Bratislava 15. septembra (TASR) – Slovensko sa po 30 rokoch svojej samostatnosti nachádza v stave absolútnej rozpoltenosti spoločnosti. V rozhovore pre TASR to uviedol niekdajší poslanec Národnej rady SR a dlhoročný komunálny politik Vladimír Bajan. Rezignovalo sa podľa neho na kľúčové atribúty ako odbornosť, kompetentnosť a zodpovednosť, chýba tiež medziľudský rešpekt. Napriek tomu má krajina podľa neho nádej prežiť aj ďalších 30 rokov.

-Ako si spomínate na obdobie, keď sa začala rodiť Ústava SR?-

Bolo to mimoriadne ťažké obdobie, pretože Ústava SR sa rodila ešte v čase federácie. Preto bolo zložité ju koncipovať. Národ bol dosť rozčesnutý na tých, ktorí boli profederálni, a tých, ktorí boli za samostatný štát. Bolo to cítiť aj v parlamente. Turbulentná bola napríklad diskusia o preambule, kde sa diskutovalo, či má ísť do ústavy národná alebo národnostná menšina. Kompromisy sa rodili veľmi ťažko. Atmosféra bola taká, že sme sa síce veľakrát povadili, ale diskusia bola bez vzájomného urážania sa. Vieme, ako to nakoniec dopadlo, a tá formulka – hlasujem za Ústavu SR alebo nehlasujem za Ústavu SR – sa nedá zabudnúť.

-A potom prišiel 3. september 1992 a podpis Ústavy SR. Čo pre vás znamenalo, že ste niesli znak ako jeden zo štátnych symbolov popri Jozefovi Prokešovi, ktorý niesol Ústavu SR, Milanovi Ftáčnikovi nesúcom pečať a Mariánovi Andelovi nesúcom zástavu?-

Bola to pre mňa isto česť. Cítil som sa veľmi povznesene, pre 32-ročného chlapca to bol veľký zážitok. Bola to pre mňa slávnostná situácia, keďže som bol určený za toho, kto ponesie znak. Trocha povznesene môžem povedať, že nikomu z mojich kolegov sa ho nechcelo niesť možno preto, že bol najťažší, a dali ho niesť mne ako najmladšiemu.

-Ako ste vnímali ten okamih, keď rozdelením ČSFR vznikla 1. januára 1993 samostatná Slovenská republika?-

Obdobie charakterizovali povznesenosť a nadšenie, keď sa oslavoval nielen Nový rok, ale aj vznik samostatnej republiky. Bola však aj skupina obyvateľov, ktorí sa s tým nevedeli stotožniť. Hrozilo vtedy napríklad, že by referendum dopadlo inak na Slovensku ako v Čechách, a to neviem, čo by nastalo. Kultivovanosť rozchodu však bola zážitkom pre celý svet.

-Čo nám rozdelenie krajín dalo?-

Treba si uvedomiť, že už len vznik samostatnej republiky je veľkým posunom. Je veľká vec, že sa to urobilo nekonfliktne. Sme relatívne mladá krajina, 30 rokov v histórii jednej krajiny neznamená dokopy ešte nič. Na druhej strane sme však plne akceptovaná krajina vo svete a relevantných orgánoch, ako je OSN, OECD, EÚ, OBSE či v transatlantických štruktúrach. Sme malý štát s vlastnou subjektivitou s možnosťou hovoriť do vývoja Európy. S ČR máme nadštandardné vzťahy, možno lepšie ako predtým. Myslím si, že sme to naštartovali dobre.

-Čo vnímate ako pozitíva na ceste vývoja krajiny za posledných 30 rokov?-

Dobré je, že sme dokázali vybudovať všetky ústavné orgány, ktoré sú dôležité pre fungovanie štátu, či už je to prezident, parlament, Ústavný súd SR, Najvyšší súd SR či prokuratúra. Pre mňa je tiež dôležité, že sme samostatným článkom Ústavy SR naštartovali samosprávu a dostali ju ako kľúčového partnera štátu v službe občanom. Za úspech možno považovať aj rodiacu sa občiansku spoločnosť. Existencia občianskych iniciatív svedčí o tom, že sa krajina vyberá dobrým smerom, čo sa inštitúcií týka.

