Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Prvé demonštrácie na námestiach boli 21. a 22. novembra, na Slovensku sa radoví komunisti chceli vzdať mocenského monopolu.
Autor Márius Kopcsay/TASR
Bratislava 22. novembra (TASR) – Pred tridsiatimi rokmi zažila Bratislavy prvý veľký míting na Námestí SNP organizovaný Verejnosťou proti násiliu (VPN). Zhromaždenie, na ktorom sa zúčastnilo okolo 60.000 ľudí, moderovali Ján Budaj a Milan Kňažko – tak ako aj demonštrácie v ďalších dňoch. Účastníkov pozdravil prostredníctvom listu Václav Havel, vystúpil tiež trnavský arcibiskup Ján Sokol so svojím listom Ľuďom dobrej vôle na Slovensku.
Z mítingu vzišla rezolúcia zúčastnených občanov adresovaná predsedovi slovenskej vlády. "Zmeňte svoje stanovisko k brutalite 17. 11. 1989 v Prahe," znel prvý bod. V ďalších občania žiadali, aby odstúpili politici spätí so stalinizmom a neostalinizmom, aby bol prehodnotený postoj k roku 1968. Nasledovali požiadavky rehabilitovať nespravodlivo prenasledované osoby, prijať zákon o zhromažďovaní na demokratických princípoch, uskutočniť reformu volebného systému, a tiež zabezpečiť predstaviteľom VPN prístup do médií. Tie totiž stále kontrolovala komunistická moc a hoci napríklad hlavné večerné správy informovali o študentskom štrajku a skloňovala sa potreba „viesť dialóg“, jednoznačne prevládali stanoviská blízke vláde – a zástupcovia VPN ani Občanského fóra sa neobjavili v médiách vôbec...
Študenti pritom štrajkovali od pondelka 20. novembra, takisto sa pridali aj herci českých i slovenských divadiel. Už 21. novembra 1989 sa k protestu pripojili aj niektorí členovia Komunistickej strany svojím "Vyhlásením radových komunistov". Žiadali v ňom, aby sa ich strana vzdala mocenského monopolu garantovaného ústavou. Verejne s vyhlásením vystúpil spisovateľ Ľubomír Feldek.
Signatári vyhlásenia podporili VPN. „Vlády ČSSR, ČSR a SSR vo svojom spoločnom vyhlásení označili tieto reformné iniciatívy za činnosť protištátnych živlov. Domnievame sa, že vlády, ktoré označia mládež a verejnosť svojej krajiny za protištátne živly, nemajú morálne právo nazývať sa ďalej vládami,“ uvádza sa vo vyhlásení. Ďalej sa v ňom konštatuje, že vedenie komunistickej strany, ktoré samé seba megalomansky stotožňuje so socializmom, už ďalej nemá morálne právo stáť na čele KSČ.
„Ako radoví komunisti - členovia strany - pokladáme za svoje právo, ale aj za svoju povinnosť po represáliách 17. 11. 1989 v Prahe žiadať, aby sa Komunistická strana Československa v tejto chvíli očistila jediným možným spôsobom, a to tým, že sa dobrovoľne a ihneď vzdá svojho protiprávneho a iba násilím udržiavaného vedúceho postavenia v spoločnosti,“ konštatuje sa v závere vyhlásenia.
Literárny vedec Valér Mikula, ktorý podporil študentov v štrajku ako jeden z prvých pedagógov, označil toto vyhlásenie za "veľkú galibu" – najmä fakt, že sa jeho text čítal aj na verejných zhromaždeniach. „Naozaj si myslím, že to bola jedna z najväčších chýb Nežnej revolúcie, že komunistom dovolili vystupovať. Tá zmierlivosť sa dá možno pochopiť, pretože tam bol strach. Aj na jednej, aj na druhej strane bol strach z násilia,“ uviedol v rozhovore pre TASR Valér Mikula. „Myslím si, že to bola pomýlená taktika, dávať slovo komunistom, lebo to ich vlastne legitimizovalo. Došlo k paradoxu, že celý November bol síce proti komunizmu, ale nie proti komunistom. Okrem pár najvyšších papalášov všetci ostatní boli zrazu 'naši', pretože boli radoví.“
Disident, líder VPN a poslanec NR SR Ján Budaj je zasa presvedčený, že bolo potrebné „odkliať“ strach z komunistov, pretože inak sa v spoločnosti mohlo eskalovať napätie, prípadne aj preliať krv. „Komunistov bolo v Československu 1,6 milióna. Zďaleka nie všetci sa podieľali na potláčaní slobody a demokracie. Chirurg, ktorý vstúpil do strany preto, aby mal ľahší život, to je možno na diskusiu, ale nie na kriminalizáciu,“ povedal pre TASR Ján Budaj.
