvala v zväzku ruského impéria do 1. svetovej vojny. Vyslobodila sa z neho vojnou za nezávislosť v rokoch 1917-1921. No v podobe Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky. Tá vznikla v roku 1919 splynutím dvoch štátnych útvarov, Ukrajinskej ľudovej republiky a Západoukrajinskej ľudovej republiky. Zakrátko sa ale stala súčasťou Sovietskeho zväzu. Nové územia nadibudla paktom Molotov-Ribbentrop v roku 1939 (Halič, Južná Besarábia, Severná Bukovina) a v závere 2. svetovej vojny (Zakarpatsko). V roku 1954 jej sovietsky vodca Nikita Chruščov, rodený Ukrajinec, „daroval“ Krym.

Foto: TASR/AP

Mnohí Ukrajinci spočiatku počas 2. svetovej vojny vnímali nacistov ako osloboditeľov spod sovietskej vlády a kolaborovali s nimi. Na druhej strane takisto mnohí sa zapojili do partyzánskeho hnutia proti Nemcom. Niektorí bojovali proti Nemcom i Sovietom. Časť sa ich dopúšťala vojnových zločinov, najmä proti Poliakom a Židom, zvlášť na Volyni. Pri poľskej hranici bojovali ešte v 50. rokoch minulého storočia. Banderovské skupiny operovali aj v Československu.

Ukrajina získala ako sovietska republika aj postavenie v rámci medzinárodného práva. Po založení OSN sa totiž Josif Stalin obával izolovanosti Sovietskeho zväzu. S USA preto dohodol samostatné členstvo Ukrajiny a Bieloruska. Sovietsky režim však súčasne obmedzil možnosti týchto republík konať autonómne.

Foto: TASR/AP

Po rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1991 získala Ukrajina plnú nezávislosť, potvrdenú referendom. Zväčšením EÚ v roku 2004 sa Ukrajina dostala do priameho styku s novými členskými krajinami, čo prispelo k „oranžovej revolúcii“ z roku 2004. Odtiaľ vedie priama línia k politickým zvratom zo záveru roku 2013 a začiatku roku 2014, aj k Vladimírovi Kličkovi. Spolu s bratom Vitalijom dosiahli v svetovom boxe výsledky, ktoré sa stali súčasťou histórie. Dnes sa snažia presadiť v ukrajinskej politike, obaja sa angažovali v udalostiach na kyjevskom Majdane. Vitalij Kličko sa v máji tohto roku stal starostom Kyjeva.

Foto: TASR/AP

Po marci 2014 sa od Ukrajiny oddelil Krym (formálne referendom o samostatnosti a následnou prijatou žiadosťou o spätné začlenenenie do Ruska) a vo východných oblastiach s vysokým podielom etnických Rusov sa stále bojuje.