-Avšak v mnohých zásadných veciach zaostávame...-

Nadľahčene by som chcel povedať, že najviac zaostávame asi vo všetkom okrem "frflania", v tom sme naozaj majstri sveta.

Predovšetkým však zaostávame v neuskutočnených reformách v takmer všetkých politikách. Dostávame sa do veľmi ťažkej situácie v sociálnej i zdravotnej oblasti. Za veľmi nebezpečnú považujem potravinovú nedostatočnosť, žiadne veľké vízie naštartovania veľkých organizačných zmien v priemysle smerom k nových technológiám alebo energiám. Môže to byť veľmi vážny hendikep v budúcnosti.

Myslím si, že vo veľa veciach sa bude treba vrátiť a zistiť, čo fungovalo a čo nie. Treba sa napríklad vrátiť k tomu, čo je subsidiarita, čiže dole urobím to, čo vládzem a čo nevládzem, posuniem hore. Zatiaľ sa to robí opačne, čiže to, čo nechcem robiť, dám dole na obec. Samospráva sa prestala brať ako partner vlády a je to na škodu samotnej vlády i exekutívy. Lebo kde by bol štát, keby samospráva nezabrala pri pandémii či pri vojne na Ukrajine?

Za smutné tiež považujem bezmyšlienkovité preberanie všetkého, čo príde zvonka, čiže je nám prirodzené cudzie. Na môj vkus sa napríklad bulvarizuje kultúra, tradičná kultúra a slovenský jazyk ako taký je nakoniec na smiech. Toto všetko je stav spoločnosti, ktorá determinuje celú situáciu na Slovensku.

-V akom stave sa spoločnosť v súčasnosti nachádza?-

Najviac ma mrzí absolútna rozpoltenosť spoločnosti. Taká tu ešte nebola. Spoločnosť sme rozdelili na našich a vašich. V roku 1989 sme však neštrngali kľúčmi pre to, aby sme dopadli takto. Zarážajúca a nepochopiteľná je aj arogancia k staršej generácii. Nebezpečné je, že sa niektoré názory ostrakizujú, dokonca kriminalizujú. Ak sa nezačneme opäť počúvať a rešpektovať, začne to byť veľmi zlé a nenájdeme cestu späť.

-Zdá sa, ako by sme rezignovali na princípy, na ktorých sa budovali základy štátu. Chýba tiež normálny medziľudský rešpekt...-

Áno, úplne sme rezignovali na odbornosť, kompetentnosť a zodpovednosť, čo sú kľúčové atribúty. Keď sa diskutuje, podstatná nie je sila argumentu, ale sila hlasu, nie to, čo sa hovorí, ale kto to hovorí. Opakované floskuly, všeobecne objímajúce frázy, nedostávame sa k podstate.

Nepočúvame toho druhého, nevážime si jeden druhého. Aj pri diskusiách k Ústave SR boli v minulosti hraničné diskusie, ale nikdy sme sa neurážali, neposielali do basy. V parlamente sme mali vtedy aj profesorov, akademikov, spisovateľov. Všetko to boli vážení ľudia, ktorí vážili slová.

Nezabudnem napríklad, ako nás nebohý Edo Kukan učil, že keď s niekým nesúhlasím a chcem ho poslať do kelu, tak to musím povedať spôsobom, že sa na tú cestu teší. O tom to je, že sa veci dajú povedať nepríjemne, ale normálnym spôsobom s noblesou, a to mi na tejto dobe chýba. Chýba medziľudský rešpekt a v prejave a reči sa udomácnilo hulvátstvo. A najhoršie je, že sa to začína brať ako norma.