Navyše podľa jeho slov funkcionári strašili členov strany, že aj oni budú obeťou prenasledovania a trestov – teda musia držať všetci spolu. „Cieľom vyhlásenia bolo izolovať hŕstku tých, ktorí aktívne podporovali režim ako členovia jeho aparátu, ako sudcovia, prokurátori, bachari, ideolologickí tajomníci a iní funkcionári, teda 'profesionálni' komunisti.“ Za chybu Budaj považuje, že neboli potrestaní skutoční zločinci v radoch KSS a KSČ.
S občianskymi aktivistami už v utorok 21. novembra prvý raz rokoval premiér Ladislav Adamec. Rokovania sprostredkovali členovia skupiny Most, hudobník Michael Kocáb a textár a producent Michal Horáček.
Keďže sa premiér najskôr odmietol osobne stretnúť s Václavom Havlom, disidentov na schôdzke zastupoval Jan Ruml, ktorý vyslovil požiadavku vytvoriť nezávislú komisiu na vyšetrenie udalostí zo 17. novembra 1989. Hereckú obec reprezentoval Jiří Bartoška. Premiér Ladislav Adamec prisľúbil, že proti študentom nebude použité násilie, vyslovil sa však proti demonštráciám aj proti štrajku študentov a hercov.
V Prahe na Václavskom námestí sa prvá veľká organizovaná demonštrácia konala už 21. novembra. Uvádzal ju kňaz Václav Malý. Spomedzi hercov vystúpili Rudolf Hrušínský či Jiří Bartoška, prvý raz pred dvestotisícovým davom prehovoril aj Václav Havel ako predstaviteľ Občanského fóra. Zaznel tiež list kardinála Tomáška „všetkému ľudu Československa“, v ktorom cirkevný predstaviteľ odsúdil policajný zákrok proti študentom a prosil za nenásilnú cestu.
Večer televízia prerušila vysielanie, aby Miloš Jakeš mohol vystúpiť s prejavom, v ktorom vyhlásil, že "socialistická cesta rozvoja je jedinou alternatívou".
Počas dňa 22. novembra sa konalo aj niekoľkotisícové zhromaždenie občanov pred budovou Justičného paláca, kde bol väznený Ján Čarnogurský ako posledný člen tzv. Bratislavskej päťky (ostatní predstavitelia, Hana Ponická, Miroslav Kusý, Anton Selecký a Vladimír Maňák, boli prepustení). S krátkym prejavom tu vystúpil Alexander Dubček – vôbec prvý raz od 17. novembra Počet účastníkov zhromaždenia počas dňa narástol až na 15.000, podľa niektorých zdrojov 17.000.
Študenti sa 22. novembra zhromažďovali v Banskej Bystrici, vo Zvolene, v Košiciach, prvá veľká manifestácia sa konala v Trnave. V Bratislave vznikol Zväz maďarských študentov, ktorý nadviazal spoluprácu s Maďarskou nezávislou iniciatívou, ako aj štrajkovými výbormi slovenských študentov.
Vo forme letákov sa šíril aj odkaz príslušníkom Československej ľudovej armády (ČSĽA), Zboru národnej bezpečnosti (ZNB) a Ľudových milícií (ĽM), v ktorom sa uvádzalo: "Apelujeme na vaše svedomie a občiansku zodpovednosť. Vieme, že aj vy máte doma rodiny s deťmi. Nedopustite, aby ste boli zneužívaní!!!" Vo výzve študenti žiadali prešetrenie zásahu zo 17. novembra. Zakončili ju slovami: "My študenti vám otvorene podávame ruku. Ak nechcete ísť otvorene s nami, aspoň nebuďte proti nám. Pomôžte nám zabrániť ďalšiemu násiliu!"
Výzvy boli aktuálne aj vzhľadom na fakt, že i napriek prísľubu premiéra vojaci uvažovali o možnom zásahu. Minister obrany generál Milan Václavík vyhlásil: "Sme tu na to, aby sme maximálne prispeli k zachovaniu nášho socialistického spoločenského zriadenia." Armáda vo svojich radoch hľadala odborníkov schopných obsluhovať televíznu a rozhlasovú techniku – malo ísť o akciu Vlna zameranú na ovládnutie masmédií. Do Prahy tiež prišlo asi 4000 milicionárov, hoci Miloš Jakeš neskôr poprel, že by ich povolal.
Z mítingu vzišla rezolúcia zúčastnených občanov adresovaná predsedovi slovenskej vlády. "Zmeňte svoje stanovisko k brutalite 17. 11. 1989 v Prahe," znel prvý bod. V ďalších občania žiadali, aby odstúpili politici spätí so stalinizmom a neostalinizmom, aby bol prehodnotený postoj k roku 1968. Nasledovali požiadavky rehabilitovať nespravodlivo prenasledované osoby, prijať zákon o zhromažďovaní na demokratických princípoch, uskutočniť reformu volebného systému, a tiež zabezpečiť predstaviteľom VPN prístup do médií. Tie totiž stále kontrolovala komunistická moc a hoci napríklad hlavné večerné správy informovali o študentskom štrajku a skloňovala sa potreba „viesť dialóg“, jednoznačne prevládali stanoviská blízke vláde – a zástupcovia VPN ani Občanského fóra sa neobjavili v médiách vôbec...
Študenti pritom štrajkovali od pondelka 20. novembra, takisto sa pridali aj herci českých i slovenských divadiel. Už 21. novembra 1989 sa k protestu pripojili aj niektorí členovia Komunistickej strany svojím "Vyhlásením radových komunistov". Žiadali v ňom, aby sa ich strana vzdala mocenského monopolu garantovaného ústavou. Verejne s vyhlásením vystúpil spisovateľ Ľubomír Feldek.
Radoví komunisti sa chceli vzdať moci
Signatári vyhlásenia podporili VPN. „Vlády ČSSR, ČSR a SSR vo svojom spoločnom vyhlásení označili tieto reformné iniciatívy za činnosť protištátnych živlov. Domnievame sa, že vlády, ktoré označia mládež a verejnosť svojej krajiny za protištátne živly, nemajú morálne právo nazývať sa ďalej vládami,“ uvádza sa vo vyhlásení. Ďalej sa v ňom konštatuje, že vedenie komunistickej strany, ktoré samé seba megalomansky stotožňuje so socializmom, už ďalej nemá morálne právo stáť na čele KSČ.
„Ako radoví komunisti - členovia strany - pokladáme za svoje právo, ale aj za svoju povinnosť po represáliách 17. 11. 1989 v Prahe žiadať, aby sa Komunistická strana Československa v tejto chvíli očistila jediným možným spôsobom, a to tým, že sa dobrovoľne a ihneď vzdá svojho protiprávneho a iba násilím udržiavaného vedúceho postavenia v spoločnosti,“ konštatuje sa v závere vyhlásenia.
Literárny vedec Valér Mikula, ktorý podporil študentov v štrajku ako jeden z prvých pedagógov, označil toto vyhlásenie za "veľkú galibu" – najmä fakt, že sa jeho text čítal aj na verejných zhromaždeniach. „Naozaj si myslím, že to bola jedna z najväčších chýb Nežnej revolúcie, že komunistom dovolili vystupovať. Tá zmierlivosť sa dá možno pochopiť, pretože tam bol strach. Aj na jednej, aj na druhej strane bol strach z násilia,“ uviedol v rozhovore pre TASR Valér Mikula. „Myslím si, že to bola pomýlená taktika, dávať slovo komunistom, lebo to ich vlastne legitimizovalo. Došlo k paradoxu, že celý November bol síce proti komunizmu, ale nie proti komunistom. Okrem pár najvyšších papalášov všetci ostatní boli zrazu 'naši', pretože boli radoví.“
Disident, líder VPN a poslanec NR SR Ján Budaj je zasa presvedčený, že bolo potrebné „odkliať“ strach z komunistov, pretože inak sa v spoločnosti mohlo eskalovať napätie, prípadne aj preliať krv. „Komunistov bolo v Československu 1,6 milióna. Zďaleka nie všetci sa podieľali na potláčaní slobody a demokracie. Chirurg, ktorý vstúpil do strany preto, aby mal ľahší život, to je možno na diskusiu, ale nie na kriminalizáciu,“ povedal pre TASR Ján Budaj.