-Čo by bolo teda treba urobiť, aby sme tento stav zvrátili?-

Musíme sa spoločne vzchopiť a začať sa vracať k tomu dobrému, čo sme za tých 30 rokov urobili. A začať musíme od medziľudských vzťahov, morálky, normálnej diskusie a počúvania sa. Mali by sme začať robiť politiku odborne, jasne, kompetentne a sebavedomo. Aby som vedel, že na prvom mieste sú záujmy občanov Slovenska a až potom záujmy rôznych nátlakových a záujmových skupín, či už doma alebo v zahraničí.

Treba veci ľuďom začať vysvetľovať. Treba sa vrátiť k elementárnym problémom ľudí a začať ich riešiť. Kým to bude tak, že tvoj návrh nepodporíme, nie preto, lebo náš návrh je lepší, ale preto, lebo nás je v parlamente viac, dovtedy sa budeme motať v kruhu. Zatiahnuť do toho treba všetkých vrátane samospráv. Povedať si, čo sú naše priority, že ideme znova postaviť štát na nohy a čo nás to bude stáť.

-A čo medzinárodné štruktúry?-

V stredoeurópskom priestore si musíme nájsť miesto a jednoznačne si ho obhájiť, sebavedomo a jasne. Sú mi jasné všetky naše väzby a úlohy, ktoré sú spojené s členstvom vo všetkých európskych a transatlantických spoločenstvách, stále však musí zostať SR na prvom mieste.

-Vie vôbec štát svoje kroky občanom vysvetliť?-

Problém je, že keď sa ide prijať nejaké opatrenie, nepovie sa, čo ním chceme dosiahnuť. Nemalo by to byť len tým, že nám to povedali v Bruseli. Predtým to bola Moskva, teraz Brusel a čo bude potom? Človek to jednoducho nevie pochopiť, lebo mu to nevedia vysvetliť. Máme pritom takých asertívnych ľudí a taký trpezlivý národ, kde niekde inde by už bol dávno v uliciach a "bral vidly do rúk". Toto treba využiť.

Za chybu napríklad považujem, ak premiér povie, že je najdôležitejšie, aby dovládla štvorkoalícia, namiesto toho, aby povedal, že treba zvládnuť jeseň, ktorá bude energeticky zlá. Musí vedieť ľudí upokojiť a povedať nejaké riešenia. Politici však na rozdiel od minulosti riešia seba. Veci však treba začať riešiť. Ide zima a ja som nepočul o jedinom riešení v energetike. Ak starostovia a primátori hovoria, že budú postavení pred situáciu, či vypnú domov dôchodcov alebo škôlku, a nikto nereaguje, je to vážny signál a veľmi nebezpečná situácia. Nemôžeme si dovoliť, aby nám padali podniky.

Iné krajiny, aj konzervatívnejšie, pomáhajú jednotlivým skupinám, my ich pomaly staviame proti sebe.

-Nie je podľa vás aj problém v tom, že súčasní politici nevedia plánovať dlhodobo?-

Dostali sme sa do situácie, keď je politikom z princípu jedno, ako republika pôjde, hlavne že sú tu oni. Pritom z dlhodobého hľadiska vývoja republiky je jedno volebné obdobie tak smiešne malé a krátke. Nie sú politici, ktorí by vedeli robiť veci cez volebné obdobia. Vieme, čo chceme urobiť zajtra, ale aký to bude mať dosah o päť či sedem rokov, to nikoho nezaujíma. Motáme sa stále do kruhu, že čo bude na ďalšej schôdzi bez toho, aby sme vedeli, ako chceme, aby krajina vyzerala. Chýba zodpovednosť voči vývoju do ďalších rokov.

-Má Slovensko nádej na prežitie na ďalších 30 rokov?-

Otázne je, či sme ešte schopní vrátiť sa k podstate, ktorá bola pri vzniku Slovenska, teda mať občana SR na prvom mieste, a potom všetky ostatné záujmy vrátane straníckych. Nezastupiteľnú úlohu hrajú tiež médiá, ktoré majú spájať, nie rozdeľovať. Ak by sme však zapojili verejnosť, zdravý rozum a vzájomný rešpekt, tak si trúfam odhadnúť, že Slovensko dokáže prežiť ďalších 30 rokov.