Navyše podľa jeho slov funkcionári strašili členov strany, že aj oni budú obeťou prenasledovania a trestov – teda musia držať všetci spolu. „Cieľom vyhlásenia bolo izolovať hŕstku tých, ktorí aktívne podporovali režim ako členovia jeho aparátu, ako sudcovia, prokurátori, bachari, ideolologickí tajomníci a iní funkcionári, teda 'profesionálni' komunisti.“ Za chybu Budaj považuje, že neboli potrestaní skutoční zločinci v radoch KSS a KSČ.
Česi boli o krok vpred
S občianskymi aktivistami už v utorok 21. novembra prvý raz rokoval premiér Ladislav Adamec. Rokovania sprostredkovali členovia skupiny Most, hudobník Michael Kocáb a textár a producent Michal Horáček.
Keďže sa premiér najskôr odmietol osobne stretnúť s Václavom Havlom, disidentov na schôdzke zastupoval Jan Ruml, ktorý vyslovil požiadavku vytvoriť nezávislú komisiu na vyšetrenie udalostí zo 17. novembra 1989. Hereckú obec reprezentoval Jiří Bartoška. Premiér Ladislav Adamec prisľúbil, že proti študentom nebude použité násilie, vyslovil sa však proti demonštráciám aj proti štrajku študentov a hercov.
V Prahe na Václavskom námestí sa prvá veľká organizovaná demonštrácia konala už 21. novembra. Uvádzal ju kňaz Václav Malý. Spomedzi hercov vystúpili Rudolf Hrušínský či Jiří Bartoška, prvý raz pred dvestotisícovým davom prehovoril aj Václav Havel ako predstaviteľ Občanského fóra. Zaznel tiež list kardinála Tomáška „všetkému ľudu Československa“, v ktorom cirkevný predstaviteľ odsúdil policajný zákrok proti študentom a prosil za nenásilnú cestu.
Večer televízia prerušila vysielanie, aby Miloš Jakeš mohol vystúpiť s prejavom, v ktorom vyhlásil, že "socialistická cesta rozvoja je jedinou alternatívou".
Za Bratislavskú päťku
Počas dňa 22. novembra sa konalo aj niekoľkotisícové zhromaždenie občanov pred budovou Justičného paláca, kde bol väznený Ján Čarnogurský ako posledný člen tzv. Bratislavskej päťky (ostatní predstavitelia, Hana Ponická, Miroslav Kusý, Anton Selecký a Vladimír Maňák, boli prepustení). S krátkym prejavom tu vystúpil Alexander Dubček – vôbec prvý raz od 17. novembra Počet účastníkov zhromaždenia počas dňa narástol až na 15.000, podľa niektorých zdrojov 17.000.
Študenti sa 22. novembra zhromažďovali v Banskej Bystrici, vo Zvolene, v Košiciach, prvá veľká manifestácia sa konala v Trnave. V Bratislave vznikol Zväz maďarských študentov, ktorý nadviazal spoluprácu s Maďarskou nezávislou iniciatívou, ako aj štrajkovými výbormi slovenských študentov.
Vo forme letákov sa šíril aj odkaz príslušníkom Československej ľudovej armády (ČSĽA), Zboru národnej bezpečnosti (ZNB) a Ľudových milícií (ĽM), v ktorom sa uvádzalo: "Apelujeme na vaše svedomie a občiansku zodpovednosť. Vieme, že aj vy máte doma rodiny s deťmi. Nedopustite, aby ste boli zneužívaní!!!" Vo výzve študenti žiadali prešetrenie zásahu zo 17. novembra. Zakončili ju slovami: "My študenti vám otvorene podávame ruku. Ak nechcete ísť otvorene s nami, aspoň nebuďte proti nám. Pomôžte nám zabrániť ďalšiemu násiliu!"
Výzvy boli aktuálne aj vzhľadom na fakt, že i napriek prísľubu premiéra vojaci uvažovali o možnom zásahu. Minister obrany generál Milan Václavík vyhlásil: "Sme tu na to, aby sme maximálne prispeli k zachovaniu nášho socialistického spoločenského zriadenia." Armáda vo svojich radoch hľadala odborníkov schopných obsluhovať televíznu a rozhlasovú techniku – malo ísť o akciu Vlna zameranú na ovládnutie masmédií. Do Prahy tiež prišlo asi 4000 milicionárov, hoci Miloš Jakeš neskôr poprel, že by ich povolal.
